Zamestnania Úsťanov

 

POĽNOHOSPODÁSTVO  (Ľudovít Kohút)

     Z hospodárskeho hľadiska bola kedysi Orava oblasťou extenzívneho poľnohospodárstva a dobytkárstva, ktoré sa obmedzovalo na pestovanie ovsa, jačmeňa, zemiakov, kapusty, menej žita (raži) a strukovín. Výsledky roľníkovej práce ovplyvňovala nepriazeň počasia a iné pohromy.

     Oravské letá neboli nikdy také horúce ako na Dolniakoch. Pekný čas sa pýtal cez senne roboty a žatvu. Suchý rok bol lepší ako daždivý. Keď pršalo, zemiaky (v Ústí volané repa) hnili, zbožie poľahlo, v kozlíkoch poprerástalo. Dlhotrvajúce dažde prinášali povodňové starosti. Rýchlo sa zdvihla voda Čiernej a Bielej Oravy a brala alebo zamulila pokosené seno, trávu a zbožie. Preto úsťanskí urbarialisti s vedením obce rozhodli upraviť brehy Bielej Oravy, na čo odsúhlasili vyše 100 000 korún. Reguláciu vykonával Ing. Viliam Silbirger z Tvrdošína. Ostatné náklady uhradil štát. Po zregulovaní rieky urbariát plánoval aj melioráciu chotára na Pastyrskom a v Jaskyniach.

     Úsťanský chotár mal celkovú výmeru 3 647 katastrálnych jutár, čo zodpovedá ploche 2 099,6504 hektárov. Podľa katastra sa táto plocha rozdeľovala na nasledovné druhy pestovaných plodín:

     Záhrady zaberali plochu 25 k. j. = 14,8768 ha, role 1 700 k.j. = 978,2500 ha, lúky 644 k. j. = 370,7116 ha, pastviny 534 k. j. = 307,3947 ha, lesy 439 k. j. = 252,7881 ha, nevynosná pôda 305 k. j. = 175,6292 ha.

Celý chotár obce 3 647 k. j. = 2 099,6504 ha.

Pôda bola rozdelená na 11 998 parciel (záhonkov). Pozemkových hárkov bolo 372.

   Veľkost' gruntu v minulosti merali Úsťania na grajciare.

10 grajciarov boli 4 k. j. (katastrálne jutrá) = 3 ha

15 grajciarov sa volalo "groš striebra"

20 grajciarov bol dvadsiatnik

30 grajciarov - pol dvanástky

45 grajciarov - pol osminy

60 grajciarov - dvanástka

90 grajciarov - osmina.

     Podľa toho úsťanský chotár pozostával z 99 dvanastiek. Jedna dvanástka mala výmeru 24 katastrálnych jutár. Jedna dvanástka bola pre farára, pol dvanástky pre rechtora a pol dvanástky pre kostol, tzv. "kostolná" na udržbu kostola. Táto sa dávala do prenájmu.

     Po komasácii chotára bolo zavedené trojpoľné hospodárstvo. Zem po zobratí úrody nechala sa ležať úhorom na dva roky. Sialo alebo sadilo sa až po regenerácii živín v pôde. Chotár bol rozdelený na  tri časti pozemkov. Na každej sa 4 roky hospodárilo a 2 roky sa páslo.

     Prvú skupinu predstavovali Slepiska, Luky, Nadluky, Lišťak, Čierna zem, Profantiska, Bor.

     Druhú skupinu tvorili Šikula, Rudiska, Lynkavy, Tlom, Za veľky most, Pahrbky, Palenica.

    Tretia bola Polec, Medzi vody, Doliny, Vyšny diel, Pastyrsky.

    Napriek tvrdej robote na poliach zem bola matkou-živiteľkou. Preto si ju každy vážil. O rodnú hrudu sa nielen bojovalo, ale aj súdilo, ked' išlo o odoranúu brázdu alebo dedenie po predkoch. Kto nemal zem, bol chudák, bol paholkom alebo pastierom.

     V gazdovaní patrilo Ústie medzi najvyspelejšie oravské obce. Za toto do značnej miery vďačilo úrodnému chotáru, rozhl'adenosti Úsťanov z ciest po svete. Za Čsl. republiky dostávali voliči agrárnej strany lacnejšie močovkové sudy a poľhohospodárske náradia. Okrem toho urbarialisti kupovali väčšie možstvá umelých hnojív (žužeľ, síran amónny) na urbárske lúky a pasienky, zakúpili trier na čistenie osiva, predávali trávu na Pol'ane, pri cestách, Nad Príbojom, Na Voľarčiskách a Za vrchom.

     Roľník financoval svoje potreby hlavne z chovu ošípaných a rožného statku. Za 1 kg ošípanej v živej váhe v 30-tych rokoch utŕžil okolo 4 Kčs, pri okamžitej porážke kravy po vzdutí predával 1 kg mäsa po 5 korún, 1 kg masla 12 az 15 korún, ked' jedno vajce alebo rožtek stáli 20 halierov čiže šesták.

     Bočné pramene výživy plynuli z cementárstva a kamenárstva, z predaja dreva, pltníctva a drobných živností. Okrem toho sa Ústie považovalo za plátennícku obec. V minulosti išlo o domácu výrobu a podomový predaj, neskoršie o kupovaný textil a jeho predaj na jarmokoch.

 

     Rastlinná výroba

     Krátke vegetačné obdobie umožňuje na Orave pestovať len plodiny menej náročné na teplo. Z poľnohospodárskeho hľadiska patrilo Ústie do zemiakarsko-obilninárskej oblasti. Orná pôda bola základom pestovania zemiakov. V úrodách Orava, a tak aj Ústie v 30-tych rokoch zaostávali za celoštátnym priemerom, napr. u zemiakov 8 ton-oproti 13,3 tony v ČSR.

