V ďeň sviatočný i robotný

 

            V DEŇ SVIATOČNÝ I ROBOTNÝ 

 JAR

     Len čo sa snehy kamsi potratili, kryhy sa spustili dolu Oravou a slnko osušilo cesty, z domov vybiehali kŕdle bosých detí zahrať sa na pašované poľské kone, chytať žaby alebo len tak v talige povoziť najmladšieho bračeka alebo sestričku. Jar išla celým svetom spolu s lastovičkami a bocianmi vracajúcimi sa do lanských hniezd. "Predné zeme" (zvažujúce sa do Čiernej Oravy), ktoré obschýnali najskôr, prosili si pluh, hnoj i vzácne zrno zároveň.

     Krásne slnečné rána volali gazdu do poľa. Ten pred prvým vyjdením z dvora pomodlil sa Otčenáš a gazdiná pokropila svätenou vodou jeho i záprah. A potom už chotárom niesli sa smelé i povzbudzujúce pokriky "Vijo šimle! No sa!, volky moje!", doprevádzané radostným pleskotom biča a škrípaním plužných koliesok. Nad hlavou škovránok trilkoval od radosti, že prírode sa vracia nový život.

     Chlapi naberali na úvratiach do rozsievok (plachiet) zbožie a žehnali zemi tým prastarým pohybom, aby Pán Boh požehnal zasiate. Zase inde okrajok za okrajkom repy (zemiakov) ukladali ženy do brázdy, aby bolo nadostač druhého oravského chleba. Ani na poludnie neschodili ľudia z poľa. Len na medzi si zajedli z hrncov a dineriek (kanvičiek) čosi, povystierali zaťaté kríže, pokŕmili záprahy a znova sa dali do roboty. Bolo treba využiť čas, kým nezačne "pľuta".

     Bo ako to na jar býva, kravy sa telili, húsatká i kurčiatka sa liahli, svine sa prasili, bol i čas priesadu v záhradkách zasiať, hnoj vyviezť a rozkydať, statok obriadiť, sečky narezať, v "pocieni tresek" narúbať, sviňu zaklať a ešte naviac roboty s deťmi, - že by si aj ruky zodral po lakte, nedáš tomu rady.

    A kdesi uprostred tých slnečných dní i pľút prichodila Veľká noc. To zase len ženám pribudlo starostí: deťom kúpiť nové hábčatá i topánky, "vymazať" izby, slamu v posteliach vymeniť, z kasní a šifonierov vyvetrať haby z moľov a "foršty orajbať". Po uprataní domu žiadalo sa v obecnej spovedi upratať aj dušu.

 

Veľká noc

     Kvetná nedeľa bola i taká, že i keď v noci mrzlo, bahniatka žili a nosili sa do kostola na posvätenie. Po odspievaných pašiach sa tipovalo, ktorá zo Surgentiek spievala dievku: Tereza, Margita, Angela či Justína? Na Veľký piatok nikto nepracoval. Predpoludním o 9. hod. sa odbavili pašie a smútočné obrady. Organ mlčal. Tento a poviazané zvony od Glórie na Zelený štvrtok nahrádzali rapkáče, znázorňujúce jedovatý štekot jeruzalemských židov volaním Ukrižuj ho! Popoludní do Vzkriesenia chodilo sa "Krista Pána bozkať. Obrady, predpísané na Bielu sobotu, okrem Vzkriesenia sa vykonali tiež predpoludním.

     Vrchol Veľkej noci, druhý najsilnejší zážitok po polnočnej, predstavovalo Vzkriesenie (v Ústí volané Skrišeňa). Na volanie hasičskej trúbky schádzali sa ku kostolu vyparádení "fajermani", na volanie zvona všetko, čo mohlo stáť na nohách. Deti v nových hábčatách a topánočkách s otcami dívali sa z kostolného vŕška, ako dolu pred obecnou kanceláriou v starej škole fajermani strieľali z mažiarov, symbolizujúc takto rachot odvaleného kameňa z Kristovho hrobu. Všetci čakali o 6. hodine na tretie zvonenie. Po ňom spoza kostolných dverí Božieho hrobu čoskoro zaznel stíšený zbor Exsurge! (Vstaň) a trojnásobné volanie kňaza Pax vobis, ego sum! (Pokoj vám, ja som to!), Aleluja s odpoveďou zboru Nolite timere! (Nebojte sa!), Aleluja.

     Ale keď kňaz od hlavného oltára po slovensky zaintonoval Pán Ježiš Kristus vstal zmŕtvych, naplno zahučali truby s organom, zacengali zvonce, zo všetkých hrdiel vyrazilo Aleluja, chváľme Boha, Boha svojho! V sivom oblaku kadidla za hlaholu zvonov vychádzal kňaz so Sviatosťou bočnými dverami pod baldachýn, ktorý niesli štyria hasiči, doprevádzaní štyrmi nosičmi zapálených lámp. Dlhá, pekne usporiadaná procesia smerovala na ulicu Breh. Pred budovou pošty, kde sa ponúkal otvorený pohľad do Oravskej kotliny, kňaz na signal hasičskej trúbky prežehnal na všetky štyri strany dedinu a celý chotár. A zástup cestou späť neprestával celým srdcom spievať v takte dychovky Alle­luja, Alleluja. V súmraku tichého, vlažného i jarného večera pozlátena monštrancia blýskala sa od svetla dopadajúceho od horiacich sviečok v oknách domov. Procesia skončila v kostole s požehnaním a antifónou Raduj sa nebies Kraľovna! Veľkonočná hostina sa v Ústí odbavovala ráno vo Veľkú nedeľu. Gazdiná pokropila svätenou vodou varené vajcia, koláč, údené rebierka, šunku, klobásky i chren. O 10. hod. bola slávnostná svätá omša "pod vyložením" (Sviatosti oltárnej), hrali trubači, vykonala sa ofera pre pána farára. Popoludní litánie k Menu Jeziš tiež "pod vyložením".

     Druhý veľkonočný sviatok sa v Ústí volal "kupací pondelek". Po "kupani" chodili chlapci i mládenci. Kým neprišli lacné "parfíny" do módy, chlapci týždeň predtým nechali vo fľaštičke z "belasého" (modré tekuté farbivo na pranie) močiť hrebíčky, obviazali hrdlo fľaštičky bielou handričkou a išlo sa "na kupačku". mládenci a chlapi kúpali ako po celom Slovensku.

     Po veľkej noci, keď sa nielen zem ale aj voda v rieke zohriala, chodilo sa na trlo (trenie rýb). mládenci i dievky čakali s vyhrnutými nohavicami i sukňami na tiahnúci húf rýb. Keď ktosi zakričal "už idu," "už sa trú," skočili do rieky, postavili sa proti prúdu tesne vedľa seba a rezkými pohybmi rúk chytali ryby, ktoré im prechádzali v rozkroku. Šikovnemu sa podarilo do ľanového vrecka, ženám do "podolka" nachytať i do 20 rýb, nešikovnému zas preklzávali pomedzi nohy. Nachytané ryby dali sa vyúdiť do vilijovej (štedrovečernej) kapustnice.

 

    Máje

      Na 1. mája mládenci stavali máje svojim frajerkám. Stavali ich v noci v najväčšej tichosti. Boli až 15 m vysoké, olúpané z kôry mali ale zelený vrcholec , ovenčený najkrajšími stuhami, čo bol znak vernosti a istej svadby.

     Nasledovala opäť práca, sekali sa "skyby" (brázdy), bránila sa repa, potom "rušala" (okopávala) a okopávala (ohŕňala).                      Ženy na hradoch sadili priesady, tieto viackrát čistili od "črievcu", aby bolo čo podhodiť k dojeniu, prasnici, hydine a zajačikom pod žlebmi. 

     V niektorý júnový deň otcovia zavelili:" Dnes sa ukazuje pekný deň, pravá pohoda, ideme do Boru naryť boriny! Bereme so sebou rýľ, kabač a do dineriek (kanvičiek) grísky alebo dačo lepšie. Zem je teplí a tak ideme všetci bosí!"

     V Bore sa najprv odkopala mačina (machový trávny porast), po tomto sa vytínali ostrým rýľom rovnaké tehličky žltučkej rašeliny - kukuričiarky. Tieto sa okolo bane ukladali na suché miesto 'kantom nahor" do pravého uhla vedľa seba, aby nepadali. Keď po nejakom čase preschli, bolo ich treba "stolkovat"', čiže stavať ich do formy stolčekov vlhkým nahor a prikryť najvlhkejšou tehličkou. Nakoniec ukladala sa borina do kôp so špárami, aby ju dobre vietor prefúkal. Borinou sa kúrilo v kachliach, horela pomaly žltkavým plameňom alebo len tlela od večera do samého rána.

 

    Božie Telo

     Zo sviatkov po veľkej noci a desať dni po Turicoch sa mimoriadne pekne slávilo Božie Telo. Po sv. omši vyšla do ulíc procesia s tou istou krásou a zbožnosťou ako na Vzkriesenie. kňaz so Sviatostou žehnal dedine za spevu a modlitieb veriacich pri štyroch oltárikoch, postavených v bránach Jozefa Miku, Jána Kružľa, pri kríži na Šoltýstve a u Ľudvíka Bullu.

