Vzdelávanie Úsťanov
ŠKOLA (Ľudovít Kohút, Ján Lacek)
Ako bol zriadený farský úrad, bola zriadená aj rímsko-katolícka obecná škola. Učitelia boli zároveň aj organistami. Vyučovalo sa v súkromnom dome, a to len cez zimu. Z kanonickej vizitácie zo dňa 20. júna 1833 sa dozvedáme, že "roku 1813 povodňou zničená bola škola úsťanská i s pobočnými stavmi a tak nasledujúceho roku nákladom farníkov vystavaná bola škola nová z dreva, ktorú i naďalej obec udržovať má". Na kúrenie v triedach každé školopovinné dieťa bolo povinné doviezť jeden vozík dreva. Okrem toho dávala obec z obecnej hory ročne 4 siahy.
Až za účinkovania farára Juraja Tatarského v rokoch 1870-1871 sa postavila pod kostolným vŕškom riadna poschodová škola. Jozef Kohút, známy oravský historik, hodnotí ju v Katolíckych novinách roku 1878: "Dom úhľadný, patrový, no na zlom mieste, bez ladu a skladu stavaný". Bez ladu a skladu chápal zaiste jeho postavenie do svahu. Žiaci z prízemia mohli práve tak vybehnúť na dvor, kde stáli rechtorové hospodárske staviská, aj žiaci z poschodia mali svoj pekný dvor. Na tomto hornom dvore bol ku škole pristavený dvojizbový byt pre ďalšieho učiteľa. Do roku 1929 boli v školskej budove dve učebne, jedna na prízemí pre ročníky 1-2, na poschodí pre ročníky 3-6, od roku 1926 3-8. Na prízemí bola do roku 1929 aj obecná kancelária a na poschodí istý čas aj poštový úrad a byt učiteľa-organistu.
Na starej škole bol pôvodne zvonček - cilingárka. V minulosti sa ním zvolávali deti do školy. Keď v prvej svetovej vojne zrekvírovali veľký a malý zvon, cilingárku preniesli na malú vežičku kostola, aby pomáhala pozostalému zvonu. Keď tento zazvonil a pripojil sa k nemu aj hlas cilingárky, to znamenalo, že sa bolo treba ponáhľať do kostola. Tato "stará škola", od roku 1929 už ako trojtriedna rímskokatolícka ľudová škola, slúžila svojmu účelu do školského roku 1937/38.
Škola postavená v rokoch 1870- 1871
Vzdelavánie obyvateľov Oravy bolo v dávnej minulosti na veľmi nízkej úrovni. Návšteva školy za rakúsko - uhorskej monarchie nebola povinná. Odhliadnuc od toho deti roľníkov i tak nemali čas na učenie. Museli pomáhať pri poľnohospodárskych prácach a opatrovaní mladších súrodencov, keď rodičia a dospelí súrodenci pracovali na poli. Deti po vychodení šiestich tried, od roku 1926 už ôsmych tried, zostávali pracovať na gazdovstve, podaktoré sa dali na remeslo, niektorí išli do gymnázia v Trstenej alebo do meštianky v Tvrdošíne alebo Námestove.
Vyučovacou rečou bola slovenčina až do roku 1907. Od vydania Apponyiho zákonov z roku 1907 vyučovalo sa len po maďarsky (okrem náboženstva). Slovenský jazyk bol obmedzený len na jednu vyučovaciu hodinu. Pri tejto násilnej maďarizácii deti sa veľmi málo naučili. Výsledkom bolo, že rodičia zanevreli na takéto školy a učiteľovi nedôverovali.
Po oslobodení z uhorského jarma sa začalo vyučovať hneď 30. októbra 1918 po slovensky, a to zásluhou národne uvedomelého učiteľa Michala Branického.
V škole vládla prísna disciplína. Školou strašili doma predškolské deti: "Počkaj, ty, viseľče, pojdeš do školy a tam ťa dobre vygezujú, vyripú palicof." Alebo budúci prváčik povie raz otcovi, keď mu pomáha v maštali: "Tato, temu našemu žrebjaťu je len dobre." "A prečo, Karolko?" "Lebo nemusí chodiť do školy."