     Podľa osevného postupu sa prvý rok sadili do pohnojenej zeme zemiaky (v Ústí repa), v záhradách a na "zahomniciach" včasná, zvaná viedenka, ktorú na južnej Orave volajú jankou. Po zemiakoch sa sialo žito. V 19. storočí lepší gazdovia siali aj pšenicu, ale prestali, ked' sa pšeničná múka dala lacnejšie kúpiť v obchode. Do žita alebo jačmeňa siali ďatelinu, ktorá sa poväčšine darila dva roky alebo lucernu, ktorá vytrvala aj viac rokov. Za ňou nasledoval ovos rok, dva ale aj tri. Často siali viku, menej hrach.

     Pšenica prišla opäť do môdy, ked' roku 1935 štát úsťanským gazdom ponúkol podporu vo forme pšenice. Tým sa dal podnet k väčšiemu pestovaniu pšenice na studenej a vlhkej Orave. Táto pri kvalitnom obrobení pôdy dávala 8-10-12-násobok zasiateho osiva. Roku 1939 sa vysialo až 90 q pšenice.

     Raž volali v Ústí žitom. Pestovala sa do takej miery, aby bolo na pečenie domáceho chleba pre celú rodinu na jeden rok. Jej dobrý výnos dával 5-6-násobok výsevku. Darila sa len miestami, keď bola suchá jeseň a dobrá zima. Inač "vyprela" (vyhnila).

     Jačmeň poskytoval dobrú úrodu len v suchých rokoch priemerne 6-7-násobok výsevu. Mlel sa ako raž na múku, z ktorej sa piekol čierny, ale výživný chlieb. Upečený vydržal dlho, lebo stvrdol tak, že sa na ňom dali zuby vylámať. Ale zdravé zuby vydržali až do smrti. Viacerým chutila kuľaša z jačmennej múky.

       Ovos zarodil 6 až 8-krát viac ako sa vysialo. Používal sa na kŕmenie koní a volov ako najlepšie jadrové krmivo. Aj ovos sa mlel v kamenných mlynoch na múku, z ktorej sa upiekol na "špahrete" (sporáku) ovsený kabač a mohla sa uvariť aj "brija". Za hrsť sa ho dávalo aj do nápoja sviniam, teľatám alebo kravám po otelení. Z ovsenej múky sa robili aj šuľky, ktoré sa usušili na horúcej platni sporáka, keď sa prestalo variť. Kŕmili sa nimi husi.

     Zemiaky volali v Ústí repou a dávali 5 az 6-násobok sadby, vo výnimočných prípadoch až 10-násobok. Boli veľkým dobrodením pre Oravu a pre celé hornaté Slovensko ako druhý chlieb. Na Oravu sa dostali roku 1766. Skoré ruzovočervené zemiaky volali Úsťania "viedenkou", ktorú prebúdzali na Jakuba (26. júla) s heslom "Na Jakuba - repa hrubá". Repa sa jedla každý deň. Keď jej nebolo, nastal hlad. Slúžila aj ako krmivo pre ošípané a mladý dobytok.

     Ľan, kedysi hodne pestovaný, v 30-tych rokoch sa prestal pestovať. Kým prekvitalo plátenníctvo, ľan bol cennou kultúrou. Nielen ľanove vlákno vyrábali ústanskí roľníci, ale zo semena robili dobrý ľanový olej, ktorý bol obľúbeným omastkom pôstnych jedál.

     Z krmovín sa pestovala ďatelina a miestami aj lucerna. Už menej miešanky ovsa a ľadníku. Prielohy s prvotriedným senom sa polievali hnojovkou alebo posýpali žužľom. Na dorobenie maštaľného hnoja kosila sa "starina" na podstielanie. Bolo to plané kyslé seno z močarín v Bore a na Pálenici pomiešané s machom.

     Hrady tvorili najúrodnejšiu časť chotára, kde sa ve+mi dobre darilo kapuste a kŕmnej repe, nazývanej burbundia alebo burgyňa.

     Kapusta sa vysekávala aj s hlubmi pri zemi. Hluby sa krájali a pridávali do sečky pre dobytok. Očistené hlávky sa drobili na nožoch. Podrobená kapusta sa tlačila bosými nohami do bočky. Za kapustu kupovali kedysi Úsťania drevo v goralských dedinách. Pred rokom 1900 vozili ju do Dolného Kubína, Ružomberka, ba až do Banskej Bystrice na predaj. V deň "sekania" prišli do Ústia vozy z Chlebníc, Pucova, Pribiša a ponúkali za kapustu veľké zelené hrušky alebo mrkvu.

     Burbundia (burgyňa) sa pestovala v menšej miere. Dávala sa ošípaným a pridávala sa do sečky v "šafľoch", aby kravy lepšie podojili. V Ústí sa nachodili kapustné hrady na 4 miestach: Sekaniska Raztoka, Za farbovňou a Medzi mostami, všetko na oboch brehoch Čiernej Oravy pri dedine.

     Zo zeleniny v záhradkách sa pestoval šalat, fazuľa, hrach, mrkva a petržlen (v Ústí perašin). Často zeler, kôpor, tekvica, reďkovka, zriedka kaleráb, chren, uhorky, cibuľa, cesnak a iné. Záhrady za hospodárskymi staviskami sa využívali sčasti na pestovanie zeleniny, sčasti na vysádzanie skorých zemiakov. Mokré záhrady sa len kosili.

     Medzi pestovanými plodinami rástla, prirodzene, burina, najmä ohnica, kukučina, pupenec, vlčí mak, nevädza, kúkoľ, pýr, ostie (v Ústí vosťa) predovšetkým na medziach a prielohoch. Ďalej to bol šťaveľ, veronika, mačí chvostík, zvončeky, pichliač", ľadenec, lipnica, púpava, mlieč, vtáčia vika, materina dúška, chvojka, žltá a biela komonica, bylina sv. Jána, rasca, stoklas a mnoho iných bylín.

     Ovocné stromy boli v Ústí zriedkavosťou. Bolo vidieť len niekoľko jabloní a zopár sliviek privezených zo Širokej. Kedysi v polovici 19. storoča nariadil okresný úrad vysádzať okraje ciest a záhrady ovocnými stromami. No toto sa neujalo. V úsťanskom chotári mohli sa inač dariť jablone a slivky. keby boli vypestované s odolnosťou na úsťanské zimy.

