Náboženský život

 

 

 CIRKEV A NÁBOŽENSKÝ ŽIVOT (Ľudovít Kohút)

     Ústíe, ako aj Osada a Hámry až do zriadenia samostatnej fary v Ústí v roku 1787 boli filiálkou Trstenej, čo znamenalo, že v náboženskom ohľade zdieľali osudy trstenskej farnosti.

     Prvá zmienka o farnosti v Trstenej pochádza z roku 1397, kedy sa o nej hovorí ako o jednej z piatich existujúcich farností na Orave. O jej osudoch z prvých storočí jestvovania nevieme skoro nič. O nej sa dozvedáme až z obdobia reformácie.

     Historik Štefan Šmálik, dlhoročný kaplán a po dlhšej prestávke aj farár v Tvrdošíne (zomrel roku 1992 v Oravskom Bielom Potoku) v týždenníku Orava 6. 13 z roku 1988 v článku Počiatky novovekých oravských obcí píše: "Úsťania sa pôvodne označujú ako Valasi, Rusíni a s nimi z Ukrajiny prišli aj kňazi - baťkovia, hlásiaci sa ku grecko-katolíckej cirkvi, teda neskoršíe k únii s Rímom (1596). Prvý kostol si postavili roku 1618. Nachodil sa na hornom konci starej ulice Breh. Cyrilské nápisy z neho sa zachovali ešte do minulého storočia, kedy ich objavil historik Jozef Kohút (1828-1900). Pod tlakom Thurzovcov sa Úsťania stali protestantmi, takže možno povedať, že Ústie prešlo troma formami kresťanstva: spočiatku boli Úsťania východnými kresťanmi, potom sto rokov luteránmi a nakoniec katolíkmi." Miesto prvého kostola v Ústí bolo označené až do likvidácie obce dreveným krížom v záhrade Antona Slobodu na Brehu.

     Andrej Kavuljak udáva, že prvé zvesti o Lutherovom vystúpení sa objavili v Tvrdošíne už roku 1520 a že ich sem priniesli zahraniční kupci, ktorí sa zastavovali v tunajšej colnej stanici. Hlavný rozmach protestantizmu na Orave začal až po roku 1556, kedy sa pánmi Oravy stali Thurzovci. Za vlády Juraja Thurzu (1585-1616), horlivého protestanta, luteránska trstenská farnosť ako vôbec všetkých 10 evanjelických fár na Orave bola zaručene evanjelická. Po protestantsko-luteránskej synóde v Žiline roku 1610 mala evanjelická trstenská farnosť tieto filiálky: Suchá Hora, Hladovka, Vitanová, Liesek, Brezovica, Chyžné, Osada, Hámry, Ústie, Čimhová a Oravice. Po storočnej prestávke bol v Trstenej znova katolícky farár. V roku 1708 bolo zdolané Rákociho povstanie. Podporou habsburgskej vrchnosti sa obnovila horlivá rekatolizácia, ktorú na Orave, najmä hornej, rozvíjali poľskí misionári, predovšetkým jezuiti a františkáni.

     Po rokoch úsťanom už ako katolíkom sa už ani nesnívalo, že ich prvotný kostol z roku 1618 bol kedysi pod správou luteránskych pastorov a že ho i luteránski superintendenti "vizitovali". Tak v roku 1647 spomína Kalinkovská vizitácia "Ústia má svoj kostol, v ňom oltár, kalich, atď..., veriaci platia kňazovi do Trstenej 10 rýnskych zlatých". Ďalšia vizitácia z roku 1658 hovorí: "V Ústí je oltár a kanceľ nalezene v poriadku, krstelnice nemajú, naložené je postaviť, s čím aj začali, kosti radšej do cmintera pochovávať. Všetky dávky do jsúcej knižky, ako tiež árendu od zemi kostolných a iné dary značiť" atď.