Najlepšia dochádzka bola v zime a keď pršalo, lebo rodičia boli doma. Keďže za prvej ČSR dochádzka do školy bola povinná, musel učiteľ vykazovať okresnému inšpektorovi veľkú absenciu, a ten zas okresnému súdu. Odsúdený otec to musel "odsedieť", v niektorý dáždivý deň sa dostavil na okresný súd, napílil a narúbal úradníkom dreva a o dva-tri dni prišiel z "basy" domov.
Do školy chodili žiaci päť dní v týždni doobeda i poobede. Vo štvrtok bol tzv. feriálny deň (voľno), lebo učiteľ učil v opakovacej škole - učil žiakov, ktorých ešte po 6. triede vo štvrtok a v nedeľu do 10. hodiny mal zaúčať do hospodárskych náuk. Toto sa praktizovalo do roku 1926, kedy bola uzákonená 8-triedna školská dochádzka.
Učitelia sa snažili naučiť žiakov čo najviac v škole. Poznali pomery vo viacdetných rodinách, domáce a poľné práce, po večeroch posiedky, páračky i menší záujem o vzdelávanie deti. Učitelia si pomáhali tým, že žiaci, ktorí nemali úlohu alebo nevedeli, zostávali v škole cez poludňajšiu prestávku na "papierových haluškách" (doučovaní). Za lotroviny švihala hybká trstenička, od učiteľky po rukách, od učiteľa chlapcom štyri-päť na "kryťa" (zadok). Nikto nič nepísal, nikto sa nikomu nestažoval, ani žiak (bol by doma dostal dupľu), ani učiteľ, ani rodič, všetci si dobre rozumeli a na vysvedčení mali všetci jednotku z mravov.
Z učebných pomôcok hodno spomenúť, ze ešte v 30-tych rokoch prváčikom okrem šlabikára stačila bridlicová tabuľka s griflíkom. Bola to mimoriadne lacná a praktická vec. Bez strachu, že by žiak urobil chybu alebo machuľu, naučil sa rýchlo a pekne písať, lebo napísané sa dalo handričkou okamžite zotrieť a znova napísať. Keď v druhej triede sa písalo do písaniek, bolo v rokoch krízy veľa prosenia, plaču: "Mamo, dajte mi na škriptu, kľajbas (ceruzku), pero s tuľajkou a perkom i na fľaštičku atramentu, aj gumu mi treba!" A odkiaľ tu korunu v tom čase vziať, keď za korunu sa muselo predať päť vajec a kilo cukru stálo 6 Kčs.
Za prítomnosti pána farára a zástupcov obce v rokoch prvej Československej republiky 28. októbra sa oslavoval Deň slobody, 7. marca narodeniny prezidenta T. G. Masaryka a 4. mája bola spomienka na tragickú smrť Milana Rastislava Štefánika. Na konci školského roku sa robili výlety do Oravíc na vozoch, niekedy vlakom do Oravského Podzámku s návštevou pivovaru v Podbieli.
Zakončenie školského roku čiže "examen" bolo slávnostné. Po poďakovaní v kostole prišiel pán farár, notár, richtár a ďalši predstavitelia obce do tried vyzdobených živými kvetmi. Učiteľ(ka) vyvolával žiakov a skúšal učivo prebrané cez školský rok. Potom rozdal vysvedčenie.
Po zavedení 8-ročnej školskej dochádzky roku 1926 a s neustále početnejšími populačnými ročníkmi trojtriedna stará škola (i s vyučovaním na zmeny) nestačila. V školskom roku 1883/84 chodilo v Ústí do školy 79 žiakov, v školskom roku 1910/11 151 žiakov, v školskom roku 1927/28 110 žiakov a v školskom roku 1935/36 272 žiakov. Je teda zrejmé, že budova, ktorá mohla vyhovovať pre 79 alebo 110 žiakov, nemohla postačovať 272 žiakom. Bolo treba prikročiť k výstavbe novej školskej budovy, v ktorej by šesť tried vyhovovalo výchovno-vyučovacím cieľom. Všeobecne sa vedelo, že škola sa postaví na Šoltýstve prestavbou a nadstavením budovy bývalých urbarialistov, ktorá dovtedy slúžila pre potreby obecného a notárskeho úradu. Urbarialisti budovu kúpili za 51 500 Kčs od rodiny Karola Kohúta Rožka. Táto stará plátennícka rodina mala tam mangeľ a farbiareň pátna.