     Ovocne kry, ako maliny, ríbezle a egreše rástli len vo farskej a školskej záhrade.

    Lúky donášali priemerne 8 q sena z každého katastrálneho jutra. V mokrých rokoch čosi viac. Mládza sa kosila len miestami. Trávny porast bol miešaný, a tak aj seno malo rôznu kvalitu. Bola to zmes sladkých a kyslých tráv. Tomu primerané boli aj pastviny.

 

    Živočísna výroba

     V živočíišnej výrobe na Orave veľmi dôležitou a nevyriešenou ostávala otázka pasienkov, lebo najväčšie plochy vlastnil Oravský komposesorát. Roľníci, aby mohli udržať určité množstvo dobytka, časť chotára nechávali ako úhor, ktorý využívali na pasenie.

     Domáce hospodárske úžitkové zvieratá čiže dobytok sa v Ústí volal "statkom". Toto pomenovanie svedčí o tom, že gazda v dobytku videl svoj statok, t. j. majetok. Takto aj bohatstvo obyvateľstva sa meralo počtom statku. Samotné založenie dediny prebiehalo na základe valaského práva, co znamenalo, že dobytkárstvo bolo pôvodcom vzniku a ďalšieho vývoja obce.

     O stave dobytkárstva v Ústí nás informuje záznam z rokov 1776 a 1777, podľa ktorého bolo v  Ústí 145 volov, 118 dojných kráv, 132 jalových kráv, 187 jalovíc, 83 teliat, 32 koní, 12 žriebät.

     Podľa pamätnej knihy z roku 1933 chovali Úsťania v tomto roku 830 kusov rožného statku hovädzieho dobytka), 492 ošípaných, 16 oviec, 7 kôz, 236 koní. Z toho vyplýva, že živočíšna výroba sa zameriavala (pri dosť vysokom podiele lúk 370 ha a pastvín 307 ha teda jedna tretina z celkovej plochy chotára 2101 ha) na chov hovädzieho dobytka (pinzgavského plemena) predovšetkým kráv. Dosahovala sa však nízka dojivosť. Od jednej kravy 1 250 litrov.

     Volov bolo v Ústí menej - len asi jedna tretina z kráv. Slúžili ako ťažná sila, skôr však boli predmetom obchodu. Obec držala v "bujačarni" na Dluhošom konci bujaky čiže obecné plemenné býky. Na ich pasenie boli osobitne vyhradené vrbiny okolo Bielej a Čiernej Oravy a na ich kŕmenie v zime seno z Ohrady, Poľany a menších horských kosienkov.

     Hovädzí dobytok sa pásol v kŕdľoch počas celého vegetačného obdobia. Každá ulica mala svoj kŕdeľ a svojho pastiera. Pastier (v Ústí pastyr) mal byť zdravý, silný a nebojácny chlap. Musel vedieť dobre húkať, aby ho kravy poslúchali. Mal dva metre dlhy bič, na konci s "pukačkou" zo srsti kravského chvosta. Zavčas rána okolo piatej, len čo gazdinky podojili, "zajímal", t. j. išiel ulicou pukajúc, čím dával na znamosť, že treba kravy vyhnať na pašu. Okolo obeda sa kravy vracali domov a popoludní znova "zajímal" na pašu. Od Zelnej (15. augusta) ostávali kŕdle celý deň na paši, ale cez poludnie na dve hodiny "zaoborili" čiže statok si poležal a "pomeridzal" (prežul) prijatú potravu. Voly a junčovina sa pásli Za vrchom pod Halečkovou, kde ostavali i cez noc. Pasenie končili pastieri začiatkom októbra, keď sa na Hradach vysekala kapusta a vytiahla burgyňa a dobytok sa voľne pásol po celom chotári. Istý čas pásli sa v stáde aj kone a husi na Slepiskách.

     Kone mali rôzny pôvod. Väčšia časť pochádzala z Poľska. Ked' prekvitalo plátenníctvo, plátenníci si doviedli pekné maďarské kone z Dolniakov za plátno a iný tovar, s ktorým kupčili.

     Ošípané chovali v každej domácnosti pre vlastnú potrebu a na predaj. Rozšírené bolo plemeno yorkshirské. Prasiatka od úsťanských gazdín boli na trhu v Trstenej a Námestove vyhľadávané. Štvortýždňové predávali v čase krízy (1929 až 1937) po 20 korún, keď jedno vajce stálo 20 halierov. Keď ich cena istý čas klesla na 12 korún, nechali si ich doma na zjedenie. Jeden bravček sa ponechal na vykŕmenie a "zaklatie "

     Obec mala aj kontrolovaný chov ošípaných. Záujem o tento chov sa ujal. Zásluhu na tom mal notár Matej Adamec. Keď v tejto veci napísal Zemedelskej rade do Bratislavy, táto poslala svojho poverenca a dodala záujemcom 26 prasníc a 3 kance so štátnou subvenciou. Kance sa chovali len súkromne, napr. u Štefana Bullu Matkovca na Dluhošom konci.

     Chov oviec a kôz takmer úplne prestal, hoci kedysi ovce tvorili základ dobytkárstva. K tomu slúžili rozsiahle pastviny a veľke salaše na Babej hore (Kohútova a Stančova raľa).

 

     Domáce husi boli v Ústí veľmi obľúbené. Ich chov rozšíirili židia kedysi na sklonku 18. storočia v urbároch z prvej polovice 18. storočia, ale aj zo 17. a 16. storočia sa husi nespomínajú. Chovali: hlavne na perie a predaj v takom množstve, že musela byť pre ne vyčlenená pastva a pastieri.

    Kačice držali len niektorí gazdovia, hlavne zámožnejšie rodiny kvôli pečienke. Kačice a husi mali  v Ústí veľmi dobré existenčné podmienky. Čierna a Biela Orava, potok Bobrovec a mláka na Žabinci poskytovali im dobré, zdravé a lacné pramene výživy.