     V roku 1666 "Úsťania sa opet  posťažujú" - píše sa v ďalšej vizitácii, "kdežto majú svoj kostol; uzavreno, aby tretí peníz dávali podľa jiných far". Tam tiež stojí: "Jest luka na Ústí "Juskova polanka" nazvaná na jich kostol poručená... item jest luka pilatovská pri starej luke kostolnej i druhá luka pilatovská. Item: Jest luka na Ústí za Jelešianskym plesom, kterú byli vyrobili Tvrdošania v Úsťanskom chotári" atď.

     Zdá sa, že Úsťania sa znova pritúlili ku starej (katolíckej) cirkvi, lebo už roku 1702 v kostolnej vi­zitácii Ghilanyho, archidiakona nitrianskeho, stojí o Ústí: "Kostol zdnuka celý krásne ozdobený (tota pulchra intus decorata), item: Úsťania majú posielať príležitosť(=povoz) pre farára do Trstenej."

     Vizitácia superintendenta evanjelickej cirkvi Krmana z roku 1706 už len slabo sa dotýka Ústia, keď spomína, že dáva vraj ako aj Osada a Hámry ovos, drevo, kurence a komorníci po jednom grajciari. Odvtedy už bolo Ústie čisto katolícke.

     Rok 1713 bol pre Ústie smutný. Sprvoti drevený, pekne maľovaný kostol celkom zhorel, čo spomí­na kanonická vizitácia nitrianskeho archidiakona z roku 1713 "Ecclesia Ustjensis incedio absumta". Nato zostali Úsťania vyše 40 rokov bez vlastného kostola. V tom čase trstenský farár Andrej Utoss všemožne bránil len farské záujmy, keď postavil v Trstenej dnešný kostol a začal stavať faru. Na túto prácu žiadal sustrediť sily všetkých farníkov, teda aj Úsťanov.

     Konečne roku 1754 na opakované prosby Úsťanov dal trnavský vikár Jozef Szentillonay do rúk Nikolaja Domanického, vicearchidiakona celej Oravy a kubínskeho farára, povolenie, aby v obci Ús­tie smeli postaviť kostol k úcte svätej Alžbety. Takto si Úsťania sami bez každej inej pomoci vymurovali na peknom vŕšku nový kostol. Okolo vŕšku nad Lazovým potokom postavili kamenný múr, v ňom na rázcestí ciest do Trstenej a Tvrdošína schodisko so sochou sv. Jána Nepomuckého, za kostolom zriadili ohradený cintorín. Po jeho zaplnení založil sa roku 1830 nový cintorín na konci ulice Laz. Kameň na jeho ohradu sa dovážal z Lazového a Lipňakového potoka. Na stavbu kostola až zo Stavianskych jám (dnešný areál hotela Goral).

    Roku 1769 v júni zastihla obec nová pohroma. Úder blesku zapálil kostol a celé Ústie ľahlo popolom. Len jediný múr kostola zostal neporušený, kam pred viac ako 10 rokmi počas vysviacky umiestnili zo starého kostola zaratovaný "kalich a štólu (ornát). misál a zvony".

     Znovupostavenie kostola muselo ísť dosť rýchlo, lebo úradné zápisy z roku 1774 a ďalšie svedčia o Ústí: Obec zriadená, počet duší 812, kostol murovaný, k bohoslužbe dobre zaopatrený". Za týchto okolností roku 1787 stalo sa Ústie samostatnou farou s pridelením dedín Osady a Hámrov s počtom 700 veriacich.

     Takto potom takmer 200 rokov stal úsťanský kostol ako biela hus, pod krídla ktorej sa zbiehali štyri kŕdle domčekov zo Žabinca, Lazu, Šoltýstva a Brehu. Pri pohľade na vyše 30 m vysokú masívnu vežu s červenou cibuľovitou strechou a priestrannú svetlú svätyňu s oltárom kombinovaného odtieňa bledej a svetlozelenej farby budil obdiv a vďaku tej šľachetnej generácii, ktorá toto dielo vybudovala. Veď koľko fúr kameňa, piesku a vápna bolo treba doviezť, koľko mesiacov musel každý dobrovoľne odpracovať, koľko rokov trvala jeho vnútorná výzdoba, kým tento bohostánok mohol slúžiť na slávu Všemohúceho Boha a spásu duší našich úsťanských predkov.