 

    LETO

     Leto začínalo po Petrovi a Pavlovi, keď Tvrdošínčania tiahli dedinou kosiť svoje Tvrdošanské lúky, ktoré sa nachádzali na severovýchodnom okraji úsťanského chotára popri Čiernej Orave pod Osadou a Hámrami. Vyrazili všetci naraz, lebo lúky neboli skomasované a tak len na tvári miesta podľa tradície sa dohodli, čo komu patrí. Keď bola pohoda, na štvrtý deň vychádzala z Výhona na Žabinci fúra za fúrou so zastávkou pred Knapovou a Obtulovičkinou krčmou malým či veľkým pivom zahasiť smäd.

     Pred začatím senných robôt rozsušené kolesá, ba i celé vozy močili sa v Bobrovci a Čiernej Ora­ve, mastili sa kolomažou osi, narichtovali sa drabiňaky s pauzom i hamovou reťazou. Potom sa išlo na Borek a do Jám, kde sa koncom septembra ešte čakala mládza. Kosienky v Rovni a Bore dávali už menej hodnotné seno, na Palenici bola už len psiarka a starina, súca na podstielku.

     Senné roboty boli najkrajšie dni roka. Chlapi s kosami vychádzali ešte za tmy, pretože "Za rosy dobre sa kosí." Kde boli súvislé kosienky, napr. v Jamách alebo v Jaskyniach, vyšli všetci naraz, aby si kosiskom s kosou odmerali šírku svojho tálika a "vyčapakovali" do dĺžky hranicu od oboch susedov. Potom pozhadzovali zo seba kaftániky a pruclíky, podkasali nohavice do kolien, prežehnali sa, nabrali dychu a širokým rozmachom pustili kosu na jeden záber. A keď slnko vyšlo, všade sa blýskali kosy, všade zaváňala vôna vädnúcej trávy. Všetko bolo bosé, i ženy v parádnych fertuškách, čo išli s frištykom, volali na seba "Idete,idete?" ale aj na.tých druhých "Pdn Boh pomdhaj! Robíte si,robíte?, Jete si,jete?" "No poďte s nami!" odpovedali. "Ba ešte že, len si v zdraví užite!"  končili a začínali tento dialog na ďalšom kosienku.

     Od desiatej do jedenástej slnko už poriadne hrialo a psica sa uhýnala pod ostrím kosy. Bolo ju treba nakuť, položiť do trávy a len tak na chvíľu zdriemnúť pod kríčkom alebo len tak cez hlavu prehodeným kabátom. Zaspal ustatý kosec, že ani nepočul spev vtáčkov, necítil, ako mu božie kravičky chodia po čele a motýle zachádzajú do štice vlasov. všade sa pilne pracovalo. Tu ženy i deti roztriasali hrabľami nakosené riadky, tam zase už zhrabovali "do naručat", inde ešte len obracali alebo už "naručatá" nakladali do drabiňaka, formovali a očesávali fúru, aby spod "pavúza" nespadla cestou ani byľka. Potom už dlhé rady vozov tiahli k dedine či už po tvrdých alebo mäkkých cestách. Rašelinove zeme z Lynkavého a Lišťaku uhýnali sa pod kolesami ako remenné pásy. Tam, kde bolo mokro a po daždi, záprahy obchádzali výmole plné splesnenej hrdzavej vody.

     A bol strach a hrôza, keď sa zdvihol "povicher" a za ním prudký "dešť". Zrazu, či už od Námestova alebo od Babej hory sa nakopila hrozivá čierňava, slnko sa zatmilo a strhol sa víchor. Hromy bili jeden za druhým, blesky križovali nebo, spustil sa leják, že nebolo vidno ani na krok. Miestami padal kamenec, až obilie poľahlo, mnohokrát privčas vymlátene. Ľudia sa na poli schovávali do kôpky sena alebo čupeli pod vozom čakajúc na koniec prírodnej hrôzy. V domoch zapaľovali hromničné sviečky so spevom "Mária ochrana, od Boha mne daná ", aby neudrel hrom do štítu a nezapálil strechu. Keď sa búrka prevalila kdesi za Halečkovu, ukázalo sa slnko a v čistom a chladnejšom povetrí, zaspievali znova vtáčiky.

     Zle bolo, keď sa nebo natrvalo "zaoblačilo" a začalo "pľutiť". Rýchlo sa zdvihla Čierna i Biela Orava a hrozila povodeň. Kým sa dalo prejsť vozom cez ich vody, bolo treba zaratovať čo len kôpku sena, čomu sa vravelo "aspoň pod riť". Dolu Bielou Oravou plavili sa "polty" od Brezy a Lokce, ale aj Polhorankou spod Babej hory. Žabinskí chlapci, vystrojení dlhými tyčami s hákom privolávali na kolenách z brehu:

Hej, poltnici, dobrí remeseľnici,

zhoďte nam tam kusek dreva!

Budem sa za vas modliť,

aby ste šťastlivo dolu vodou zišli.

Otče naš chtery si....

Ak nechceli, volali za nimi:

Poltnici, robotnici

utopili chlapca, povedali na psa.

Tu je skala, tam je skala,

aby sa vám plť roztrepala.

     Keď sa voda z Čiernej Oravy už prívalom prelievala cez cestu z dediny na Žabinec, rátalo sa už s ozajstnou povodňou. Z nižšie položených maštalí na Žabinci vyvádzali dobytok na vyššie miesta dvora, roku 1925 dokonca i do obytných domov. Vypratané stajne sa "štampľovali" čiže podbíjali, aby voda nezdvihla "dyle". Dedinčania i keby chceli pomôcť ratovať, nemohli. Celú tu hrôzu pozorovali zo železného mosta; figliari zavolali: Hej, žaba kŕk, kŕk! Trefný obrázok povodne 16. júla 1934 vystihol Štefan Kohút, uverejnený v Slováku z 22. júla 1934 pod nadpisom Hornooravské Benátky.

 

 Škapuliarka

     Do stredu senných robôt 16. júla vpadla Škapuliarka, odpust a veľký jarmok v Trstenej, očakávaná radostná prerva na pozdvihnutie mysle i trocha si oddýchnuť. Najmä deti a mládež sa tešili na ten­to sviatok, odkladajúc si šestáčik k šestáčiku (20 hal.), korunku ku korunke, aby si kúpili za svoje, čo si ich srdce žiadalo. Dva dni predtým tiahli Ústím ďadi (žobráci), za nimi na druhý deň procesie peších pútnikov a pútničiek z každej dediny Námestovského okresu. Po poklone v úsťanskom kostole sviežo zdolávali prudký svah Halečkovej, aby si v jeho strede v tôni líp pri kaplici Panny Márie Škapuliarskej oddýchli a pokochali sa pohľadom na Oravskú kotlinu.

     V deň odpustu od včasného rána Žabincom a Lazom hrkotal voz za vozom s rodinami bodrých goralov. V Ústí to bol od nepamäti tradičný sviatok s omšou o 8. hod. ráno, lebo kto len vládal, ponáhľal sa do Trstenej. Tam záľaha národa a šiatrov naplnila mestečko do posledného kúta. V preplnenom farskom kostole a jeho nádvorí v múraných spovedelniciach vyznávali sa tisícky zo svojich previnení a vyprosovali ich odpustenie, pretože Škapuliarka bol najprv odpust a potom jarmok, ktorý hučal za murovanou ohradou kostola. Verklíky od kolotočov vyhrávali na celé mesto, ďadi vyťahovali po svojom, krčmy vreli veselou vravou, spod búd a šiatrov vyletovali vykriky: "Poďte sem, všetko mám, lacno dám!" Všade bol hrozný krik, stisk, trma-vrma a vresk. Dalo sa kúpiť všetko, čo si len človek zažiadal, chýbala len tá vzácna naša koruna.

 

  Letné radosti

     Za vrchol leta sa považoval čas, keď zakvitli lipy na Žabinci pred Grigľa, v dedine vo farskej záhrade. Lipina (lipový kvet) slúžila ako čaj na vypotenie a s kalíškom rumu alebo malinového "zaftu" na privítanie hosťa. Z hrubých kmeňov líp sa vyrábali korytá na zakáľačku.

     Za krásnych slnečných dni až do Vavrinca (10. augusta, keď leto sa lámalo, lebo "jeleň sa vycikal do vody") sa v obidvoch Oravách čľapotali deti. Viac v Čiernej, lebo bola tichá i teplejšia. Dobrí plavci sa kúpavali pod železným mostom, kde bola pláň a dalo sa skákať z "palesáka" a nohami "balambovať ". Večer sa chválili malí chlapci "Mamo, ňeska som sa eš pat' razi kupal." A ona: Bože moj, že pať razi! Veť ťa ani nepoznám, tak si zabrudení od hlavi po pjati. Chitro sa umi v šaflíku, lebo rajbacof kefof  ťi zodrem ostatnu skvoru, ti upiskanče."

     Koncom júla po Hane gazdiné chodili "prebúdzať" včasné zemiaky - viedenku (v Trstenej amerikánku). Mladá omastená repa s pažitkou bola hotovou lahôdkou. Až do "dônovku" budúceho roku bola denne na jedálnom lístku.