     Nebolo domu, v ktorom by sa nechovali sliepky (kury). Bolo ich dosť, lebo zásobovali rodiny vajcami a mäsom do nedeľnej polievky. Vajcia či už varené alebo usmažené ako "vaješnica" patrili k základnej výžive, zároveň na predaj.

  Moriaky a morky (v Ústí puľaky a puľky) choval len pán farár.

     Chov králikov čiže domácich zajacov bol viac zábavou chlapcov najma v lete. Tento chov  priniesli do Ústia plátenníci a farbiari z Čiech a Moravy asi v polovici 19. storočia. Králiky v maštali pobehovali popod žleby i po dvore a záhrade. Chlapci ich kŕmili, párili, vymieňali samca za samicu. Uvarené alebo upečené mäso pripravené na smotane bolo nedeľnou pochúťkou.

     Včely choval učiteľ Ján Ťapák vo farskej záhrade za kostolom, Michal Pajdušák na Brehu a Štefan Kašťak na Žabinci.

     V oboch riekach bola hojnosf rýb - mreny, podustvy, pstruhy, číiky a šťuky, zvlášť v Čiernej  Orave. Osobitnou rybou bola hlavatka, tiežz v ticho tečúcej Čiernej Orave. Ryby sa chytali do "dražakov" (sieti) a lovili sa aj v zime. Chlapi sekerami vyrúbali prielubne cez celú šírku zamrznutej Oravy a do nich ponárali dražaky, ktoré držali v rukách. Ďalší chlapi na vzdialenosť jedného metra od seba búchali po ľade sekerami. V oknách (dierach), ktoré vyrúbali v ľade, palicami miešali vodu, ryby nahnali do dražakov.

  Poľnohospodárske práce, náradie a mechanizmy (Ján Lacek)

     Pracovný deň roľníka začínal zavčas rána a končil v neskorých večerných hodinách. Vstával ráno o  4. - 5. hodine, bolo treba nakŕmiť a napojiť dobytok, vykydať hnoj, gazdinej zas podojiť kravy, sviniam žrať, opatriť hydinu, deti obriadiť, dať im jesť a vypraviť do školy. Po "frištyku" zapriahlo sa do voza a išlo na pole vykonať roboty podľa ročného obdobia. Večer sa vracali domov. Otcovia v humne narezali sečky, nakrmili a napojili dobytok, v "pocieni narúbali tresek". Matere skontrolovali, či deti "naškrobali repy" a začali variť večeru. Medzitým išli podojiť, dať sviniam a "zapreť"  hydinu na noc. Po ľahkej večeri (repa s mliekom alebo kuľaša) mohli všetci okolo desiatej ísť spať.

     Všetký práce okrem prác so záprahom sa robili vo vlastnej réžii s celou rodinou. Rodičia žili i pracovali so svojimi deťmi na jednom grunte. Tento sa dedením mnohokrát drobil na menšie zemičky. V Ústí okrem pána farára a bezdetného Fera Micka nikto nemal paholka.

 Jar

     Na jar používali gazdovia na obrábanie pôdy jednoduché náradia: pluh, brány a motyky. O nijakej mechanizácii nebolo ani chýru ani slychu. Ako ťažnú silu používali kone a voly, kravy nikto nezapriahal. Kedysi sa oralo drevenými pluhmi, ktoré okrem lemeša, čeriesla a niektorých spojovacích článkov boli z dreva. Až koncom minulého storočia sa používali pluhy so železnou odvalnicou. Hĺbka orby sa pohybovala okolo 10 cm a orali najmenej dvaja ľudia. Brány boli drevené so železnými  bránikmi (zubmi). Až po prvej svetovej vojne sa aplikovali umelé hnojivá. Maštaľný hnoj sa vyvážal v "hnojničákoch" a "rozkydával" sa vidlami.

     Velkú zručnosť si vyžadovalo siatie obilia. Toto sa nasypalo do koncovej plachty - rozsievky, ktorá mala štyri traky. Dva z nich sa držali v ruke, dva sa zviazali okolo krku a voľnou rukou sa sialo rovnomerne. Najviac ručnej roboty bolo na jar okolo "repy". Najprv ju povynášali z pivníc, jám a hroblí, ženy ju preberali a vybrali najvhodnejšie hľúzy na vysadenie. Aj tu sa šetrilo tak, ze zemiak sa rozrezal na toľko kusov, koľko mal očiek - čiže "okrajky". Pri sadení kládli sa okrajky očkom nahor do pohnojenej brázdy vo vzdialenosti chodidla chlapskej čižmy. Uschnuté brázdy sa po dvoch týždňoch kyprli motykami čiže "sekali sa skyby", na čo sa roľa po nejakom čase pobránila.  Keď už zemiaky vzišli, ženy ich "rušali" motykami. Po podrastení vňate sa ručne "okopávali"  (ohŕňali). Ručne sa sadili aj priesady kapusty a burbundie (burgyne).

  Leto

      Počas senných a zbožných robôt (žatva) sa robilo od svitu do mrku. Na kosenie trávy bolo treba mať dobrú kosu - rakúšanku. Pred jej kúpou na trstenskej Škapuliarke jej cveng sa skušal uderom na kameň. Pokosená tráva v riadkoch sa hrabľami roztriasala a dva až trikrát obracala, co zaležalo na počasí. Z močaristých plôch sa vynášala v batohoch na suché miesta, kde bol možný prístup s drabiňakom. Usušené seno sa zhrabavalo do kôp alebo pri skorom odvoze do "naručat v kolieskach". Náručatá sa podávali hrabľami do drabiňaka a na fúru, seno z kôp vidlami. Zapauzovana fúra sa očesala, aby sa cestou nestratila ani byľka.