 

 

 Rad úsťanských farárov

 Za 166 rokov jestvovania Úsťanskej farnosti (1787-1953) sa vystriedalo v Ústí 21 farárov.

     Prvým farárom v Ústí stal sa Andrej Trstenský z rodu trstenských šoltýsov (vojtov). Ako dočasné ubytovanie dostal v dome Úsťanského šoltýsa Andreja Bullu. Robiac prípravy na vybudovanie fary, prenajali Úsťania za 10 zlatých ročne hostinec. Novú faru postavili z dreva roku 1788. Pretože pripojené filiálky Osada a Hámry nechceli pritom pomáhať, boli politickou vrchnosťou prinútené prispieť pomernou čiastkou na útraty. Roku 1793 už spoločne dvíhali vežu nad kostolnými múrmi.

     Po smrti farára Trstenského roku 1800 prišiel do Ústia Ján Stankoviansky, ináč Závik zo Stankovian, ktorý po šiestich rokoch účinkovania zomrel roku 1806.

 Ján Čuriak( 1806-1809).

 Roku 1810 prichádza do Ústia Ján Vajgerth a pôsobí do roku 1818.

 Gašpar Nemešáni (1818-1826).

 Jozef Matkovčik (1826).

 Ondrej Haštúra (1826-1832). Za jeho pôsobenia roku 1828 zhorela fara.

 Samuel Silay (1832).

   Od augusta 1832 účinkoval uvedomelý národovec Juraj Repaský. Umrel v Ústí roku 1863. V ro­ku 1849 bol väznený Maďarmi za sympatie s Hurbanom v Slovenskom povstaní 1848/49.

  Mikuláš Lacko (1863-1870).

    Juraj Tatarský (1870-1871). Priskoro umrel a je pochovaný v Ústí. Bol miláčikom Úsťanov. Za jeho účinkovania sa postavila poschodová škola.

    Kornel Grinvaldský (1871-1875). O ňom hovorí historik Jozef Kohút: "Muž umný, slovom i perom mocný. Svätú vec Cirkvi bránil rázne i v časopisoch maďarských i nemeckých. On čo spišský Nemec vlastnou pilnosťou sa naučil po slovensky "correkte" písať a hovoriť."

     Karol Andassy (1875-1905),činný a praktický farár. Priatelil sa s P. O. Hviezdoslavom.

    Za jeho účinkovania prišiel ako kaplán Ján Vojtaššák (1905-1906), neskorší  spišský biskup, rodák zo Zákamenného. V čase senných a zbožných robôt mal súcit s upracovanými Úsťanmi, keď im hovoril: "Vydržte, drahí veriaci, budem kázať len krátko". Diecézny biskupský úrad ponechal mladého kaplána v Ústí po smrti Karola Andassyho (4. nov. 1905) ako dočasného správcu. Úsťania mu dávali na vedomie, ze chcú ísť na biskupský úrad, aby ostal natrvalo v Ústí. Ako kaplán im to zakázal a musel ísť na kaplánsku stanicu do Tvrdošína. Tam ako uvedomelý Slovák sledovaný Maďarmi, vo svojej autobiografii píše: "Keď ostrihomského bohoslovca Gašperčíka, rodáka z Ústia (neskôr umrel v Amerike), vyhodili pre slovenčinu z Pázmanea vo Viedni, cestou domov prišiel zo stanice v Tvrdošíne neskoro večer ku mne do kaplánky, aby u mňa prenocoval. Chcel som mu dať niečo pod zub. Šiel som chodbou ku kuchyni a miestny notár strčenou hlavou do polootvorených dverí maďarsky polohlasne sa ma len toľko spýtal: "Van e valakie?" (Mate niekoho?). Nato som povedal Gašperčíkovi len toľko: "Braček, teba už kurentujú".