     Potom po Jakubovi a Hane, ak nastali pekné dni, suché a teplé, žitá (raže) plávali ako voda pri tichom vetre, začali belieť a jačmene hrdzavieť. To každý deň niekto obzeral pole a ako išiel chotárom a videl jačmeň sotva vyčnievajúci z "vosťa", romancu a šťaveľu, zahundral  "Na mokrom sali, skvasili pole jako sviňa". A keď videl na žitách tažké klasy, ako sa klaňajú až k nohám, pochválil ich: "Sú pekne urastené a polne, ale ešte mjake, za dva tyždne možu isť pod kosu. Len Bože zachovaj, aby ich kamenec nevybil".

     Nedeľa v lete mala osobitný ráz. Okrem nutných prác okolo dobytka a domácnosti nikto nepracoval ale svätil. Po pozametaných uliciach išli ľudia do kostola a popoludní oddychovali. Jední dospávali len tak prehodení cez posteľ alebo šli na voňavé seno do humna, druhí do spoločnosti. Ženy po večierni (litániach) sedeli na lavičkách a preberali, čo sa za týždeň udialo v rodine i dedine. Chlapci na pažiti sa hrali loptové hry ("na národy" alebo "americkú"- jednoduchú vybíjanú na méty); mládenci zas futbal alebo frngli na bicykli do Slanice, Námestova i Bobrova za dievčatami. Dievky vyčančané stužkami a granátkami sa hrdo špacírovali, zadierajúc sem i tam do hanblivého mládenca.
 
 
Vo sviatočnom odeve - rok 1928
 

     Chlapi s pohárom piva opretí o zábradlie troch krčiem predebatovali domácu i svetovu politiku, ti mladší švihom hádzali gule v kolkárni pri malom pive a korunovej "zahryzke". Úradskí v obecnej kancelárii vyrubovali "biršagy" (pokuty) tým, ktorých poľný hájnik nachytal cez týzdeň pásť na cudzom.

 

Nedeľné odpoludnie pred domom Jozefa Kolenu Duraja

 

     Veselá bola nedeľa, keď regrúti alebo fajermani usporiadali majáles Za Ciganskou alebo v hore Pod jedličníkom. Inokedy prišli "komediaši", usadili sa na Žabinci pod hradskou a postavili ringišpil (kolotoč). Tento na hornej plošine krútili chlapci až deväťkrát, aby sa mohli raz povoziť. Ženy komediantov ponúkali ruže z krepového papiera za liter mlieka. Zavše objavili sa Za Ciganskou olaskí Cigáni na kočovných vozoch - úbohé stvorenia, hladné a otrhané žobrali o kúsok chleba. Utáborili sa na niekoľko dní, rozložili oheň a vykuli nejakú tu podkovu alebo klince. Cez Cigansku bol prístup k Čiernej Orave aj s vozom, keď bolo treba navlhčiť rozsušený podvozok, okúpať kone i seba samého. Z rieky sa vychádzalo poza hasičskú strážnicu do dediny.

     Keďdozreli "jafiry" (čučoriedky) a za nimi čoskoro maliny, vyberali sa za nimi až Za vodu dievky a deti, a to na Poľanu, do Jedličníka, ba až na Vavrecko. Z jafír sa robil lekvár, z malín "zaft" (šťava) do čaju, alebo zaniesli všetko do Trstenej ponúknuť nejakej paničke. Mládenci ešte za svitania sa vy­berali na huby. Prinášali poväčšine komprdy (dubáky), lištičky (kuriatka), rýdziky, pestierce a sovy.

 

  Zbožné roboty

     Žatva čiže zbožné roboty (od slova zbožie = obilie) začínala okolo 10. augusta (sv. Vavrinca) alebo i čosi skôr. Keď sa išlo cez chotár krížom do Bobrova na Pohreb Pánny Márie (13. augusta), už stáli vysoké kozlíky žita ako strojné panny opásane povrieslom. Po Zelnej sa žatva rozbehla na plné obrátky. Po žite sa najprv kosil jačmeň a za ním ovos. V dedine bolo pusto. Bránky i domové dvere boli zamknuté, lebo všetko pracovalo v poli. Len staré matere zostali doma, aby "prizreli" dom a tých najmenších. Keď si pospali a pohrali sa v piesku, podvečer sadli si na "ganek" a trpezlivo čakali, kým neprídu z poľa. A len čo voz zakrútil do dvora, bežali oproti s prosíkom "Tato, mama, odvezte nas ku humnu!" A oni ich brali do rúk, túlili k prsiam "No poďte, deti moje radostné, však ste len upiskané!!"

 

  Zelna

    Keď doprostred senných robôt vpadla Škapuliarka, do zbožných zase Zelna (15. augusta). Bol to druhý najsilnejší duchovný i telesný zážitok leta. Bobrovskú kaplicu vidno ešte aj dnes na horizonte Oravskej priehrady. Od roku 1894, keď postavili k nej krížovú cestu, dvakrát za sebou sa k nej putovalo, a to v podvečer 13. augusta na Pohreb Panny Márie a 15. augusta na jej Nanebovzatie. Na Pohreb sa odchádzalo v skupinkách ešte za vidna, naspäť už za tmy pri svetle lampášov v procesii, ktorú vždy viedol Vendo Roháč, dobrý spevák a modleník, ináč aj organizátor púti na Staré Hory, do Levoče a Zebrzydovíc v Poľsku.

    Vlastná Zelna (slovo utvorené od svätenia zelín) čiže sviatok Nanebovzatia Panny Márie bola veľkolepá púť, akási oravská Levoča, na ktorú sa v 30-rokoch zišlo do 5 000 peších pútnikov, z toho okolo tisíc z dedín, ktoré roku 1920 pripadli Poľsku. Nám Úsťanom bola radosť peši prejsť chotárom ku Hôrke a od nej už len na skok ku kaplici. O 10. hod. pod modrým nebom sediac na zelenej pažiti vítali sme procesiu vystupujúcu z dediny nahor za hlaholu zvonov a marianskych piesni. Po vzletnej kázni a slávnostnej omši mohutným dojmom pôsobilo, keď celá ta záľaha sveta sa pohla dolu s mo­hutným Ave, Ave Mária, zaznej vrúcny hlas...

    V dedine na pútnikov čakali už plátenníci a "drobizgári" (kupci so spotrebným tovarom), lacní Jožkovia, kolotoče, hruškári, obuvníci, masiari, oštiepkari, cukrikári, krčmy a všetko možné čo taký jarmok robí veľkým. Po nákupe okolo štvrtej matere a otcovia pozbierali svoju čeľaď, do kopca vykonali krížovú cestu až po posledný Otčenáš v kaplici. Potom už bolo voľno, vyzuli sa topánky a poďme deti na "prebežky", kto bude prvý pri Hôrke a doma?

 

 

  JESEŇ

 

     Jeseň prichádzala do Ústia, keď sa do humna zviezla a do záčinov uskladnila úroda zbožia (obilia). Deti už chodili do školy. Slnečné dni babieho leta do polovice októbra obšťastňovali ľudi, lebo ponúkali ďalšie plody matky zeme i nádej na spokojné prežitie zimy. Ešte za tmy hrkotal voz za vozom do poľa kopať repu. V košine viezli motyky, prázdne vrecia, hrnce s navareným obedom i de­ti, lebo doma ich nemal kto postrážiť. V košalkách mrnkali takí, čo sotva uzreli svetlo sveta a bolo ich treba "priplekať " . Len čo zastali na úvrati záhonka a koňa pustili na pašu, kopačky chytili moty­ky s povzdychom "Bože pomož a požehnaj!"

     A tí, čo išli neskoršie peši s košíkmi v ľanových plachtách, dojedajúc frištyk kuskom teplého kabača, privolávali "Chválen Ježiš! Pán Boh pomáhaj! a jaká ta repečka?" "Oj, bude čosi, obstojí, Pán Boh požehnal," odpovedali.

     Ľudia sa "uvijali", lebo ak by prišla pľuta, čo počneš? A to bolo treba ešte hnoj vyviezť pod žito, rozkydať ho, orať, siať, z Hrady a Ráztoky kapustu a burbundiu zobrať, do bočky kapusty natlačiť a čo všetko iné.

     Slnečná jeseň rozdávala svoje krásy. Na belasom nebi plávali biele chmáry, spod vrbín prebleskovali strieborné stuhy Čiernej a Bielej Oravy. Medzi nimi černeli sa pestré plachietky strnísk, repnísk, prielohov i ďatelinovísk popretínaných poľnými cestami. Po repniskách horeli ohne, za nimi ako vojaci stávali vrecia nakopanej repy. Kravy sa voľne pásli na prielohoch a ak neprišli večer domov, bolo ich treba ísť hľadať za tmy až na zadnú Palenicu. A keď sa slnko klonilo do námestovského kúta, durili gazdiné: "Kopte, ľudia, kopte, nech nás tu noc nenájde, lebo jutro chceme na Vyšnom diele."