     Počas zbožných robôt (pomenovanie od slova zbožie = zrno) sa kosilo kosami s "hrabelkami"', smerom do stojatého obilia, aby sa zožaté obilie ale do polovice stojaté ľahšie "podberalo na snopek". Zložením a preložením dvoch hrstí obilia sa krutením urobilo povrieslo a ním sa "snopek" uviazal. Snopky sa stavali do "kozlíkov" (panákov) čiže do pyramídy "rasou" hore v počte 9 a prikryli sa čapkou" - väčším snopkom vo forme dáždnika. Vysoké kozlíky žita sa opásali ešte povrieslom. Na konci žatvy sa vysušené kozlíky zvážali do humna a ukladali do záčina až po samú "kalenicu" (štít). Cez leto, keď kapusta a burgyňa dostali väčšie listy, chodili ženy na Hrady "na lisťa" k dojeniu a na krm sviniam a hydine. Každá nabrala čo najväčší batoh, horko-fažko sa mohla zodvihnúť zo zeme.

 Jeseň

     V polovici septembra začínali "kopačky". Zemiaky sa kopali motykami ručne a uskladňovali sa najčastejšie v pivnici do "hrádz". Na záhonky, kde sa malo zasiať žito alebo pšenica, sa vyvážal hnoj, ktorý sa hneď zaoral. Zberom kapusty a burbundie začiatkom októbra sa končili poľne práce.

     V septembri a októbri sa už mlátilo, a to v 20-tych a 30-tych rokoch ručnou mláťačkou. Pri jej krúteni sa vymieňalo najčastejšie až 8 chlapov, 4 ženy vyhrabávali slamu a plevy. Takúto ručnú mláťačku na Žabinci mal Juraj Kavuljak Valec. Ručné mláťačky sa vymieňali za veľké mláťačky poháňané benzínovým motorom. Na Orave medzi prvými mal dve také mláťačky Anton Merešš a mlátil aj po okolitých dedinách, dokonca až v Hruštíne a Breze. Dve mláťačky, ktoré vlastnili po druhej svetovej vojne Anton Baľak a Ján Pleva Ušak, zhabal im komunistický režim.

 Zima

     Až do vynájdenia ručnej mláťačky sa mlátilo v humne cepami jednotlivo, alebo po dvoch, troch alebo až štyroch, až do Vianoc, dakedy až do Hromníc. Zrno sa čistilo pôvodne prehŕňaním drevenými lopatami pri otvorených vrátach cez celé humno. Po prvej svetovej vojne boli známe už vejačky (rajtare). Po vysušeni sa obilie dávalo v sýpkach do "šefarne" rozdelenej na toľko "štokov", koľko druhov bolo obilia. Slama sa viazala slameným povrieslom do "oklackov" a dávala sa späť do začina.

     Keď príroda spala zimným spánkom, mohol si roľník trocha oddýchnuť. Krátky deň sa musel využiť na vyvezenie hnoja, opravu náradia, pletenie košíkov, dovezenie dreva z hory, chystanie paliva. Ošetrenie a kŕmenie dobytka mu ostavalo po celý rok.

     LESY

     Popri poľnohospodárstve druhým prameňom príjmu gruntomajiteľov, predovšetkým ale urbárnej kasy, bol podiel z lesa, najmä drevo získané z urbárnej ťažby.

     Obec mala horu s rozlohou 252 hektárov na dvoch miestach chotára: Za vodou (Bielou Oravou) na vybežkoch Oravskej Magury a v Halečkovej (severná strana so spádom do Ústia). Boli to lesy prevažne smrekové, menej jedľové. Lesy spravovali urbarialisti, vlastne urbárske výbory na čele s urbárskym predsedom - prézesom. Kus prvotriedného lesa volaný Háj kúpili urbarialisti za 289 000 Kcs od Oravskeho panstva v rokoch 1923-1924.

     Hájnik čiže horný gazda stanovil "kubikovaním", ktoré stromy možno vyrúbať. Kubikovanie sa robilo zmeranim priemeru stromu nad koreňom a odhadom výšky. Nazretím do "kubiktabely" sa skorigovala "drevota" o plus alebo mínus, s číslom stromu sa potom vyrazila na strome. Stanovený výrub na základe asignácie (prídelu) sa rozdelil podielnikom podľa veľkosti gruntu. Po drevo do hory sa smelo isť len v deň stanovený pre všetkých čiže keď hora bola "otvorená". Pri vchode do dediny hôrny gazda prísne kontroloval, či každý vezie drevo podľa svojej asignácie. Inač bola hora po cely rok "zapretá". Kto vyhorel, tomu urbárny výbor poskytol osobitný prídel.

     Drevo sa dalo predať buď celé alebo olúpané a popílené na jeden meter dlhé "švalíky" (klátiky) a zaviezť do Tvrdošína na železničnú stanicu a do ružomberských papierni. Drevo sa dalo aj ušetriť náhradou za borinu. Borina čiže suchá rašelina vo forme tehličiek slúžila ako kurivo. Jej výhodou bolo, že ju nebolo treba prikladať a nikdy sa z nej nekadilo. Drevo sa dalo ušetriť aj "šupkami" vrbiny i 'haluzkami" z konárov zoťatých stromov a ich ihličím "šmaninou".

 

 PLTNÍCTVO (Ján Lacek)

     Pltníctvo prinášalo do rodiny tiež peniaze. V zime sa zvážalo drevo z hory na breh Bielej i Čiernej Oravy. Tam sa zbíjali plte (v Ústí polty), ktoré pltníci splavovali do Žiliny a niekedy až do Komárna. Takými boli Anton Záhora, Peter Záchemský, Matúš Jaroš Hurka, Ján Bulla Matkovec, Jozef Zelina, Anton Baliga, Fero Micek a iní.