     Peter Hanuľa (1906-1922). Na tohto farára si Úsťania dlho nemohli zvyknúť. Hovoril totiž spisškým nárečím.

      Karol Kaučiarik (1922-1932), potom farár v Tvrdošíne a kanonik v Spišskej Kapitule, írečitý Slovák, rodák zo Slanice. Bol znamenitý kázateľ a obľúbený. V nedeľu pred zazvánaním rád sa porozprával s chlapmi zídenými pred kostolom, ako kto gazduje, aká úroda sa ukazuje, poradil i povzbudil. V čase "dônovku" (máj, jún, júl) podľa záujmu objednával kukuricu z Galanty, aby bolo na kuľašu "do novej repy" (skorých zemiakov).

     V roku 1927 vo sviatok Božského. srdca Ježišovho bola posviacka nového kostola v Osade. Osaďania a Hamerničania už nemuseli či peši alebo na voze chodiť do kostola v Ústí.

  Ján Slodička (1932).

     Karol Uhlárik (1932-1943). Z jeho iniciatívy sa postavili dve katolícke školy: dvojtriedna v Osade a šesťtriedna v Ústí. Písal články do novín o začiatkoch stavby priehrady, prvých vysťahovalcoch a hľadaním miesta, kde by sa mohlo vysťahovaťce!é Ústie. Za komunistického režimu bol na fare v Bzinách zatknutý štátnou bezpečnosťou a väznený. Ako známy rybár bol použitý v scenári slovenského filmu Priehrada, kde úlohu farára zahral herec SND Viliam Záborský.

     Za pôsobenia farára Uhlárika prichádzali na faru mladí kapláni, z ktorých literárne bol činný Ladislav Hagovský (1942-43). Na úsťanskej fare preložil z francúzštiny román od Juraja Bernanosa Denník vidieckeho farára (Journal d'un curé de campagne).

    Tomáš Vojtaššák (1943-1946), synovec biskupa Jána Vojtaššáka, neskoršie farár v Oravskej Lesnej. V čase prechádzania frontu v marci 1945 trpezlivo a súcitne znášal vojnové hrôzy, ktoré postihli  Ústie, no nadovšetko vypálenú Osadu.

  Ján Sopko (1947).

     Rad 21 úsťanských farárov uzavrel Ján Maslančík (1948-1953). Skromný, nezištný, do krajnosti obetavý, skutočný služobník boží. Za jeho účinkovania každou odchádzajúcou rodinou postupne chradol živý organizmus úsťanskej farnosti. I keď denne očakával onen smutný deň, keď mal po Veľkej noci v apríli 1953 opustiť faru, predsa večer vyhlásil, že na druhý deň ráno odslúži ešte sv. omšu. No v neskorých nočných hodinách prišiel cirkevný referent s príslušnikmi ŠTB, aby do rána "vypadol -fary", ináč bude s ním zle. Neostávalo mu iné, iba pred svitaním zbaliť svoj kufrík, sadnúť na bicykel a utekať hore Lazom ku cintorínu. Tam si sadol na schody Kohútovej kaplice a s plačom si hovoril, ako oklamal veriacich, že im na rozlúčku odslúži sv. omšu. Ako trstenský farár zomrel roku 1984 a je pochovaný na novom cintoríne v Trstenej.

 

 Náboženský život

  Život Úsťana od prvopočiatku nemožno si predstaviť bez kostola. Veď kňaz každého krstil, učil náboženstvo, spovedal, sobášil, dával posledné pomazanie a pochovával. S kostolom bol spojený celoročný občiansky a kultúrny život dediny: advent s rorátmi, obecná spoveď pred Vianocami, Veľkou nocou a sviatkom sv. Alžbety, Božie telo, Škapuliarka v Trstenej a Zelná (Nanebovzatie Panny Márie) v Bobrove a Všechsvätých.

      Okrem týchto spomínali starší ľudia i na pamätné dni:   

    14. júna na sviatok sv. Bazila sa od nepamäti spomínalo vyhorenie obce. V tento deň bol založený roku 1882 dobrovoľný hasičský zbor. Tým si úsťanskí "fajermani" vybrali sv. Bazila za svojho patróna.