     Podvečer tiahli k dedine naložené vozy z Rovne, Kratín, Lúčiek, Poľca, Profantísk i Stavianskych jám a ostatných kútov chotára. A keďže ľudia už boli doma a statok sa vracal z voľnej paše, boženík - starý Heleňak dával na všeobecnú známosť, že tomu a tomu sa zdula (ušla) krava a seká mäso na humne po 5 korún za kilo.

     V súmraku ozval sa zvon a z rozsvietených okien kostola po októbrovom ruženci do ticheho večera zaznel radostný spev deti a dievok:

Vime z ružičiek vence tej nebeskej Panence,

spievajme Zdravas, ku Márii všetci vraz,

Matka Božská Škapuliarska oroduj za nás!

 

     Z dreveníc cez šindľové strechy valil sa dým, že sa dalo či nosom alebo očami uhádnuť, čím prikladajú do špahreta pod kuľašu alebo repu: vrbinou?, halúzkami?, borinou?, šmatinou? alebo obyčajnými "treskami"? Keď sa uporajil statok, jedlo sa z trstenských misiek, ale deti rady vybehávali na pole (von) na "ganek" a tak vyškrabovali z kastrónikov, že matere vychádzali s krikom: "Neškrab teľo a nepokidaj sa!" A ako boli, potom všetkých premohla únava, že sotva zhodili nohavice či sukňu, zaspali len tak prehodení na posteľ. Noc prikryla dedinu, len kde-tu zabrechal pes alebo zaplakalo malé dieťa.

     A takto išiel deň za dňom až do Všechsvätých. V ten deň išlo sa v procesiu hore Lazom na navštevu z dediny živych do obce mŕtvych, k tým čo odišli za Baľaka (posledný dom) pod naklonené kríže, do tône osík a smútočných vŕb. Tam spia svoj večný sen celé generácie našich úsťanskych predkov a prosia nás živych o Božie milosrdenstvo. A je naozaj zvláštne, že zo strateného Ústia nám predsa čosi zostalo - nas pekný "cminter", kde sa stretávame v tento deň nielen s mŕtvymi, ale živí so živými zo všetkých kútov našej domoviny.

     A keď sa deň pominul a noc prevalila na druhý bok, žmurkali do tmy zapálené sviečočky. Dávali ich naši úsťanskí predkovia do okien i s bochníkom chleba, lebo nastával deň Dušičiek, aby sa na krátkej návšteve mali čím pohostiť.

     Martin a s ním martinský jarmok v Trstenej prišiel zavše na bielom koni. Bolo treba dačo predať, uchyliť zo stajne tým viac, keď bol zlý rok a sena i slamy nebolo nazvyš a groša doma nebolo. A zima už prichodila, nuž bolo sa treba zaodieť. Pred jarmokom vyvádzali kravu alebo býka na dvor, utierali vechťom ohnojené boky, na noc dohodili ďateliny alebo uvareného jačmeňa s repou, aby len troška opekneli. Prasiatkam do válovčeka sa prilialo viac mlieka s dvoma-troma rozšprľanými vajíčkami, aby sa im zablýskali štetiny. A keď sa podarilo predať, nejedna žena či dievka dostala teplý kožuch z barana.

     19. novembra bývalo Lužbety čiže svätej Alžbety, úsťanský odpust. deň predtým sa spovedá celá dedina. Privolaní kňazi "sluchali" rozložení po stranách kostola. Páter františkán z Trstenej povedal vzletnú kázeň a po omši rovno k dvom-trom šiatrom na malý úsťanský "pľac pod svätým Jánom". Je predsa odpust, do rodiny sa žiadajú pátričky alebo krížik, deťom zas "ľaľku" a koníka z marcipánu, alebo čo len dajakú tú dobošku.

     Za 9 až 14 dni od Lužbetky prichádzal advent. Prichádzala zima, ale ešte sa pasovala s jeseňou. Najvyšší čas celkom "zapreť statek v stajni" na zimu. Voda v oboch riekach plynula lenivo, chmáry padali čoraz nižšie a čakalo sa, kedy biely čepiec z Babej hory prikryje  i dedinu i chotár.

     Ženy prebehavali na krátke posiedky, chlapi za privretými vrátami bili cepami do neomláteného žita, aby bolo rovnej slamy do postelí. Po robote podišli do krčmy na chlapské posiedky.

     Medzitým v noci na Ondreja mládenci chodili po dvoroch, rozoberali vozy, bránky a ploty, tieto stavali pred dvere do pitvora alebo vynášali na zachody a stromy. Bolo teda dosť srdu i zábavy nadmieru.

 

  ZIMA

    Prvou adventnou nedeľou a následnými rorátmi začínala zima. Rástla viac a viac, deň čo deň prikrývala zem bielou perinkou. Prinášala osobitný zásah do životného rytmu dediny. Po piatej ráno zazvonil zvon a skoro celá dedina išla na roráty. Mláka na Žabinci a Čierna Orava pod železným mostom boli zamrznuté. Cestou z kostola volali chlapci: "Hurá! sprobujme ľad, budeme sa šmýkať, korčuľovať, vozit sa na hmci."

    Na Mikuláša, ak bola doma dajaká koruna, dostali deti do topánok "panacha", kúpeného u pekára. Na Luciu Lucky pozametali husím perom všetky kúty a pošibali mládencov, aby sa ženili.

    Príchod Vianoc zvestovalo roznášanie oplátkov po domoch od učiteľa-organistu. Roznášali ich žiaci v košarikoch s veršíkom:

Naši páni patronovia i náš pán rechtor úsťanský

chcú sa Vám zavďačiť týmto malým darčekom

na znak úcty a spomienky na narodenie Krista Pána.

Príjmite ho s takou láskou, akou ho posiela on Vám.

Pochválen Pán Ježiš Kristus.

 

     Počet oplátok bol vydelený papierovou páskou jedna na člena rodiny. Však len boli vzácne a sladké!

    A keďže prichádzali Hody (Vianoce) bolo treba v "cieni" narúbať "tresek a narezať sečky". Sek, sek, sek... nieslo sa od humna do humna, kde synovia krútili mašinu a otcovia pridávali do "truhly" viac voňavého sena, aby i to hoviadko precítilo čakaný radostný deň. Gazdiné s dcérami "rajbali foršty", vymieňali slamu z posteli, vyberali z kasní a šifonierov háby a vetrali na plotoch, aby ich mole neskynožili.

     Všetci boli akísi lepší, prívetivejší. Nebolo počuť zakliať, chlapi sa neopíjali, ženy neklebetili, ďadi a cigáni boli doma. Po večeroch spievali rodičia s deťmi prastaré bačovské piesne i tie novšie, napr. roháčovskú "Keď tá jasná hviezda na nebi svietila ..." Poznali ju všetci pre jej rytmicku melódiu a jej obsah, lebo Ježiško "ešte len dve hodinečky" po svojom narodení pobral sa do raja pre svoju perinku.

 

  Vianoce

     Vilija (z lat. vigilia = bdeňie) sa nazýval deň so Štedrým večerom. Vo Viliju bol prísny pôst a pre ženy nastal horúčkovitý ruch. Zavčas rána s vykasanými rukami miesili v "pareňakoch" cesto na koláče, lebo v peci už práskali polená a cesto kypelo, že ho bolo treba váľať na dve "nohy" rovno na vymastené "pekarnice". Odrastené deti ozdobili jedličku "balonkami" i z farebného papiera urobenými retiazkami a sviečočkami. Na "orajbane foršty" v pitvore nastlali slamy na pamiatku, že Je-žiško sa narodil v maštaľke na slame. Popoludní akosi skôr sa ponáhľalo slnko k Štefanovu. Dedina tíchla, zo striech a komínov vystupovali kúdoly sivastého dymu, aby bolo útulno a dovarila sa štedrovečerná kapustnica.

     Za štedrovečerný stôl sa sadalo okolo šiestej. Po spoločnej modlitbe a spomienke na prežitý rok, na zomrelých i vzdialenú rodinu matere robili na čelá deti medom krížik so slovami "Buď tak dobrý ako ten med! Nech ťa ľudia majú tak radi ako ten med!" Každý dostal len jeden "oplatek", ale zato sa mohol dosýta najesť dobre omastenej kapustnice s vyúdenou rybou. Potom aj uvarené slivky s trhanými haluškami a opekance s makom. Kde sa lepšie žilo, dostali deti pod jedličku niečo na oblečenie.

     Potom sa išlo po spievaní. Pod oknami trúsili sa deti so spevom Povedzte nám pastyrkovia, Do hory do lesa, Z jednej strany chvojka a z druhej poľanka, Narodenie Pána, Dieťatko spanilé atď. Ako odmenu dostali od rodiny korunu alebo 50 halierov, inde šesták (20 halierov). Nad dedinou sa rozhostila ticha svätá noc, hviezdy svietili, pod "kopytkami" (kapcami) a bagančami vŕzgal zamrznutý sneh.

