Poloha Ústia (Ján Lacek)

mapa z roku 1910

 

pozri i novšiu mapu kliknutím tu a zväčšením 

 

alebo leteckú mapu z roku 1950

 

    Obec Ústie nad Oravou ležala v nadmorskej výške 588 m (vchod do kostola pod vežou) a patrila do okresu Trstená. Pomenovanie dostala od sútoku riek Čiernej a Bielej Oravy, čiže od slova ústie. Do roku 1918 sa menovala len Ústie, ľudovo Usťa. V urbárskych listinách Oravského hradu bolo písané ako Ustya, Uztya, Wsstya, Uzthe. Prívlastok "nad Oravou" dostalo roku 1918.  Pred sťahovaním bolo v Ústí 265 číslovaných domov, z ktorých sa vysťahovalo 300 rodín v celkovom počte 1300 obyvateľov. 

    Vzdialenosť od susedných mestečiek: do Tvrdošína 7 km, do Trstenej 5 km, do Námestova 7 km. Keďže Tvrdošín so železničnou stanicou platil ako stredisko spádovej oblasti pre celú hornú Oravu, cez Ústie prechádzalo denne 500 vozov a autobusová linka z Tvrdošína do Námestova bola otvorená v r. 1926.

     Ústie malo zvláštnu polohu i tvar diktované osobitnými geografickými podmienkami:

1. na severných úbočiach hory Halečkovej, mierne sa zvažujúcej k Čiernej Orave a

2. na naplavenej rovine oboch brehov Čiernej Oravy.

     Na ľavej strane od tejto rieky  ležala dedina a na pravej jedna z ulíc, nazývaná Žabinec. Obe časti ako hlavná os Ústia spájala štátna cesta Tvrdošín-Námestovo. 

 

Ústie nad Oravou

 

     Obec sa zakladala pôvodne po úbočiach pozdĺž troch potokov so spádom do Čiernej Oravy. Bol to Havraní, Lánový a Lazový potok.

    Osídľovanie započalo na ľavom brehu Čiernej Oravy, kde boli ulice Stančova a Šoltýstvo. Tu bolo jadro dediny. Odtiaľ napravo na ulici Breh a naľavo na ulici Laz sa rozmnožovali domky a zeme po Halečkovu. Na pravom brehu Čiernej Oravy bola v čase zakladania obce len divá zver, vodné vtáky a rástli tam len neschodné bory.

     Medzi Havraním a Lánovým potokom na vysokom brehu Čiernej Oravy sa sformovala ulica Breh. Na jej hornom konci si v roku 1618 postavili prvý kostol. Krátky výbežok z tejto ulice k Lánovému potoku sa volal Stančová raľa. Medzi Lazovým a Lanovým potokom do kopca vychádzala široká ulica Šoltýstvo. Tretia ulica Laz sa vybudovala cestou do Trstenej medzi Lazovým potokom a svahom spadajúcim do Čiernej Oravy s názvom Jamy. 

   Tieto tri ulice smerovali nadol do stredu dediny, kde so štvrtou ulicou Dluhoší koniec, ležiacej na rovinke na ľavom brehu Čiernej Oravy, vytvárali úsťanský "pľac". Tu pod svätým Jánom sa vidlicovala cesta z Námestova doľava hore Lazom do Trstenej a doprava ulicou Dluhoší koniec hore Brehom do Tvrdošína.                                                                                                                                                 

     Na tomto rázcestí a spojnici štyroch ulíc sa vytvorilo akési spoločenské centrum. Ľudia chodili do kostola, žiaci do školy ženy do obchodov nakupovať a chlapi do krčmy. Tu totiž na kostolnom návrší, ozdobenom červenými smrekmi a lipami, stála fara a kostol, pod kostolom stará škola s bývalou obecnou kanceláriou a poštou. dva obchody - Jozef Mika a Ján Kružeľ, povyše na Šoltýstve Ludvík Bulla, tri krčmy -  Peter Knap, a Johana Obtulovičová a jedna pre mládencov u Jozefa Miku.   

     V kánonickej vizitácii evanjelického superintendenta Eliáša Lániho z roku 1618 sa hovorí o prvom úsťanskom kostole, ktorý bol v tom čase postavený, pravda, ako evanjelický. Medzi cirkevníkmi, ktorí prispeli  na    cirkevné dôchodky, prípadne zariadenie   kostola sú  aj Kohútovci. Juraj Kohút Chromý daroval pole v „živeckom kúte“ a Jakub a Matej Kohútovci prispeli do nového kostola kalichom v hodnote 12 zlatých. Tento kostol padol za obeť požiaru v roku 1713. Nový, už katolícky, posvätený svätej Alžbete si Úsťania postavili v roku 1754. Ale aj ten v roku 1769 vyhorel, a preto ho museli vybudovať znova.