     26. júla - sviatok sv. Anny.

    6. augusta - sviatok premenenia Krista Pána. Za starých čias, čo ľudská pamäť nepamätá, mal byť veľký ľadovec, ktorý zničil celú úrodu. Preto sa tento sviatok volal "Za vybitím".

    6. novembra v ktoromsi roku mal byť veľký mor na dobytok. Preto sa tento deň ako sviatok sv. Leonarda spomínal až do zániku Ústia.

     Ústie bolo slovenské a katolícke. Za to vďačilo národne prebudeným a sociálne cítiacim kňazom, ktorí im zverený boží ľud sýtili nielen slovom, ale aj radou i materiálnou pomocou. Pamätná kniha z roku 1933 spomína v Ústí dvoch evanjelikov. Bol to manžel Johany Trstenskej (Ciruľky) z Turian a jej syn. V 30-tych rokoch priženili sa ako evanjelici manželia Terézie, rod. Lukáčikovej - mäsiari Viliam Balko a Jozef Čanady. Obaja však prestúpili na katolícku vieru.

 Zasvätenie nedele

     V nedeľu a vo sviatok okrem obriadenia statku nikto nepracoval ani vo dvore, ani na poli. Len čo zazvonil ťažký zvon, bolo sa treba "zberať". Chlapi oholili za tyždeň zarastenú tvár, matere v šaflíkoch drhli brud zo zašpinených deti a zo seba, dievčatá sa česali a zapletali stužky do vlasov. Po druhom zvonení "medianom" (stredným zvonom) sa každý ponáhľal do kostola, pretože nedeľná kázeň podnecovala myslenie, omšové ale najmä mariánske piesne lahodili uchu, oltár, sochy a svetlý, kvetmi vyzdobený kostol povznášal ducha. Zhromaždenie chlapov pred omšou a po nej prinášalo novinky zo sveta, ako idú jarmoky, ako sa darí v maštali a na poli. Takto sa upevňovali medziľudské vzťahy a rástla vzájomná dôvera.

     Po "zazváňaní" všetko sa nahrnulo do kostola. Vpredu pred "šrankami" v lodi kostola na ľavej strane stáli osadské, na pravej úsťanské dievky. Stred kostola na koberci bol vyhradený deťom. V laviciach po oboch stranách lode sedeli ženy, pod chórusom sedeli chlapi. Na chóruse po bokoch tiesnili sa mládenci a chlapi, stred pred organom bol vyhradený trubáčom. Výklenky v "ďadovni" pod vežou obsadzovali matky s novorodencami a detským drobizgom. Osobitný lesk bohoslužbám dávala dychová kapela s pekne ustrojenými "fajemanmi". Ich pozlátené helmy sa ligotali v žiari sviečok, cez deň v lúčoch slnka bohato dopadajúceho do priestranného kostola.

     Z modlitebných knižiek boli vzácne u žien Nábožné výlevy od Andreja Radlinského, veľkého národovca a kňaza z Dolného Kubína. Skoro tisíc stran majúca kniha v krásnej slovenčine obsahovala vierouku, životopisy svätých a piesne, a takto plnila zároveň v čase maďarizácie aj veľkú vzdelávaciu a výchovnú funkciu.

     V Ústí spieval celý kostol, najmä dievky. Z nich Angela Knapová, vydatá Bednarčíková, bola neskôr dlhé roky vítanou speváčkou vo farskom kostole v Hlohovci. Na peknom speve mali zásluhu učitelia-organisti, ktorí už v škole s "fuzharmóniou" naučili žiakov staré a nové piesne. Bol to v 20-tych rokoch Rudolf Merešš, za ním až do konca Ján Ťapák.