     O jedenástej pred polnocou sa rozhojdal najväčší zvon. Zo všetkých piatich ulíc ako húsatka pod bielu hus sa všetko ponáhľalo na polnočnú. Rozžiarený kostol, až do klenby siahajúce smreky a nad svätostánkom vyložený Betlehem umocnili zažiť najkrajšiu časť roka, že každý od malého dieťaťa až po starca spieval z celej duše tie starodávne i nové vianočné koledy. A keď na začiatku omše Al­bert Migra spustil na Introitus solo a za ním 12-členná dychovka s organom fortissimo-tutti sa spojila s radostným chorálom Spievajme, plesajme, Ježiška vítajme... triasli sa okná i duše všetkých živých. Radostnú náladu niesla si každá ulica spevom aj cestou z kostola domov.

     Vianoce, to boli aj betlehemci s betlehemom. Chodili nielen doma po dedine, ale zašli aj do Slanice, Štefanova i Trstenej. V lepších rodinách dostali korunu, v chudobnejších šesták. Potom to bola kňazova "koľada" s rechtotorom, kostolníkom a hrobárom.

     Vianoce boli aj veselé. Trubači vyhrávali z dom do domu vianočné piesne. Na Štefana sa hralo divadlo v "zale" u Petra Knapa alebo u Obtulovičky. Urbánkove hry z dedinského prostredia dokázali vohnať slzy do očí nad úbohou Strídžou spod hája alebo rozosmiať obecenstvo predstavením Pánika. Na stoličky, ktoré museli priniesť žiaci na príkaz učiteľa, sadli si zavčasu rodičia, aby ich cudzí nepolámali. Potom cez celé sviatky z krčmy voňalo varené víno. To plátenníci prišli zo sveta a častovali sa, keď dobre zarobili.

     Na Silvestra bolo lúčenie sa so starým rokom. Po večernej (ďakovnej pobožnosti pod farou vytvorili sa skupiny podľa ulíc a každá zanôtila tu starú, od otcov zdedenú pieseň Nový rok beží, v jasličkách leží Syn Boží... Jej podmaňujúca valčíková melódia strhávala všetkých, vytvárala až do Troch kráľov radostnú vianočnú náladu v každej rodine. Preniesla sa aj na silvestrovský večierok skečov a dobrej do rána trvajúcej zábavy. Polnoc ohlásil miestny pán farár s prianim štastlivého a požehnaného nového roku.

     Nový rok začal "štedrákmi". Do nového roku sa vstupovalo s novými nádejami, aby na poli bola úroda a plná stodola. To deti chodili ráno z dom do domu a vinšovali:

                       Ponajboch na šťesťa, na zdravia na tentok novi rok

                       s menšimi hrechami, s viačof radosťof, božskof milosťof.

                       Na poľi uroda, v stodole pľenota a v dome mier, pokoj,

                       abi  sťe boli zdravi, veseli jako v ňebi anďeli.

                                           Pochváľeňeježiš!

A kedže deň sa dĺžil, hovorilo sa: Na Nový rok o kurí krok, na Tri krále o skok dále, na Hromnice o hodinu více.

 

 

     Na trikrale chodili chlapci s hviezdou a spievali: (Každý riadok sa dvakrát opakuje)

 

     My tra králi od východu 

     klaniame sa Vášmu rodu 

 

   My tra králi prišli sme k Vám
   zdravia, štesťa vinšovať Vám

 

   Zdravia, štesťa, dluhé leta
   my sme prišli k Vám zďaleka

 

   Zďaleka je cesta naša
   do Betlema myseľ naša

 

   A ty starý čierny kráľu
   vyštipkuj si svoju bradu

 

    A ja si ju vyštipkujem

    Pánu Bohu sa pokloňujem

 

    Vy gazdinka, vy gazdíčku

    udeľte nám po grošíčku

 

     A čo Vy nám udelíte
     zato biedni nebudete

 

     My budeme Boha vzývať
     raz po smrti s ním prebývať


     Ostávajte s Kristem Pánem

    až na veky vekof Amen

 

Po Troch kráľoch obrala sa jedlička a nastali dni všedné.

 

  Oravské zimy

     Na Orave mala zima kedysi svoje vrtochy. Najväčšmi besnela v januári 1929. Boli také mrazy, aké si nepamätali ani najstarší ľudia. I deti hneď zrána poslali zo školy domov, lebo triedy sa nedali rozkúriť. Voda zamrzla v studniach, slamou sa "umšivali" škáry vo dverách a oblokoch, deti pri kydaní hnoja museli otcom rýchlo otvárať a zatvárať dvere, aby statok nezamrzol. V tom roku vymrzli všetky ovocné stromky a už nebolo chuti nové vysádzať.

     V takýchto mrazoch sa vytváral na Oravách hrubý ľad, ktorý rúbaním na kryhy potrebovali krčmári a mäsiari do svojich ľadovní. V prielubniach sa dala "dražakom" chytiť dajaká ryba alebo "preplokať" (prepláchať) bielizeň po vypraní. Každý čupel doma, prikladal "tresky" alebo borinu do špahreta alebo kachličiek. Pritom dievky vyšívali, matere látali potrhané kaftániky a gaľvoty, pošívali vrecia na zemiaky a obilie, priadli, strihali na pásiky zodratú bielizeň a handry, tieto navíjali do gúľ a odnášali do Zemianskej dediny utkať na pokrovce.

     Ale i chlapi a mládenci si našli robotu. Okrem opatery statku opravovali konské postroje, chodi­li na "pruťa" a plietli košíky a košiny, stružlikali zuby do hrablí, vyhotovovali poriská do sekier a motýk, lievče a šteble do drabín, chodili do hory a pod. Pre veľký mráz ani deti nepúšťali na pole (von). Ak bola potreba, stála v pitvore putňa.

     Zas inokedy sa navalilo toľko snehu, ze pováľal ploty a pre "zamety" (zaveje) bieda bolo čo len hnoj vyviezť na vlačuhoch. Ale i keby niekto bol chcel, nebol by trafil na svoju zemičku. A ak dakto umrel, kňaz s ľuďmi "vyše pása" horko-ťažko sa prebáral na cminteri, lebo i tam bolo snehu, že len ramená kamenných krížov sa černeli nad oslepujúcou belobou. Ale sánkovačka bola až radosť! Na dobre okutých saniach večerami spúšťali sa mládenci kilometer od "cmintera" dolu Lazom až po železný most.

     Pretože na Lužbetku i cez sviatky sa pojedli všetky vykŕmené husi a dievky rástli, zostala hŕba peria, ktoré bolo treba popárať do nových perín. Páračky brali pierko za pierkom, strhávali hebké perie, aby z väčších "kostrnov" prítomní mládenci robili "prdľavé prdky". V rečiach prebrali celú dedinu v prítomnej i minulej dobe, kto sa žení, v ktorej dedine boli "namlavjať", čo kto vyžení, či Ciruľka alebo dakto iný podpálil Breh a podobne. Zídené dievky si zanôtili a k nim pridávali sa mládenci, ktorí prišli na návštevu. Dobiedzaniu, vtipom a tajomným pohľadom, z ktorých sa vykľuli vážne známosti, nebolo konca-kraja.

 

  Posiedky

     Keď nebolo nijakej roboty a večery boli dlhé, cnelo sa ísť spať s kurami, a tak chodilo sa na posiedky. Ženy a chlapi, dievky aj mládenci posadali si ako mohli, ktorí na lávku, iní na truhlicu, stolček, hokerlík alebo dlhý "kanap". Vravelo sa všelico, že celá izba sa triasla smiechom, lebo tí starší dokladali svoje, aby sa ešte viac zabávali. Chlapi spomínali najviac zážitky z prvej vojny, ťažké boje v Karpatoch a na Pijave, zo zajatia v Rusku, či sa vyplatí alebo nevyplatí prisadiť do chovu býčka alebo teličku, zasiať novú odrodu zbožia. Ženy zas plietli o strašidlách, kde-koho mátalo, koho pes pohrýzol alebo krava poklala, čo píšu z vojenčiny, ako bolo a je v Amerike, po čom sú prasatá a statok, kedy sa komu krava otelí a sviňa oprasí, kde čakajú dieťa a kto je na umretí.

     A o tých mŕtvych sa vravelo tak, že deti sa večer ani nepohli z izby. Ba veru aj väčšie dievčatá, keď išli z posiedok, dobehli domov udýchčané, lebo tam pri stajni vo dvore videli umretého sváka Ondra a na lavičke pred domom nebohú tetku Terezu. A tí nebohí boli obyčajne mládenci poobliekaní ako staré ženy a starí chlapi, zakrútení v bielych plachtách nehybne sedeli a jojkali. To ak išiel niekto zas z Trstenej alebo z Osady v noci, úzkostlivo sa díval na múrik cmintera, kedy spoza neho vyskočí biela smrtka s kosou. Rozširovateľmi strašidiel boli aj hlásnici. Títo často videli smrť s kosou, ako išla do domu, kde ležal chorý a nebolo mu pomoci.

     A kam prišiel starý Jechan, tam bol hotový sviatok. Figliarsky a vážne rozprával o všelijakých zázrakoch, o Sitne, kde spí zakliate slovenské vojsko, kde sú Janošíkove poklady, o zakliatych princeznách, ktoré čakajú na svojich osloboditeľov.... A keďdoňho niekto zadrel: "Svaku, už len teľo netarajte...," odbil ho: "Chlapečku, chlapečku, počkaj ty len, počkaj ty len, ja tu už dluho nebudem, veru nebudem, ale ty si mladý a vytrčíš bleskane."

