Ústie nad Oravou

obec zaliata vodou Oravskej priehrady

 

Vitajte na našom webe

 

    Úsťanský cintorín  a iba pokoj mŕtvym zostal zachovaný. Ten zostal pre oči návštevníka, akoby symbol smútku nad zaniknutou dedinou Ústie nad Oravou. V roku 1953 svoju existenciu skončila. Prikryli ju vody Bielej a Čiernej Oravy, zahatané priehradným múrom.

     Obyvatelia, to spoločenstvo zvykov, nárečia, dobrých priateľstiev,  susedstiev, zábav, či cirkevného spoločenstva, hospodárov na svojich majetkoch sa muselo rozísť. Vyššia moc, nedalo sa inak. Starí, mladí, zdraví, či chorí, všetko jedno, museli opustiť dedovizeň.  Začalo sa to už 6. apríla 1941, kedy, ako prvý Úsťan Jozef Zubek sa lúčil so svojou dedinou. Bolo to na slávnosť Kvetnej nedele, kedy sa na dvore novej školy odbavovala rozlúčka. Na rozlúčke sa zúčastnila mládež, široká verejnosť, predstavitelia okresu, župy i Ministerstva verejných prác. Zarosili sa oči všetkých, keď zahlaholila pieseň "Hojže Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí...".   Postupom rokov, Úsťania vytrhnutí zo svojho domova, sa  rozišli  do 59 lokalít nášho Slovenska. Mnohí, dobrí priatelia, i v dôsledku rôznych nepriazni, sa už odvtedy ani nestretli. Ostali iba spomienky.

     Ale predsa sa stalo čosi mimoriadné.  Tridsaťsedem rokov po zatopení starého Ústia 14. a 15. júla 1990,  počas prvého vypustenia vodnej nádrže, zišli sa Úsťania v kultúrnom dome v Trstenej a  na úsťanskom cintoríne. Asi 700 ich zaplnilo sálu. Mnohí, vekom zmenení, sa  navzájom už i nepoznali, znova sa  predstavovali a  vítali, objímali, za slzy sa nikto nehanbil. "Hej, Justin, Antuš, Mariš, Juro, Johan, Jano, Poľuš, či Hanko. Poznáš ma? Čo máš novo?"  Úžasné emócie. Popoludní, už viac ako 1000 účastníkov sa zúčastnilo na sv. omši pred Kohútovou kaplicou úsťanského cintorína. Vyvrcholením bola návšteva rodnej hrudy na dne vypustenej Oravskej priehrady.  Starí, zošedivelí pamätníci s dospelými deťmi a vnúčatami  sa ponáhľali znova vstúpiť na rodný pľac. Cestou tipovali, kde stál kostol, škola, dom starých rodičov... Toto stretnutie zaznamenala a v niekoľkých reprízach odvysielala Slovenská televízia v dokumentárnom filme  Vynárania a písali o ňom takmer všetky slovenské noviny a časopisy...                                                

     Roky utekajú, rodáci  starnú, odchádzajú i z tohoto sveta, nedá sa uhnúť pred kosou smrti. Zaniklo Ústie, rodákov je už máličko.  Ich potomkovia, už zasimilovaní v nových prostrediach ešte občas prídu k tomu Oravskému moru, ale ich domov je už kdesi inde. Či už z potreby uctiť si svojich predkov a i  zo zvedavosti, kto boli vlastne moji predkovia, kde a ako žili, hľadajú informácie.  O živote tejto obce písal i významný slovenský jazykovedec, spisovateľ a publicista Anton Habovštiak v románe Plátennícka pieseň.

      Prekrásnu Pamätnicu obce Ústie nad Oravou, o histórii i verný dobový obraz posledných rokov života obce, po sebe zanechal pán Ľudovít Kohút, ktorú napísal v autorskej spolupráci  rodákov.  Ďalšiu reedíciu Pamätnice už s veľkou pravdepodobnosťou nemožno očakávať a preto  jej  podstatnú časť tu zverejňujem.  

Oravská priehrada október 2014. Foto Pavel Bednarčík