     Miesto organistu sa obsadzovalo na základe konkurzu (súbehu). Uchádzači museli svoje spevácke a hudobné umenie preukázať pred komisiou, tzv. školskou stolicou. Táto pozorne počúvala a hodnotila, či uchádzač "chytá aj mole" (molové stupnice). Oživením bohoslužieb bolo aj to, keď si cez prázdniny za organ sadali Štefan Kohút a o rok mladší Jozef Lacek, študenti učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule.

 

 Birmovky a misie

  Dňa 16. júna 1938 vysluhoval sviatosť birmovania  pán biskup Ján Vojtaššák.

     V dňoch od 13. do 21. marca 1939 sa konali sv. misie, ktoré viedli dp. Pavol Takáč a Ján Guga, jezuiti zo Spišskej Novej Vsi.

     Dňa 24. júna 1940 bola birmovka. Kedže táto pripadla na deň sv. Jána Krstiteľa, meniny pána biskupa Vojtaššáka, mala birmovka slávnostnejší ráz. Po slávnosti, ktorú usporiadala Jednota katolíckych žien, konalo sa divadelné predstavenie hry K. Mattošku Prvé a posledné sväté prijímanie z čias francúzskej revolúcie.

 

 Kostol

     Centrom náboženského života bol vždy kostol s dominantným umiestnením. Aj úsťansky kostol, ako ho opísal pri storočnici zriadenia Úsťanskej farnosti v katolíckych novinách zo dňa 5. 11. 1887 historik Jozef Kohút, stál "na ozdobnom, áno na utešenom vŕšku, s otvoreným výzorom do priestrannej rovne, zasväteny sv. Alžbete, veľkej uhorskej svätici. Svätyna z roku 1774/75 od základu murovaná, v roku 1776 vysvätená, bola v 40-tych rokoch pilnosťou nebohého farára Jura Repaszky o polovicu zväčšená. Ešte i stavy gazdovské práve bežného roku skrz farníkov domurované. Obraz sv. Alžbety maľoval mladší Bohúň. Bočné oltáre, asíce Panny Márie Ružencovej vľavo a sv. Jozefa, pestúna vpravo, taktiež obnovené z dobrovoľných obetí farníkov. Krížová cesta zo zbierky Ľudvíka Bullu, teraz frátra-dominikána nadobudnutá. Kazateľňa darom Jána Kovalik i veľké zástavy. Luster obetou nebohého Jura Kavuľák. Lampa od Jána Kohúth a čalun (baldachýn) od Antona Kohúth obetované atď. Sluší tiež vďačne spomenúť veľkého dobrodinca Úsťanov v osobe Jána Kavuljak, čestného kanonika a farára v Breznici, biskupie Vesprímskej. Tento rodák z Ústia výdatne napomáha v rodisku svojom záujmy školské. Okrem základiny na školské knihy obetoval 1 000 zlatých čo istinu k povýšeniu platu druhého učiteľa."

 

 

     Treba ešte doplniť: kostol bol postavený v osi západ (vchod) - východ (svätyna), takže z pravej strany od juhu dostával cez celý deň hodne svetla. Vchádzalo sa doň cez "ďadovňu" pod vežou a veľkými dverami z pravej strany od Lazu. Vo svätyni stál vyvýšený široký oltár, natretý karamelovou farbou, miestami ozdobený zelenkavými platničkami. Uprostred nad svätostánkom (tabernakulom) bol umiestnený obraz sv. Alžbety, ako na hrade Wartburg v Nemecku rozdáva chudobným chlieb. Jej úcta so zachráneným obrazom pokračuje v kostolíku Pastoračného centra v Novom Ústí. Na pravej strane lode pri stene bola socha Panny Márie Ružencovej a obraz sv. Cyrila a Metoda od Jána Dafčíka, na ľavej strane socha Sedembolestnej Panny Márie. V laviciach boli zastoknuté čierne a zelené zástavy, hasičský starý a nový prapor, baldachýn a procesiovy kríž. Chórus v tvare U siahal do jednej tretiny lode. V strede pred zadnou vežovou stenou stál organ. Za prvej svetovej vojny zobrali so zvonmi z organu všetký cínové píšťaly. Roku 1921 zásluhou urbáru bol zakúpený nový organ pneumatickej traktúry od firmy Tuček Kutná Hora.