 

  Fašiangy

    Fašiangy boli obdobím svadieb a zábav. Rátali sa od Troch kráľov po "Škaredú stredu". Ľudia sa radi zabávali aj tancovali, nonadovšetko spievali. Sobáš sa odbavil o 9. hod. predpoludním v kostole a odtiaľ rovno do "zaly" u Petra alebo u Obtulovičky. Tam sa tancovalo až do večera, kedy sa svadobná družina pobrala do domu mladuchy, kde bola hostina hoci i do rána. Hrávali skoro vždy Ľavkovci valčíky, foxtroty, podarilo sa aj tango a anglický valčík.

     Z každej chalupy sa niekto pobral na muziku. Chlapi postávali v "lotrovni" (výčape), ženy obsadili lavice okolo stien, aby ošacovali mladuchu a mladého pána. Vysedeli tam celý deň, lebo z rčmy im zaváňala varená pálenka a im samým doma bez chlapov bolo clivo. A potom i dievky pišťali za skokom, takže bol taký stisk, že by hodená koruna nebola spadla na zem. Aby bol v dome pokoj, chlapi rozkázali ženám z výčapu dva deci vareného vína alebo pol deci varenej a odtancovali povinný "valček". A stávalo sa, že sa chlapi v krčme pozabudli a bolo ich treba večer pohnať. Potom matere posielali deti s odkazom: "Tato, mama vravela, aby ste sa pakovali domov, lebo kravy a svine idú od hladu stajeň rozvaľať " .

     Na Hromnice sa zima už prevaľovala za kopec. Husi znášali vajcia a bolo ich treba "podsadiť " na hniezdo, po nejakom čase presvietiť cez otvor v odievačke oproti slnku a vyradiť záprdok. Potom sa žiadala stojatá ohrada upletená z prútia, v ktorej sa držali v pitvore vyliahnuté húsatka, keď na poli ešte mrzlo. Začiatkom marca sa už myslelo na "okrajky" - zemiakovú sadbu.

     Bol aj čas, kedy vojaci volali mládencov na asentírku. Dedinou vyhrávala naťahovacia harmonika, ktorou sa prezentovali regrúti - pýcha dediny. Za "kaňakmi" a cez prsia prepásaní slovenskou trikolórou spievali do kroku:

 

Až ja budem fasovať, jaj Bože,

jednu kačku padesiat (1,50 Kčs),

z toho cigarety, viks a iné veci

musím stále kupovať.

 

    Regrúti, pekní urastení chlapci imponovali nielen dievkam, ale aj malým chlapcom napodobňujúc ich: "My sme dvaja kamaráti na vojnu sa šlistali (chystali)."

     Na asentírku chodili regrúti do Trstenej. Raz ich viezol na nákladnom aute Čanady. Boli záveje a auto sa prevrátilo do garada, našťastie do vysoko naviatého snehu. Nuž a kto má vypité, toho anjel strážny dupľom ochráni.

     Koncom marca slnko prihrievalo stále viac a viac. Prestávali mrazy a prichádzali dni odmäku. Snehy sa kdesi potratili, obschli cesty, v domoch a maštaliach otvárali dvere a okná v ústrety vytúženému teplu. Na podstienkoch sa vyhrievali starci, ich tváre s úsmevom, že tá "zubatá" so zdvihnutým ukazovákom "Marec, poberaj sa starec" ich aj tento rok našťastie obišla. Skratka, prichádzala jar a všetkých napĺňala radosť i nádej lepšieho života.

 

      ZVYKY A OBYČAJE

     V Ústí sa nezabúdalo na staré zvyky a obyčaje, najmä od Všechsvätých do "ostatkov" (fašiangov). Za dlhých zimných večerov bolo na to dosť príležitostí i času.

    Na Ondreja dievčatá liali olovo. Ktorej sa ulial veniec, tá sa do roka mala vydať. Varili aj halušky. Do každej zabalili lístok s menom niektorého mládenca. Uvarené halušky potom vyberali a z nich vyťahovali vložené lístky. Ktorého mládenca si ta-ktorá vytiahla, ten mal byť jej ženíchom.

     To zase mládenci v noci na Ondreja chodili po dvoroch a rozoberali vozy, bránky, ploty a premiestňovali ich na "hajzle" a pred dvere domov, takže gazda mal čo robiť, kým to dal do poriadku.

    Mládenci vydlabali zvnútra veľké buľvy burgyne, oči a ústa vyplnili priesvitným červeným papierom, vložili dovnútra horiacu sviečku, napichli na metlisko a chodili v noci búchaním na okná strašiť.

     Na Luciu

     Počas dlhých zimných večerov sa ľudia rozprávali o strigách, "topeľcoch", svetlonosoch a iných strašidlách. V strigách videli všetko zlé, preto ich bolo treba v dedine odhaliť. Na to sa robil od Lucie do Vilije (Štedrý večer) drevený stolček. Počas polnočnej omše majiteľ sediac na tomto stolčeku mal údajne vidieť všetky strigy v dedine. Ak niektorá krava dávala menej mlieka, tak to bolo pobosorované strigou, ktorá vedela dojiť. To všetko mala napraviť Lucia po celý deň 13. decembra. Lucky chodili oblečené v bielom, že im len oči bolo vidieť. Veľkým husím krídlom ometali každého, aby mu bosorky neuškodili.

Svetlonos mátal najmä v Bore a obeť utopil v niektorej bani.

   Štedrý večer

     Štedrý večer čiže Vilija začínala obchôdzkou pastierov kráv, husí a nočného vartáša. Pastieri roznášali po domoch polazníky. Boli to prúty, do ktorých bol vpletený kúsok jedliny a zbožia. Najprv vyšibali nimi všetkých doma, aby boli čerství a zdraví so slovami:" Od ľudí do ľudí, nech vás bieda necudí!" Nato popriali šťastlivé sviatky a bohatú úrodu v budúcom roku. Potom od gazdu dostali patričnú plácu za celoročnú prácu. Na jar polazník vyhaňal dobytok prvýkrát na pašu, ale dostali ním aj neposlušné deti.

     Večer sa všetci v rodine riadne poumývali, obliekli sa čisto a sadli k stedrovečernému stolu. Pod obrus sa dalo zbožie a peniaze, aby v dome bola hojnosť. Pri večeri sa z každého jedla niečo zobralo a zanieslo dobytku do maštale.

  Koľada (posvätenie domácnosti)

     V druhý  vianočný sviatok sa začínalo chodiť po koľade. Kňaz s rechtorom (organistom), kostolníkom, hrobárom a miništrantmi pri speve vianočných piesní išiel z domu do domu, žehnal príbytky pokropením svätenou vodou a odriekaním príslušnej modlitby za "pokoj domu tomuto" a blaho rodiny. Počnúc od otca a matky dával všetkým pobozkať Krista Pána. Medzitým rechtor trojkraľovou kriedou písal na dvere G+M+B a nasledujúci rok. Potom si srdečne pohovorili s rodinou, pýtali sa na deti, aké radosti a trápenia prežívajú v rodine. Takto mala kaľada aj výchovný význam. Za koľadu obdarovali všetkých, kto ako mohol.

 Štedraky

 Na Nový rok ráno sa chodilo "po štedraky" čiže s vinšovaním šťastlivého nového roku.

 Na Trikrále

 Chlapci chodili s veľkou hviezdou a vinšom zdravia, šťastia gazdinke i gazdíčkovi.

 Vyprevádzanie plátenníkov do sveta

     Plátenníci chodili vyobliekaní v čiernych štofových háboch a v hrubom kabáte so zlatou retiazkou. Na cesty sa vydávali, keď už nebolo zametov (závejov). Pred odchodom gazdova žena tri razy obišla voz a pokropila svätenou vodou, aby ho zlí duchovia obchádzali a planí ľudia nemali k nemu prístup. Pofŕkala aj oči odchodiacich, žeby nezaspali na voze práve vtedy, keď treba dávať pozor na zlodejov. Aj kone ešte pokropila so slovami: "Aby ste mali pokoj od zlých duchov!" Nakoniec

vymáčanú chvojku strčila za uzdu. A keď kone vykročili z brány, vzala misku s ovsom, rozhodila niekoľko hrstí po celom voze i na kone "Nech sa vám peniažky sypú tak, ako zarodil tento ovos."

 

Plátennícky šiator Jána Kohúta Placeka v roku 1890 v Nagy Kanizse

 

 

  Vo veľký týždeň

     Zvyky od kvetnej nedele až po veľkonočný pondelok sú na Slovensku rozmanité. V Ústí zachovalo sa brodenie koní a umývanie sa v potokoch na Zelený štvrtok, Veľký piatok a v Bielu sobotu. Schádzanie stríg o polnoci alebo otváranie sa Jánošíkových pokladov boli už rozpravkou pre deti.

  Svadobné zvyky

     Najprv sa chodilo "namlavjať". Keď bola ruka v rukáve, obe stránky sa dohodli na vene, čiže na majetkových podmienkach o rozdelení výdavkov na svadbu. V minulosti sa často stávalo, že mladí ľudia sa brali na prianie rodičov kvôli majetku. Po trojnedeľných ohláškach bolo treba nájsť starejšieho, ktorý riadil a dohliadol na dôstojný i veselý priebeh svadby. Ak v širokej rodine takého nebolo, najímal sa na to cudzí za úhradu 2 rakúsko-uhorských korún, teda toľko, koľko sa platilo robotníkovi na deň.