Išlo o to, kto školu postaví: štát ako štátnu školu alebo obec ako cirkevnú (rímsko-katolícku školu). Rozpútal sa politický boj medzi agrárnou a ľudovou stranou. Agrárnici boli za štátnu školu, lebo na jej stavbe by ľudia zarobili a nemuseli by nič obetovať. Za katolícku školu, teda za iniciatívu pána farára Uhlárika sa na valnej hromade 13. apríla 1936 oduševnene postavili ľudáci. Pri hlasovaní bolo odovzdaných 352 hlasov za postavenie rímsko-katolíckej školy.
Dňa 25. mája 1936 sa započalo so stavbou novej školy. Zadaváteľom bola školská stolica čiže cirkevný výbor. Urbárska budova po súhlase cirkevnej vrchnosti (biskupstva) v Spišskom Podhradí sa stala rímsko-katolíckou školou. Stavbu riadil staviteľ Albert Diamant z Tvrdošína. Na stavbu školy urbarialisti odhlasovali 160 m3 dreva. Materiál, povoznícke a nádennícke práce zabezpečovali občania. Roku 1937 sa pokračovalo vo výstavbe rýchlo a v ďalšom roku bola dokončená.
18. júna 1938 pri príležitosti dokončenia novostavby sa v Ústí konala schôdza katolíckych učiteľov z celej Oravy za prítomnosti J. E. Jána Vojtaššáka. Večer bola akadémia na oslavu svätého otca Pia XI. s umeleckým programom.
Na druhý deň 19. júna 1938 vykonal pán biskup za učasti obecenstva z celej hornej Oravy posviacku novej školskej budovy pre 6 tried.
Celkovy náklad na výstavbu školy činil 536 476,70 Kčs.
Na tento stavebný náklad prispeli cirkevníci 149 949,10 Kčs
(vrátane bežných príjmov a podpôr 8 799,10)
Okres a slovenská krajina prispela 123 918,- Kčs
Spolu 273 867,10Kčs.
Schodok 262 609,60 Kčs sa uhradil pôžičkou v Zemskej banke v Bratislave a d'alšími dotáciami z okresu a krajiny.
Nová škola
V minulosti bolo dosť nediplomovanych učiteľov-organistov. Kvalita učitela sa hodnotila, či dospelí občania vedeli plynule čítať a pekne písat, ovladať základné počtové úkony. Keď to nedokazáli, znela otazka: Kto ťa to, preboha, učil?
O príjmoch úsťanského rechtora nám podáva zaujímavú informáciu spomenutá kanonická vizitácia z roku 1833. Piše sa v nej, že v naturáliach dostával od obce Ústie 3,5 miery žita, 3,5 miery jačmeňa, 3,5 miery ovsa. Od Osady 2,5 miery žita 2,5 miery jačmeňa, 2,5 miery ovsa a od Hámrov 2,4 miery žita, 2,4 miery jačmeňa a 2,4 miery ovsa. Od každého školopovinného žiaka 1/4 merice žita.
V hotovosti dostával z kostolnej kasy 4 zlatky, od všetkých troch obcí za organovanie 4,30 zlatiek. Ako učiteľ od každého dietaťa po dve zlatky. Ako zvonár mal lúku, ktorej úžitok vynášal asi tri vozy sena a roľu pod dve miery výsevku ovsa.