     Vežové hodiny, namontované nad okennými otvormi, väčšinou nešli. Keď v minulosti vypovedali poslušnosť, zobral ich Ján Bulla Čmeľ na Šoltýstve do svojej kuzne. Tieto opravil a pustil do chodu mladý stavebný zámočník Ján Kavuliak zvaný Kavuľjaček. On upevnil tretí ciferník na stranu veže k Žabincu (severná strana). Z hrebeňa strechy kostola nad svätynou vyčnievala menšia vežička, tzv. cilingárka, pôvodne vybudovaná na streche starej školy.

     Podľa kanonickej vizitácie zo dňa 20. júna 1833 boli na Úsťanskej veži 3 zvony: najväčší vážil 12 q, stredný 8 q, najmenší 3 q. Nad sanktuáriom cilingárka o váhe 30 funtov z roku 1744.

     Vo veľkom ohni roku 1894 zničené zvony boli predané. Až roku 1902 boli zadovážené tri zvony vo váhe 1750 kg nákladom 6 413 uhorských korún. Z týchto kúpených zvonov boli dva zrekvirované v prvej svetovej vojne. V roku 1925 boli kúpené tri zvony nákladom 49 651 Kčs. Tieto uliala firma Ján Mračko v Slovenskej Ľupči Najväčší zvon následkom chybného uliatia v roku 1932 pukol. Kedže bol poistený Národnou poisťovňou v Prahe, táto dodala nový zvon uliaty firmou Manoušek a spol. Br-no-Husovice. Tento zvon bol 27. augusta 1933 slávnostne vysvätený.

 

    Kaplnky, sochy a kríže

     Náboženský život zohrával v roľníckom prostredí dô1ežitú úlohu. Náboženské symboly boli súčasťou interieru a exterieru, teda obydlia, dediny a chotára.

    Popri dvoch "kapliciach" na cintoríne stojí ešte dnes nad Stôsami na svahu Halečkovej kaplnka Panny Marie Škapuliarskej. Postavili ju Ján Bomba a Ondrej Kohút asi okolo roku 1780. Prekonajúc peši prudký svah z Lipňakového potoka prastarým chodníkom do Trstenej cez Halečkovú, dobre padlo zastaviť sa tu na krátky Otčenáš, oddýchnuť si v tôni líp a pokochať sa pohľadom na Oravskú kotlinu. Dnes ju nevidno, je schovaná v húšti lesa.

     Sochu Ružencovej Panny Márie na starej ceste do Tvrdošína dal postaviť roku 1906 Ján Kokoška s manželkou. Aj tá ešte stojí.

     Na Laze mohla stáť socha Panny Márie Sedembolestnej pred Ľudvíkom Lipkom, pretože voda priehrady maximálne vystúpi na miesto, kde stál dom Nikodéma Bullu, veľkoplatenníka. Pochádzala od Jozefa Bombu z roku 1788.

     Sochu sv. Jána Nepomuekého spod kostola, prenesenú so zvonmi na Lipňak, za 40 rokov zničil zub času. V minulosti v starom Ústí udržiavali ju potomci Mateja Kavuljaka.

 

Ústie nad Priehradou (dnes časť mesta Trstená) – okres Tvrdošín
(Usztye – Trsztenai járás)
 Kamenný stĺp so sochou sv. Jána Nepomuckého z r. 1759 pri ceste na cintorín.
    Na podstavci sú rozmiestnené re­liéfy piatich svätcov: sv. Leonarda, sv. Juraja, sv. Floriána, sv. Ondreja a sv. Štefana Kráľa.
Socha pôvodne stála v Ústi nad Oravou pri kostole. V minulosti ju udržiavali potomkovia Mateja Kavuljaka.

 

 

   Pod vodu sa dostali tri cestné kríže:

  1.  kríž na rázcestí ulíc Šoltýstvo a Breh.