     Samotná svadba sa začala vyvádzaním nevesty z domu a obradom odprosovania rodičov. Po istých prekáračkách svadobný sprievod sa pobral do kostola. Cestou hrala muzika so spevom "Kopala studničku, pozerala do nej..." alebo "Pozri sa Mariška na úsťanskú vjažu, už tvoju slobodu do uzlička viažu." Tu nenazdajky z daktorého dvora vybehla chasa mládencov s roztiahnutým plátnom a týmto zastavila svadobný sprievod dovtedy, kým sa mladoženích nevykúpil z mládeneckého stavu. Po sobáši, ktorý sa odbavoval v kostole predpoludním, družina išla do niektorého hostinca, kde sa tancovalo do večera. Večera sa podávala v dome mladuchy a svadobná hostina pri speve, zbierke "do varechy, lebo kuchárka si obarila ruku",  snímaní venca trvala hoci aj do rána. Na druhý deň perinárky priniesli alebo priviezli do domu mladoženícha periny a ostatnú výbavu mladej nevesty.

 

Svadobná družina v 30-tych rokoch

  Krstiny

     Dieťa už tri dni po narodení niesli na krst. Krstní rodičia i babica odnášali novorodenca so slovami: Nesieme pohana, prinesieme kresťana. Pri krste babica dávala pozor na novorodenca a inštruovala mladých krstných rodičov, ako sa majú držať a čo odpovedať. Takéto babice boli na Žabinci Mária Kolenová, volaná jednoducho Mereška, v dedine ne Laze pod kostolom Justína Kubáňová, na Šoltýstve Mária Kubicová a na Brehu Johana Kavuliaková, volaná Srna. Prvému dieťaťu sa dávalo meno po otcovi alebo po matke, ďalšiemu podľa kalendára, aké si dieťa prinieslo. Po krste sa dával do perinky malý dar. V dome sa upiekol koláč a urobila sa menšia hostina.

 Pohreby

     Keď sa deti rodili, ako dospelé sa ženili a vydávali, tak v starobe, ale nikedy i skôr aj umierali. Žalostne rozzvučali sa zvony, rozplakalo sa všetko, keď zavčasu zomrel otec alebo matka a zostala hŕba detí. Keď doznela smutná odobierka, chlapec zdvihol procesiovy kríž s bielou šatkou, zatrepotali sa vo vetre čierne zástavy, odchádzali hore Lazom mnohí z obce živých do obce mŕtvych. Zástup, skoro vždy pol dediny, modlil sa ruženec, prerývaný žalmom In paradisum deducant te angeli (Do raja večného nech ťa sprevádzajú anjeli...)

     Organista musel si odobierku pripraviť podľa objednávky pozostalých vo veršoch a v primeranej smutnej melódii. V nej lúčil sa zosnulý od rodiny, susedov a priateľov, ba i tých, čo boli v Amerike s odkazom, aby sa pekne znášali, vieru si zachovali ďakujúc za všetko, co zaňho vykonali.

     Smrť malého dieťaťa okrem rodiny nikoho nevzrušovala. Pri zvonení bralo sa to na známosť slovami: Kdesi akési komusi dieťa umrelo. Bolo Bohu milšie, nuž išlo rovno do neba ako anjelik.

 Krstné mená a priezviska

     Frekvenciu krstných mien môžeme ľahko zistiť zo zoznamu vysťahovaných Úsťanov. U mužov časté krstné mená boli Ján, Jozef, Anton, František, Štefan, Karol, Michal, Juraj atd. Menej už Martin, Matej, Ľudovít, Tomáš, Peter, Pavol, Vendelín, Leon a p.

    Ženy boli zas najviac Johany (vrátane Anny), Márie, Apolónie, Terézie, Heleny (maď. Ilona), Žofie, Justíny a podobne. Zriedkavé boli Ireny, Ľudmily, Marty, Boženy, Melánie, Oľgy, Amálie a p.

     Najrozšírenejším priezviskom v Ústí bolo Bulla, Kohút, Kavuljak. Menej Lipka, Kokoška, Kolena a iné. Pre ich početnosť museli dostať prímenia, napr. Bulla-Jurík na Žabinci, Bulla Jurík na Šoltýstve, Bulla-Lokčan, Bulla-Maťkovec, Bulla-Kostoľník, Bulla-Drobňak, Bulla Nunu, Bulla-Čmeľ, Bulla-Picík, Bulla Nikodém-plátenník; alebo Kohút-Rožek na Žabinci, Kohút-Rožek na Šoltýstve, Kohút-Gaľa, Kohút-Dorák, Kohút-Kliňan; alebo Kavuliak Peter-stolár na Žabinci, Kavuliak-Srnec, Kavuljak-Sahovy, Kavuljak-Kavuljaček a podobne.

     Všetký mená a prezývky, nech sú akéhokoľvek pôvodu, sú vzácnym dedičstvom a odkazom predkov pre dnešné i budúce generácie.

 

POCHVALEN JEŽIŠ!   BETLEHEMCI IDÚ

Anjel:

Sem sa kresťania, k jasličkám Pána,

(vchádza) sem pospiechajte, kráľa vítajte!

Tu vy ste pastieri, nuž čujte tieto chýry!

    Sem ty, brate Fedore, čo blúdiš po hore.

     Fedor:

    Čo tu slychať, panové? Jaké znaky na oblohe?

    (vchádza) Kde som sa tu mohol vzati, či snáď neblúdim

    po betlehemskych horách?

    Ach, Bože, prebože, stratil som tam krásnu fujaru.

    Čo mám robiť? Či nemám zavolať brata Stachu?

    Sem ty, brate Stachu, lebo som vo veľkom strachu!

    Stacho:

    Čo ma voláš, brate Fedore?

    (vchádza) Snaď si potratil ovečky po hore?

    Fedor:

    Nie, bratisku, nepotratil som ja ovečky po hore,

    no nebudem ja už kozy a ovce pásť,

    ale pôjdem zlato a striebro krásť.

    Fedor a Stacho  pojdu za šuhaj, ktorý v jasliach prebýva

    spievaju: ovčiarom nebudem, na rozbroj nepôjdem.

    Fedor:

    A ty, brate Stachu, nevidel si tam brata Kuba?

    Stacho:

    Len sa ty obzri, chutný chlieb nesie,

    choď napred neho, dá nám chleba bieleho!

    Fedor:

    Tak ho volaj!

    Stacho:

    Poď ty, brate Kubo, mám dobrý bunkoš na teba!

    Kubo:

    Tu som ja- Kubo!

    (vchádza)

    Stacho:

    Kde si ty bol?

    Kubo:

    Ja som bol v takom kraji, kde valasi vínko popíjali

    a svoje ovečky po horách pásavali.

    Stacho:

    Keď si ty bol v takom kraji, kde valasi vínko popíjali,

    nevidel si tam, kde je náš bača starý?

    Kubo:

    tam chodí poza zelené duby a vláči syra hrudy.

    Stacho:

    Tak ho volaj!

    Kubo:

    Sem ty, starý bača náš, uvidíme, čo ty znáš!

    Bača:

    Strela vašej košeli, vy žrete a pijete

    (vchádza) a na mňa starého baču nic nedbáte?

    Kubo:

    Nešomri, nešomri, ale si ľahni,

    valasi pošli spať, malého Ježiška nechali na stráži stáť.

    Fedor:

    Valasi, valasi, berte sa k salaši,

    (spieva) čosik tam nového a neslýchaného.

    Valasi, valasi, čo ste porobili,

    snáď ste políhali, ovce ste nechali.

    Ale sa nebojte, ale sa nebojte,

    smele spočívajte, smele spočívajte!

    Anjel:

    Kubajko, Kubajko, ty tvrdo spíš,

    baran blečí na salaši a ty neslyšíš?

    Bača:

    Slyším, slyším, ale nedbám,

    (stále leží)  lebo ma vši a bluchy hryzú.

   Anjel, Fedor, Stacho a Kubo obkľúčia spiaceho baču, spievajú  a búchajú bunkošami o dlážku:

Jak sa mi podalo chutne spati,

eš sa mi počalo chutne zdati,

ze ptačky spievajú pri salaši,

kukučky kukajú svími hlasy.


            Na môj milú pravdu dokázal som

            halienu i krpce roztrhal som.

            Teraz je už zima bez halieny,

            za rána mráz býva, krpcov neni.

 

            Pozeraj ty, Kubo, kde sú ovce,

            kde sa nam podeli zo salaše.

            Asnáď nám ich viľci rozohnali,

            barany s kozami roztrhali.

Všetci bunkošami dvíhajú baču zo zeme a spievajú:
Stavaj, Kubo, hore, jak ťa kyjom pohnem
prebudiš sa!
Bača:                 

Anjel, čo je s betlehemom?

Anjel:

Dýnom, dánom, narodil sa Ježiš v ňom.

Starý, na oferu!