Takéto pôžitky sa zachovali ešte v 30-tych rokoch 20. storočia za pôsobenia učiteľa-organistu Rudolfa Merešša (gazdoval na 9 hektároch poľa), mal právo na tacmo (zosyp obilia), palivové drevo a peňažnú odmenu z obecnej pokladnice, pretože učil na cirkevnej škole. Určitý príjem mal aj z pečenia oblátkov. Ešte za prvej ČSR sa zachoval zvyk "Na Gregora (13.marca) idu vajcia do rechtora", čo znamenalo, že každý žiak priniesol učiteľovi do školy najmenej dve vajcia.
V uvedenej kanonickej vizitácii je zaujímavý "kádrový posudok" rechtora Michala Pacáka. "Na ten čas (roku 1833) je učinkujúci rechtor Michal Pacák, 42-ročný, ženatý. Neskončil žiaden prípravný ústav, svedectvo spôsobilosti nemá. Vedie však mravný, tichý život, spokojný je s ľudom, prívetivý ku dietkam, poslušný a pokorný oproti svojmu farárovi. Vyvolený bol cestou konkurzu skrz okresného vicearchidiakona a skrz obec. Pri začiatku svojho úradu zložil vierovyznanie. Je zvonárom zároveň. Úrad učiteľa zastáva rechtor".
Podľa pamätnej knihy obce pôsobili v Ústí nasledovní učitelia-organisti: 1787 - 1799 Karol Martiňák, 1799 - 1805 Martin Pavčo, Igác Geššay 1805- 1817, JánTaraňák, 1817- 1850 Michal Pacák, 1850- 1868 Ján Pacák, 1868 - 1873 Ján Čuriak, 1873 - 1896 František Merešš, 1896- 1900 Štefan Reindl, 1900-1918 Michal Branický, 1919 - 1922 Ján Dafčík, 1922 - 1927 Rudolf Merešš, 1926 - 1946 Ján Ťapák, 1946 - 1950 Henrich Hrubaľa, 1950-1953 Jozef Šangala.
Popri menovaných ešte po prvej svetovej vojne pôsobili učitelia a učiteľky: Valéria Polčíková, Melánia Polčíková, Terezia Hižnaiová, Jozef Hižnai, Jozef Medvecký Oľo, Nikodém Bulla, Henrich Hrubaľa, Jozef Šangala. Posledný učiteľ bol Jozef Krupa, ktorému denno-denne oznamovali, že odišli žiaci Grimek, Sopinsky, Gama a ďalší.
Po napustení Oravskej priehrady vodou roku 1953 štát v novopostavenom Novom Ústí postavil dvojtriednu školu. Riaditeľom bol Justín Klocháň s manželkou. Postupom času žiakov ubúdalo, takže školu zrušili a žiaci museli dochádzať do Trstenej. V roku 1993 budovu kúpila spišská diecéza a pre-stavala zásluhou dp. dekana Michala Tondru a primátora Ing. Jozefa Mažáriho v Trstenej na Pastoračné centrum vrátane kostola a veže.
Úsťania na Gymnáziu v Trstenej
Viac chlapcov a neskoršie i dievčat študovalo na trstenskom gymnáziu. Nachádzalo sa blízko, za trištvrte hodiny peši dobrým krokom prebehli cez kopec Halečkovú a boli na námestí pred budovou gymnázia. Bolo založené roku 1869 ako nižšie, čiže štvortriedne. Pamätnica Sto rokov gymnázia v Trstenej eviduje v prvej etape (1869-1934) okolo 30 chlapcov z Ústia, ktorí po skončení kvarty (4. triedy) pokračovali na učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule alebo na osemtriednych vyšších gymnáziach na Slovensku. Akí študenti či profesori to boli, uvádzame pre lepšie zviditeľnenie Ústia aspoň tri úsmevné príbehy.
PhDr. Ján Kovalik ako profesor
Ján Vojtaššák, náš slávny spišský biskup, spomína si vo svojej autobiografii medzi iným aj na svoje štúdia v Trstenej:
"V prvej triede v školskom roku 1889/90 začalo 62 žiakov. Triednym bol mladučký začiatočný profesor Dr. Ján Kovalik, rodák z Ústia. Neskoršie ako básnik, známy pod menom Ústiansky. Bol synom zámožného plátenníka. Jemný, skoro až úzkostlivo dobrý a presvedčený Slovák. Hoci to veľmi neprejavoval, prezrádzalo sa to na nom tým, ze rád pomáhal a vysvetľoval žiakovi i po slovensky, keď niečo po mad'arsky nerozumel."