   2. kríž na Žabinci pri odbočovaní do výhona a poľnou cestou do Bobrova bol postavený roku 1829 rodinami Juraja Kavuljaka a Jána Kohúta Rožka.

     3. kríž na Pastyrskom pri ceste do Slanice. Tento dal postaviť mládenec Jozef Trabalka roku 1902.

     Zachoval sa kríž na Stôsach pri ceste do Trstenej. Postavil ho Ján Stančík s manželkou Veronikou, rod. Harmatovou roku 1912. Pod ním vyvierala studnička, z ktorej píjavali ľudia idúci na trstenský jarmok.

 

 

 Zachraňovanie kostolného inventára pred zátopou

   Keď sa voda pri napĺňaní priehrady v apríli 1953 blížila ku kostolnému vŕšku, kostolný inventár (najmä organ) zachraňoval Ján Kavuliak Bobrík, kováč z Brehu. Jemu ako aj viacerým dobrovoľníkom, patrí veľká vďaka, že sa zachovali oltárne obrazy, sochy, zástavy, omšové rúcha a ostatné. On totiž nikdy nepomýšľal odísť z Ústia a veril, že sa raz v Novom Ústí postaví nový kostol. Kostolné lavice ktosi rozkázal spáliť. Organ si zobrali Trstenci, pretože svoj mali poškodený z čias prechodu frontu. Na ich obdiv postavil ho Ján Ka­vuliak presne ako bol. Zaratované sakrálne hodnoty boli umiestnené v dvoch kapliciach na cminteri, z ktorých Kohútova slúžila ako kostolík nového Ústia. O jej obnovu sa zaslúžil mestský úrad v Trstenej a pán farár Maslančík už ako trstenský farár. Cirkevné matriky a farské písomnosti prevzal farský úrad v Trstenej. 

     Keď sa vynesený kostolný inventár odviezol, prichádzal neodvratný koniec. V roku 1953 padla Veľkonočná nedeľa na 5. apríla, takže v poloprázdnom kostole sa ešte odslúžili veľkonočné obrady. V polovici apríla prišli vojaci s príkazom zbúrať kostol. Po obrovskom výbuchu zotmilo sa ako v noci a nejeden pozostalý Úsťan horko zaplakal. Po usadení prachu sa ukázala ešte biela masívna veža, akoby chcela povedať: Nechajte ma, budem vám svojou polovicou ešte svedčiť, že tu bol stred dediny, ku mne sa schádzali Úsťania dvesto rokov prosiť, ďakovať i chváliť všemohúceho Boha. Odolala veža, ale nie nadlho. Jej pádom vydýchlo desať rokov umierajúce Ústíe svoju dušu. To bola veľka čierna bodka za históriou 400 rokov jestvujúceho Ústia ako organizovanej dediny.

 

    Cintorín

     Jediné, čo zostalo z bývalého Ústía, je pekne zachovaný cintorín. Krášli ho zadná kulisa stromov a dve "kaplice", vlastne krypty po dvoch zámožných plátenníckych rodinách. Uprostred stojí červená Kovalikova, postavená roku 1902, druhá od cesty s vežičkou Kohútova (zo Šoltýstva) z roku 1905. Je to malý novogotický kostolík s oltárom sv. Antona. Zásluhou trstenského primátora Jozefa Mažáriho rozpadavajúci sa masívny múr je nahradený ľahkým betónovým oplotením.

 

 

    Z hlavnej brány doľava za niekoľkými pomníkmi sú vedľa seba pochovaní štyria bývalí úsťanski farári: Repaský, Tatarský, Andaši a Hanulya.

    Pri hlavnom kríži uprostred cmintera sa kazdoročne na Všechsvätých odbavovala pobožnosť. Po litániach K všetkým svätým a po príhovore kňaza a spoločných modlitbách za zomrelých rozišli sa živí k svojim mŕtvym. Chodia k ním aj doteraz po mnohých rokoch. Zo všetkých kútov Slovenska stretávajú sa tu aj živí so živými.