Bača:

Bojím sa.

Anjel:

Neboj sa, osmeľ sa, čo Ježiškovi obetuješ?

Bača:

Ja Ješiskovi obetujem čapicu slivák, aby nepovedal, ze som všivak.

K tomu ešte takú jadernicu, čo dočahne až na Zadnú Pálenicu.

A ty, brate Fedore, čo Ježiškovi obetuješ?

Fedor:

Ja Ježiškovi obetujem také jabučko, ako jeho zlaté líčko.

A ty, brate Stachu, čo Ježiškovi obetuješ?

Stacho:

Ja Ježiškovi obetujem taký kus papieru, čo naň napíše celú kresťanskú vieru.

A ty, brate Kubo, čo Ježiškovi obetuješ?

Kubo: ,

Ja Ježiškovi obetujem taký kus baraniny, aby nepovedal, že som Kubo lenivý.

    Fedor, Stacho a Kubo obchádzaju dookola, spievajú a búchajú   bunkošmi o dlážku. Uprostred kola bača s cepami v ruke  

    tancuje   podľa rytmu:

Dobre bolo Kubovi, Kubovi, zakiaľ bol mladý,

preskakoval bučky, pňačky aj staré klady.

Len to zle urobil, že sa neoženil, zakiaľ bol mladý.

   Teraz by si poslal, poslal pre holbu vína,

    kohože si pošle, pošle, keď nemá syna.

    Kubo syna nemá, choď mu doniesť vína

    z krčmy do domu.

Po tomto všetci pomaly odchádzajú a spievajú:

   Poďme že už poďme, už nám čas prichodí,

   valaská zornička za horu zachodí.

   Za horu zelenú, za háj kalinový,

   už rosička padá na lístek limbový.

   Limba, mila limba, ty prekrásna limba,

   zabuď ma dievčatko a ja tebja nigda.

 

Na Starý a Nový rok sa spievala pieseň:

               Nový rok beží, v jasličkách leží Syn Boží,
               raduj sa každý kresťan pobožný, dúverný.

               Raduj sa jemu, narodenému Jezišku,
               čo trpel zimu, velikú biedu s matičku.

               O Ježiš, Ježiš, o Ježiš, Ježiš, drahý kvet,
               čo nás vykúpil a vyslobodil celý svet.

               Ježišku krásny, nad slnko jasný, spanilý,
               daj že nám hojný, nový rok šťastný, spokojný

.

ĎALŠIE OBĽÚBENÉ VIANOČNÉ PIESNE

 

Vianočná Roháčova:

Keďtá jasná hviezda na nebi svietila,

vtedy Panenka Mária synka porodila.

Keď ho porodila, pekne mu spievala:

nynaj-buvaj syn môj drahý, bo ja by som spala.

Počkajte mamička, počkajte chvílečku,

kým si ja do raja zájdem po moju perinku.

Ach, synačku milý, či bys' to urobil,

ešte len dve hodinečky jak si sa narodil.

Ach, mamička moja, vy o tom neviete,

že ja stvoril nebo i zem i všetko stvorenie.

 

Vianočná Ťapákova:

Narodenie Pána, deň keď veselý

prespevujú v nebi všetci anjeli

radosť ľudu všade kynie,

anjel budí pri doline

pastierov čo pásli pod Borkom voly.

 

Vypadá z tej luny oheň z oblaku

dumajú pastieri v takom zázraku.

Každý sa pýta, čo sa deje,

či nesvitá, či neleje,

snáď to luna bije tak milo v oku.

 

Ale keď anjelské hlasy slyšali,

hneďtam do Betlema rovno bežali,

našli to tam v žlebe Pána,

pokľakali na kolená

a oddali dary, čo sebou mali.

 

Vianočná Angely Bednarčíkovej, rod. Knapovej:

Vstávajte pastyri, čo myslíte,
prečo anjelský hlas neslyšíte?
Hľa anjel v nebesiach na nás volá
by sme pospiechali do Betlema.

 

  Vstávaj že ty Kubo a obuj sa,

bo jak nevezmem kyj, prebudím ťa

a obuj sa chytro pojdeš s nami,

pojdeme vospolu s ovečkami.

 

A keď my bratríčku tam pojdeme,
jakeže mu dary my vezmeme?
Vezmeme žinčice do krhlice
poženieme napred seba tučné ovce,

že sa nám zasmeje synak malý,

keďpozre na naše pekné dary.

 

Starodávna valaská skočná:

Hor sa chlapci, po valasky zaskočme smele

nech sa nám to Jezuliatko chutne zasmeje.

Kozľa z kože vyzlečieme

kozuštek mu ušijeme

naproti zime.

 

A ty Antuš, i ty Matúš, poďte za nami

a zaprite do salaša ovce, barany

a ty Kubo budeš dudať

Ježišek bude počúvať

i Jozef starý.

 

Iná starodávna vianočná:

Hen tam v tej úbočí čosik sa ligoce,

keľa je tam radosť, ež nám jej bude dosť.

A ty, bača, najstarší, najstarší .

máš ty k temu bystré oči, bystré oči

a vyjdi ven z koliby

a pozeraj, čo sa deje na nebi!

A snáď to andele, spievajú vesele,

pripačiť sa treba, čo volajú z neba,

čo volajú z neba.

 

             A ja už viem, čo volá, čo volá,

             poberme si cedidlá, cedidlá

             do cedidiel to dáme,

             čo najlepšieho máme.

 

              Požehnaj nám paše pre ovečky naše,

              pre ovečky naše.

 

Žartovná

po odspievaní koledy pod oblokom ako prídavok:

               Dajte že nám dajte, čo nam máte dať,

               lebo nám tu zima pod obločkom stáť.

              Jedeň nahý, druhý bosý

              a ten tretí v hrsti gjaty nosí.

              Dajte že nám dajte, čo nám máte dať,

              lebo nam tu zima pod obločkom stáť.


Detska vianočná:

              Z jednej strany chvojka

              a z druhej poľanka,

             /: sedia si tam pastuškovia

              jedia kašu z hrnka :/

 

              Priletel k nim anjel,

              toto im povedel  

              /: že sa Kristus Pán narodil,

               aby každý vedel :/

 

Kostolná vianočná:

             Plesajte dnes kresťania,

             dnes veľku radosť máme.

             Jeziško narodený

             z Márie, čistej Panny,

             radujme sa i nyni.


             V judskom meste Betleme

             z čistej Panny Márie  

             narodil sa v svej moci

             Spasiteľ všemohúci

             dnes o pravej polnoci. 

 

            Česť a chválu vzdávajme

            a všetci sa radujme!

            Prespevujme Glória,

            Jeziška porodila

            nám dnes Panna Mária.


            Verme v Boha jedného

            Otca všemohúceho

            i Synčeka milého

            z Panny narodeného

            z Boha, Ducha Svätého.

 

Iná kostolná vianočná:

            Slyšte z neba muziku, anjelské to spievaní

            prespevujte Glória, anjelské to plesaní.

           /: Prijal Syn Boží človeka, panenského, žiadaného

            v tej ľudskej podobe. :/

 

 

ZO SVADOBNÝCH PIESNÍ

 

            /: Kopala studničku, pozerala do nej,:/

            či je tak hlboká, ako je široká,

            skočila by do nej.

            Hej, skočila by do nej.

 

            /: A u tej studničky napájala páva:/

            povedz mi má milá, holubička sivá,

            čijeho si pána.

            Hej, čijeho si pána.

 

          /: A ja ti nepoviem, lebo sama neviem.:/

          Priď na večer do nás, priď na večer do nás,

          mamičky sa prezvieš. Hej, mamičky sa prezvieš.

 

           /: Priď na večer do nás na vranom koníčku,:/

           uviaž si ho uviaž, uviaž si ho uviaž

           o našu jedličku. Hej, o našu jedličku.

 

           /: Tá naša jedlička pekne urastená,:/

           či v lete, či v zime, či v lete , či v zime

           vždycky je zelená.

           Hej, vždycky je zelená.

 

- o - o - o -

 

            Počkaj ty, Žofijka, budeš ty banovať,

            keď si nevedela šuhajka šanovať.

 

            Bude ti, Žofijka, bude ti tam dobre,

            veď tam budeš spávať s kurami na pôjde.

 

           U teho Kohúta tri reťazi visia,

           veru ťa, Žofijka, na jednu obesia.

 

          Vynímaj, Karoľko, tri dyle z povaly,

          bo sa ti nevloží kufer s peňazami.

 

- o - o - o -

 

          Veď som sa nazdala, že pole horelo

          a to sa mi len tak líčko rumenelo.

 

          Na tom Vyšnom dele čosik sa tam belie

          milý kone pasie, perko sa mu trasie.

 

          Ani tak nehorí svieca farárovi

          ako horí dievča proti šuhajovi.


- o - o - o -

 

           Pozri sa ty, milá, na ten suchý topoľ,

           keď sa ten rozvije, vtedy ja budem tvoj.

 

           Pozerala som sa včera večer i dnes,

           o, nešťastný topoľ, kedy sa rozviješ.

 

          Rozvíjaj sa bučku, ticho pomaľučku,

          keď sa ty rozviješ, celý svet prikryješ.