Karol Bulla ako študent (v rokoch 1940-1945 bansko-bystricky župan a po vojne dlhé roky nevinne žalárovaný).
Karola Bullu ako spolužiaka spomína Milo Urban tiež vo svojej autobiografii Zelená krv ako veľmi nadaného v súvislosti s triednym profesorom Mad'arom Sólyom.' Tento učil maďarčinu aj latinčinu, čo bolo postrachom pre väčšinu triedy. Urban píše:
"Na jeho otázky bolo treba v momente reagovať, a nám slovenským chlapcom to zapínalo dlhšie a dlhšie trvalo, kým sme si uvedomili, čo vlastne od nás chce. Popri niekoľkých vyvolených bol v celej triede len jediný skutočne nadaný Karol Bulla z Ústia, ktorý akoby zázrakom uhádol a vždy správne opovedal na jeho otázky. Sólya neraz nám ho kládol za vzor, nuž ale... My sme už vtedy vedeli, že ani Pán Boh nie je každému štedrý..."
Leon Timčák (zomrel ako poslucháč filozofie na Karlovej univerzite v Prahe). Na inom mieste spomína Milo Urban Leona Timčáka z vyššej triedy tiež z Ústia, ako sa vedel obrániť pred trstenskými chlapčiskami "parastmi", keď títo dobiedzali do študentov šidľom do zadku. Urban píše:
'Keď taký šidelkár sa dostal do rúk Bernaťáka alebo Timčáka, tretiakov a štvrtákov ako hory, dostal čo pes nechce ".
Alojz Bulla (syn úsťanského fiškaľa Petra Bullu).
Do spomenutej pamätnice gymnázia napísal utešený 10-stránkový príspevok Spomienky na gymnaziálne štúdium v Trstenej, v ktorom vykreslil sám seba ako čirkaša, ako ho častoval jeho triedny profesor "Te béka, vadszamár, csirkefogó" (Ty žaba, divý somár, kurací rozum). Z jeho spomienok vyberáme:
- trápenie s maďarčinou: "Tanár úr, tanár úr kirem a Kasanický engement do riťaba kopált". (Pán profesor, pán profesor, prosím Kasanický ma kopol do ri..).
- zamieňanie si na začiatku štúdia profesora so štvrtákom ako hora a malého profesora Sólyu so študentom a následky z toho.
- z "vyskumných dôvodov" chytanie pstruhov a lipňov pomocou gebule silniou detonáciou.
- prehadzovanie kocúrov a mačiek za chvost cez poschodový dom. Tu "vedecky" vykonaný pokus potvrdil, že IQ (inteligenčný kvocient) je vyšší u kocúrov, lebo dopadli na labky, kým u mačiek je nižší, lebo dopadli na zadočky.
Ale najväčší "vedecký pokus" sa vydaril na úsťanských chlapcoch. Tento pokus vykonal najprv na sebe. keď si ako kvartan (štvrták) počas prázdnin rastlinkou vlčie. mlieko natrel tvár okolo úst a nos mu opuchol do rozmerov obrovskej uhorky. Tento pokus vykonal za krásneho letného dňa na brehoch Bielej Oravy na 20-tich neskúsených úsťanských kamarátoch. "Čo sa potom stalo," píše náš čirkaš Alojz, "radšej by som pomlčal." Chlapcom nad ránom opuchli nosy, jednému viac, druhému menej. Bolo z toho veľké pohoršenie "a počuli ste, čo ten fiškaľov syn zase porobil?" A prišli sťažnosti k otcovi chlapci s uhorkami v posteliach a na nich obklady a druhí menej hákliví sa z toho smiali, niektorí sa hnevali, schovávali sa pred svetom. No trvalo to len jeden deň a bolo po paráde."