     Pltníčiť sa začalo v apríli, keď zišli ľady a pri veľkej vode počas povodní. Pltník dostal do ruky "frachtu", na ktorej bolo napísane jeho meno a množstvo dreva v kubíkoch. Plavil priemerne 30-35 kubických metrov dreva. Jeden z dobrých pltníkov Jozef Knap Surgent ako 60-ročný profesorovi Paulínymu pri nárečovom výskume roku 1942 povedal:

"Keď zbijaľi tu kozu, šľi jedni dolu vodom. Ostat'ni zbijalľ. Ti obišľi aj dva razi ked' maľi zasobu. Vzaľi si kabača richľikoveho ofseneho a ku temu harinka. To sa dostalo v opchod'e. Koštoval pad" grajcari šez grajcari jeden. A potom ked' prišel večer to si vipiľi. Zapiľi si, zajedľi klobasi aj porcija sa zjedla. Jag zarobiľi fajjňe, vipiľi si lepše. Ajak slapše "a ňepime, ňezarobiľi zme". Pri tom si spievali.

Pijaľi zme po dňi i po celom tiždni, ešt'e zme neboľi krčmarečke dlužni.

Krčmaru galgaňe ňepiš mi na st'ene, ale piž na deske,daj palenki ešt'e.

To poltňicke meno pekňe vichvaľeno d'e pridež na krčmu dlužno za paľeno.

 

 ŽIVNOSTI A REMESLÁ (Ľudovít Kohút, Ján Lacek, Ján Bulla)

     Popri pol'nohospodárstve vyhľadávali Úsťania aj iné zárobkové možnosti. Podľa špecifikácie najpočetnejšie boli zastúpení plátenníci.

 Plátenníctvo  (video)

    Plátenníctvo sa stalo zdrojom obživy, keď pôda nestačila. Ľan ako technická plodina sa na hornej Orave pestoval odjakživa, aby sa z neho na oravských krosnách utkalo biele plátno. Najprv sa odpredávalo plátno len po domácky spracované. Jeho výrobcovia - plátenníci ho spočiatku nosili na chrbte v pudlách, t. j. na tento cieľ upravených batohoch. Neskôr si vyrobili ľahké, ale mocné vozy, zapriahli dobre kone a plátno rozvažali po svete.

     Na zdokonaľovanie kvality a krásy plátna sa stavali farbiarne a mangle. Záujem o viaceré druhy plátna vyžadoval tkať viac a rýchlejšie. A tak v druhej polovici 19. storočia prichádza do Ústia tkáč z Moravy menom Knapp.

     Už pred rokom 1719 v Ústí sa vyvinula čulá výroba plátna, takže už v roku 1728 vydal župný úrad Oravy Jurajovi Bullovi, úsťanskému šoltýsovi, plátennícku legitimáciu, s ktorou sa mohol hocikde a bez cla i mýta voľne pohybovať. Prvý mangeľ a farbiareň si zariadili v Ústí Kovalikovci roku 1775 na Stančovej rali, po nich Kohútovci roku 1836 na Šoltystve. Treti mangeľ si vybudoval Jozef Brey (potom Pray), po určitom čase prešiel do rúk Stratnera, Levemela a konečne do rúk Kovalikovej rodiny. Stál pod kostolom. Odvtedy sa tamojšie kapustnisko nazývalo "Za farbovňou".

     Roku 1849 bolo v Ústí 25 plátenníckych rodín. V priebehu prvej polovice 19. storočia sa plátenníci členili na veľkoplátenníkov - majiteľov farbiarni a mangľov, na drobných obchodníkov, závislých od veľkoplátenníkov a konečne na samostatných drobných výrobcov a obchodníkov.

     "Hrubými kupcami-plátenníkmi" boli v Ústí Kovalikovci a Kohútovci, v 20. storočí do vysťahovania Nikodém Bulla. Menšími plátenníkmi zase Ľudvík Lipka, Vendelín Orčik, Jozef Betuštiak, Karol Krupa, Anton Bulla Picík, Štefan Habiňak a jeho syn Karol Habiňak, Michal Adamča, Štefan Dafčík Vidiericky, Izidor Kružeľ, na Žabinci Ján Grigeľ a Jozef Janeček. Do Juhoslávie odišiel plátenník Ján Kohút Placek a do Rumunska Kraľ s rodinou. Obchodovali v Zadunajsku a čiastočne v Chorvátsku. Vyššie nároky zákazníkov na tenšie a jemnejšie plátno nútili doma, ale obzerať sa za fabrickými látkami v Čechách a na Morave. V snahe zatlačiť česky tovar a chrániť domácich výrobcov utvoril sa v Námestove roku 1884 Hornooravský spolok pre plátennícky obchod a priemysel čiže grémium so sídlom v Námestove, na čele ktorého stáli veľkoplátenníci - Murín z Námestova, Skyčák z Klina ap. Jeho členovia zamýšľali postaviť textilnú továreň na Orave, ale v súťaži nakoniec zvíťazilo Rybárpole pri Ružomberku, kde sa od júla 1894 začalo s výstavbou fabrického areálu.

     Roku 1911 plátennícky spolok mal 180 členov. Do roku 1826 sa tento počet znižil na 142. Najviac členov bolo z Bobrova (41), zo Štefanova (25), Osady (24), Ústia (12), Slanice, Námestova, Vavrečky, Zubrohlavy a ďalších obcí.

     Začiatkom 20. storočia obchod s plátnom začal upadať. Proti jarmočným kupcom sa sťažovali i obchodníci, rástla konkurencia, železničnej doprave sa kone už nemohli vyrovnať, prišla prvá svetová vojna a po nej sa priestor obchodovania zmenšil z veľkého Uhorska na malé Slovensko a Podkarpatskú Rus.

     Spolok hornooravských plátenníkov čiže grémium sa naposledy zišlo roku 1937 za predsedníctva Úsťana Vendelína Adamču, hlavnej postavy románovej kroniky Plátennícka pieseň od Antona Habovštiaka.

     Obchodovanie po svete malo aj svoje dobré stránky v tom, že plátenníci spoznávali iný spôsob života, čo sa potom odrazilo aj na vzdelanostnej úrovni a v úsilí zmeniť doterajší spôsob života. Časť príjmov popri budovaní nových zariadení venovali na zvýšenie vzdelania svojich detí. A tak práve z hornej Oravy a najmä z týchto plátenníckych rodín pochádzalo mnoho národných buditeľov, kňazov, učiteľov, vedcov, úradníkov i veľkoplátenník Ferko Skyčák poslanec uhorského snemu.