 

 

       Piata ulica Žabinec sa ťahala po rovine za Čiernou Oravou pozdĺž jej pôvodného toku sotva tristo metrov od dediny. Tu sa usadili Úsťania, keď po údere blesku a následnom ohni 14. júna 1769 celá dedina ľahla popolom. Málokto v Ústí si všimol, že koryto Čiernej Oravy od lúk popod železný most až po sútok s Bielou Oravou bolo hlboké, v ktorom pokojne tiekla voda. Tento úsek bol umelo vykopaný ako kanál po veľkej povodni roku 1813, ktorá zničila Žabinec. Z pôvodného koryta od dreveného mosta po výhon zostala mláka, blatité jazierko pre husi a zimné radovánky deti. V mláke bolo hodne žiab a odtiaľ je i pomenovanie Žabinec.

     Na Žabinci za plného osídlenia stálo 59 obývaných domov.  Z týchto dva Kovalikove plátenícke domy č. 47 a 48 (vlastník Ján Grigeľ) boli postavené v rokokovo - biedermaierskom štýle. 

 

Žabinec - plátenícke domy, Kovalikovska kúria

 

      Murovaný dom č. 57 Juraja Kavuláka Vaľca so širokým priečelím mal v pitvore a kuchyni klenbový strop a pôvodne bol postavený ako  fara po zhorení drevenej fary roku 1828, pokiaľ sa nepostavila nová fara pri kostole v dedine. V strede stál obchod so zmiešaným tovarom (Jozef Mereš, neskôr Ferko Fedor z Trstenej) a pekný hostinec Žofky Merešovej, vydatej Fedorovej.  Na Žabinci bývalo 360 ľudí, o. i.  podrichtár Jozef Kohút, obecní a urbárski "úradskí" Jozef Lacek, Ľudvík Ševčík, Karol Kokoška, Anton Baliga, Jozef Gama-Gondík, najväčší podnikateľ cementár a kamenár Anton Merešš, plátenník Ján Grigeľ, mäsiar Jozef Čanady. Zo Žabinca viedla rovná cesta do Slanice. Uprostred ulice, pri kríži, odbočením do výhona sa dalo poľnou cestou prejsť do Bobrova a do Boru až pod Hámry. 

       Okolo roku 1780 postavil Ondrej Kohút spolu s Jánom Bombom na úpätí vŕšku Stôsy kaplnku zasvätenú karmelitánskej Panne Márii. V roku 1829 zasa postavil Ján Kohút-Rožek, otec literárneho historika Jozefa Kohutha, spolu s Jurajom Kavuljakom kamenný kríž na Žabinci. V druhej polovici 19. storočia „sponzoroval“ reštaurovanie hlavného oltára Martin Kohút-Rožek so synmi Antonom a Jánom. Okolo roku 1826 Ján Kohút, ktorý mal majetky na Kohútovej i šoltýskej Bombovej rali, vlastnil jeden z prvých dvoch murovaných domov a Martin Kohút jedinú murovanú sýpku v obci. Napokon si Kohútovci postavili na novom cintoríne aj jednu z dvoch krýpt-mauzóleí, ktorá sa neskôr stala kostolíkom Nového Ústia.   

 

 

Chotár

     Úsťanský  chotár mal výmeru 2 099 ha. Rozprestieral sa na úpätiach Halečkovej (predné zeme), Za vodou (Bielou Oravou) na podnoží Oravskej Magury, v Rovni a v Bore  od Čiernej Oravy na západ k bobrovskej Hôrke, dalej na severovýchod k Čiernej Orave, ďalej po jej toku popod Hámry a Osadu k Stankovskému potoku, hore potokom k trstenskému chotáru, potom na juh smerom po hrebeni Halečkovej ku Trom kopcom , na mape vyznačené ako Uhlisko, ľudovo Hrobľa, 895 m nad morom, odtiaľ okrajom lesa k rieke Orave, popod Ľavkovo až po vtok potoka tečúceho z Lazku. Za vodou (Biela Orava) Lazkovým potokom sa hranica šplhala navrch Oravskej Magury a odtiaľ v susedstve so slanickým chotárom nadol k severu do Rovne po bobrovskú Hôrku.