     Namáhavé a s veľkými ťažkosťami spojené cesty plátenníkov po bývalom Uhorsku, Balkáne a inde v zahraničí opísal básnik Ján Kovalik Ústanský v zbierke básni Báj Tatier.

Ťažký sa voz, hľa hor Balkánom vlečie,

cesta ver strmá, až pot z koní tečie.

Chlapi ho tisnú - pot stojí na lici.

Pozndš tých ľudi? To sú plátenníci.

V Carhrade pyšnom veľký jarmok stojí,

tisíce ludí po uliciach brodí-

v ponvovom šiatre počut vravu známu,

pri svojej reči i reč Mohameda Iámu...

     No výstižnejšie, dnes už ako historický dokument, podal radosti a strasti našich plátenníkov z rozpravania Venda Adamču Anton Habovštiak, rodák z Krivej na Orave, známy spisovatel' v románe Plátennícka pieseň. Za takéto zviditeľnenie Ústia patrí mu naša úprimná vd'aka, že zatopené Ústie predsa ďalej žije v povedomí národa. 

 

Plátennícky šiator Jána Kohúta Placeka v roku 1890 v Nagy Kanizse.Za pultom predajca (gazda), manželka a pomocník (legéň), sprava mladší pomocník (psik)

 

 

 
Báj Tatier
(čast' prvá - úryvok) Napísal v rokoch 1891-1893 Jan Kovalík - Úsťanský
 
Ťažký sa voz, hľa, hore Šturcom vlečie,
cesta ver strmá, až pot z koní tečie;
kolesá veľké, hrubé na nich ráfy
(rozkruší skalu, keď na ň natrafí)
a predsa ztenknú, sotva že rok minie
(na tvrdej ceste i železo hynie);
ku správe voza buk dal svoje rebrá...
v ňom tovar drahý, hodný mnoho striebra,
v ňom tovar jemný, látky milé deve
(chlubiť sa bude v novučkom odeve)
plátenko biele, biele sťa sneh padlý,
na kúpu zvábi ženy, keď ho zhliadly,
tu vajskor, benčák, oxforty, orgony,
svetlina, habos, zefíry, kartony,
barchety, cajgy, rozličné kalmuky,
šifony pre tie najumnejšie ruky,
i tlačeniny, po nichžz kvitnú kvety,
šatky, rozberú na raz ich vo svety!
Umné to stroje hrkotom natkaly,
by oko devy ligotom lákaly;
varštaty v domkoch dedinôk hrkocú,
bavlny, ľanu niti v nich sa mocú,
veselá loďka s pásmami prelieta,
šír plátna hladko, rovnako sa splieta.
Najdú sa ľanu hybkého tkaniny
v chatrných domkoch slovenskej dediny,
v Zuberci skrytom, v komorách Podbiela,
úslnia palom kde plátenko bielia -
dolu v Veľkej-Vsi, hore na Lipnici
a soľným skladom chýrnej raz Slanici,
na Štepanove, v Nižnej, Krásnejhôrke,
moc kusov v Liesku nejednej komôrke,
v Jablonke v šíre roztratenej strany
(Oravy, Detva, Babiahor-Poľany)
v skrytom za vŕšek tichúnkom Bobrove,
v bežiacom z vŕšku, šumnom Námestove,
v Kline, čo medzi dva vŕšky zaťali,
v Ústí, čo v ústie Oravy stavali
a kto vie všetkým dedinôčkam mená,
kde varštat stojí, kde snujú pradená!
Čo priemyselných, umných rúk natkalo,
všetko do poňvy naukládalo,
až zpod voza ťarchou sa prehýbuje,
košina praští, os sa nakryvuje,
odýchnuť nutno; koňarčík z priekoška
vytiahne seno, koňom zahrýzť troška
i jemu veru potužiť sa treba:
odlomí kúsok ovseného chleba
z tanistry gazdy, schovanej v truhlici
Poznáš tých ľudí? - to sú plátenníci.
 
 

 

   Cementárstvo a kamenárstvo

     Toto podnikanie bolo dosť výnosné hlavne na Žabinci. Orientovalo sa na výrobu betónových škridlíc, rúr, tvárnic a náhrobných kameňov. Prosperitu tohto podnikania najmä po častých ohňoch ovplyvnila Čierna a Biela Orava, ktoré nanosili dosť čisteho riečného piesku, a potreba ohňovzdornej strešnej krytiny - škridieľ ako aj rúr pri hĺbení studní a stavbe mostíkov.

     Prvý známy cementár ešte za monarchie bol Jozef Stančík na Žabinci. Po prvej svetovej vojne opäť Anton Merešš, ktorý podľa dopytu dal zarobiť mládencom zo Žabinca (15 Kčs na deň). Už v menšej miere podnikal Štefan Gašperák, Ivan Kolena-Mereškin, Vendelín Kordiak, v dedine Jozef Točík, Le­on Lipka (roku 1936 sa presťahoval do Janíkoviec pri Nitre), Anton Baľak a Anton Ďubek.

     Kováči, v Ústí volaní kuzňari, s podkúvaním koní pod prístreškom a veselým zvonením nákovy dokazovali, že dedina žije v zime i v lete. Tri z piatich kuzní stáli pri vode, lebo za horúca natiahnutý ráf na koleso bolo treba okamžite "zahartovať' vo vode. Tak robili Colotkovci v Bobrovci, Anton Kolena v mláke pri drevenom moste a Michal Kristofčák (pred ním Paško) v Čiernej Orave. Colotkovci a Kolena boli špecialisti na plátennícke vozy. Na Brehu "kuznarčli" Jozef Zubek a Ján Kavuliak Bobrík. Z minulosti sa spomínal veľký kováč Matej Bulla Čmeľ na Šoltystve, ktorý opravoval aj hodiny na veži.

     Kolári. Leon Masnica na Žabinci bol špecialista na bričky a kočiare. Košťal a Štefan Gút zhotovovali z dreva vozy a drabiny, jarmá a iné poľnohospodárske náradie.

    Stolári boli dvaja bratia Anton a Albín Biňas, Peter Kavuliak, Jozef Kubuliak, z mladších Anton Kubica, František Baliga, František Jarina a Leonard Biňas.

   Kachle a sporáky (v Ústí špahrety) vedeli vymurovať Vendelín Koňarčík a Jašica-Kain.

     Úsťanov odievali krajčíri Ján Lukáčik, Jan Lipka, Pavol Matkovčík, bratia Vendelín, Jozef a Fran­tišek Mokošák, Vendelín Kolena, Anton Kordiak a Matej Dafčík a uznávaný majster krajčír Jozef Grigeľ v Žiline. Z mladších Rudolf Biňas, Karol Krupa, Ján Madleňak, Anton Brna, Michal Jarina, Jo­zef Záhora, v Trnave bratia Prajovci (Štefan, František a Karol), Janko Kraľ, Ján a František Fuzákovci. Vyhľadávaný bol kožušník Jozef Keníž.

     Obuvníci opravovali čižmy, topánky, kopytká (kapce), baganče a krpce, ako Fratišek Jakubík, Jo­zef Dafčík a Jozef Kašťák Šarišan. Osobitne uznávaný odborník na parádne čižmy bol Ľudovít Medvecký a majster Jozef Pánik zhotovoval obuv na objednávku.

     Mäsiari boli po prvej vojne dvaja: Viktor Obtulovič (zároveň aj krčmár) a Viliam Balko. Po Balkovi prevzal živnosť Jozef Čanady, manžel vdovy Terézie Balkovej, rodenej Lukáčikovej. Neskoršie bol mäsiarom Karol Merešš a posledným Janko Jelenčík.

     Obchodníci zásobovali ľudí potravinami, domácimi a školskými potrebami. Na Žabinci to bol Jo­zef Merešš (po ňom Ferko Fedor), v dedine Jozef Mika, Ján Kružeľ, Ľudovít Bulla a krátko po prvej svetovej vojne Michal Pajdušák. Jarmočným obchodovaním sa zaoberali Jozef Čanady a jeho manželka Terézia, rod. Lukáčiková. Na jarmoky chodili menším nákladných autom, on predával klobásy, ona lacnú mužsku konfekciu. Tu treba spomenuť aj protizákonný spôsob obchodovania - pašovanie. Pašovali sa najmä kone, ktoré prevádzali občania z Poľska a hnali ich od Hámrov cez Bor na Žabinec na dohodnuté miesta. Malo to sociálne dôvody, lebo z Poľska sa prenášala aj múka, soľ, slanina a sacharín, tzv. "poľské cukríky". Odtiaľ ako protihodnota išli od nás topánky "baťovky", tabak a pod.

     Pekárov nebolo veľmi treba, lebo chlieb sa piekol doma v rúre (trúbe) alebo v peci. V 40-tych rokoch začal piecť v kovalilkovskej kúrii (majiteľ Ján Grigeľ) pekár Maslančík, za ním Ján Gebura a nakoniec Anton Habiňak. V tom čase dovážali chlieb do Ústia až z poľskeho Živca.

    Krčmári boli štyria: na Žabinci Žofia Mereššová, neskoršie vydatá Fedorová, v dedine Viktor Ob­tulovič, po jeho predčasnej smrti jeho manželka Johana, neskoršie vydatá za Karola Kohúta zo Šoltýstva. Ďalej to bol Peter Knap a pa jeho smrti manželka Mária a jej syn Janko Knap. Mládencom slúžila malá krčmička u Jozefa Miku.

     Mlynári. Kedysi malo Ústie až tri mlyny. Posledný zanikol r.1884, kedy veľká voda Čiernej Oravy zobrala jaz (odrazenú vodu) v Jamách. Bol to obecný mlyn a stal pri moste Čiernej Oravy. Zostala po ňom len zarastená priekopa v Jamách a Za farbovňou.

     Vodou z Čiernej Oravy bol poháňaný aj mlyn na Slepiskách. Náhon v dĺžke dvoch kilometrov sa ťahal spod Osady cez Tvrdošínske lúky, za čo museli Usťania dať Tvrdošínčanom kus hory Halečkovej po Zakľuč cestou do Tvrdošína. Aj tento zobrala voda.

     Tretí mlyn bol za Bielou Oravou na Mlyniskách. Bol poháňaný vodou z Hájového potoka. Tento než zanikol vo veľkej povodni. Úsťania museli potom chodiť mlieť (i na noc) do Hámrov, kde na Jelešni stáli dva mlyny Olesík a Košťal. Chodilo sa do mlyna aj do Slanice, Štefanova, zriedka už do Trstenej alebo do Zubrohlavy, kde už boli valcové mlyny.

     Univerzálne užitočný a ochotný hocikomu a kedykoľvek pomôcť bol v Ústí známy Albert Migra zo Stančovej Rale presťahovaný do Trnavy, kde pracoval do dôchodku vo Výskumnom ústave kukurice. Ako ľudový liečiteľ naprával "viklubeňini" a zlomeniny, opravil hodiny, očkoval nielen stromky, ale aj štepil proti chorobám domáce zvieratá. Bol zároveň spoľahlivým miškárom.

     Práve tak čestný, spravodlivý a pracovitý človek bol už spomenutý, všade vyhľadávaný kachliar Vendelín Koňarčík. Nebolo veci, ktorú by nevedel opraviť okrem elektriky. Za 10 halierov poplátal hrniec, za 1-2 koruny opravil hodiny, porichtoval staré rozhegané lavice a kanapy, pozbíjal presiakajúce bočky, šafle a putne, ušil nové kapce, opravil rozbité topánky - to všetko mnoho raz za Pan Boh zaplať! Takéto šľachetné skutky praktizoval aj v Kláštore pod Znievom, kam sa presťahoval v poradí ako tretí občan.