Osobnosti 

 VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI (Ľudovít Kohút)

     Orava bola vždy integrujúcou časťou slovenského územia i národa. Z bývalých 12 slovenských stolíc v starom Uhorsku Orava ako najchudobnejšia časť monarchie dávala bohatou mierou synov národnej kultúre.

     Dnes treba učiť už ako novodobý fakt, že Anton Bernolák sa už nenarodil v Slanici, ale na dne Oravskej priehrady v bývalej Slanici, po ktorej ostal tzv. Slanický ostrov s kostolom a sochou kodifikátora prvého spisovného jazyka Slovákov, že  nad úsťanskou Rovňou, po ktorej sa v rokoch námestovskeho pobytu rád prechádzal náš najväčší slovenský básnik P. O. Hviezdoslav, dnes v tichom vetre sa čerí hladina "oravského mora".

     Medzi najvýznamnejších úsťanskych rodákov z 19. storočia ako výrazný dejateľ slovenských literárnych dejín právom sa zaraďuje Jozef Kohút, dolnokubínsky dekan - farár.

Jozef Kohút

     Narodil sa 1. marca 1828 v roľníckej rodine na Žabinci v Ústí. Po štúdiach v bohosloveckom seminári v Spišskej Kapitule bol roku 1851 vysvätený za kňaza. Bol kaplánom v Rabči a Liptovskej Teplej, nato farárom a okresným dekanom v Dolnom Kubíne. Celé mestečko, tak katolíci ako aj evanjelici si ho veľmi vážili, takže po jeho smrti nazvali jednu časť mesta Kohútov sad. Priatelil sa aj s evanjelickým farárom Pavlom  Novákom, otcom Hviezdoslavovej ženy. Zomrel 16. júna 1900. Ako významného cirkevného hodnostára  a národného činiteľa, člena výboru Malice slovenskej, funkcionára Spolku sv. Vojtecha a člena Oravskej učenej spoločnosti odprevádzali ho na poslednej ceste nielen kňazi, ale aj početný zástup veriacich tak katolíkov ako aj evanjelikov z Oravy, Liptova a Turca.

     Tento skromný a húževnatý kňaz, obdivovateľ Bernolákovho diela celý svoj vzácny život zasvätil rozsiahlemu literárnohistorickému bádaniu. K plnej aktivite skúmania Bernolákovského hnutia ho vyburcovalo prvé vydanie Dejín slovenskej literatúry roku 1890 od univezitného profesora Karlovej univerzity v Prahe Jaroslava Vlčka, ktorý nespravodlivo obišiel katolícku časť národa a jeho literatúry.

     Preto so zápalistou láskou vyzýval kňazov, aby hľadali pod strechami fár, kostolov a veží, v kláštoroch a školách každé písané a tlačené slovo, kázne a listiny po slovenských katolíckych literátoch a národnych buditeľoch. Tieto potom Kohút skúmal a dokazoval, že postupným poslovenčovaním čestiny v tlačených kázňach, modlitbách a piesňach v takzvanej jezuitskej slovenčine, teda kvantitatívnymi zmenami, navodili prave katolíci kvalitatívny zlom v kodifikovaní Bernolákovej slovenčiny prvého slovenského spisovného jazyka, kým evanjelici ešte 50 rokov (do Štúrovej reformy) sa pridržiavali češtiny. Čo našiel a rozanalyzoval, uverejňoval na stránkach katolíckych novín v rokoch 1888 - 1892 v sérii príspevkov Pomník zásluhám. Takouto prácou v rámci Osvaldovej družiny (zoskupení katolíckych literátov) objasnil príčiny Slovenského učeného tovarišstva na čele s Antonom Bernolákom, kto­rý ako prvý proklamoval našu národnu osobitosť "Sme Slováci, preto budeme písať po slovensky!"

     Množstvo svojich článkov publikoval Kohút v časopisoch Cyrill a Method, Priateľ školy a literatú­ry, v literárnych listoch a katolíckych novinach.

     Popri celoslovenskom zábere venoval celý svoj život výskumu rodnej Oravy. Mravčou usilovnosťou zozbieral veľmi vzácny materiál historický a archeologický. Pripravil, ale nestihol vydať pripravenú monografiu Oravy, keď svojmu priateľovi Richardovi Osvaldovi píše: "Ja Oravu poznám krížom krážom ako svoju dedinu." Popri Krátkych dejinách Slovenska v rukopisoch zanechal aj genealogické zbierky oravských rodín so životopismi významných činiteľov. Tieto zbierky daroval Slovenskému národnemu múzeu, teraz sú uschované v Matici slovenskej.

     Medzi najvýznamnejšie Kohútove štúdie zaraďujeme Hugolín Gavlovič (1891), Učené slovenské tovarišstvo (1893) a Mecéni a priaznivci Učeného slovenského tovarišstva.

     Druhým veľkým Úsťanom bol slovenský politik, básnik a spisovateľ PhDr. Ján Kovalik Ústiansky, gymnáziálny profesor s pápežským významenaním rytier rádu sv. Gregora.

Ján Kovalik

     Narodil sa v Ústí 27. nov. 1861 v kúrii plátenníckej rodiny na Žabinci (dva domy po prvej svetovej vojne vlastnil Ján Grigeľ). Po stredoškolských štúdiách v Banskej Bystrici a vysokoškolských v Buda­pešti a vo Viedni vyučoval v rokoch 1884 - 1902 na gymnáziu v Trstenej, kde vychoval početných kňazov -  národovcov ako Ján Vojtaššák, Karol Medvecký, Štefan Mnoheľ, Ignác Grebač - Orlov, Ignac Kojda atď., a od roku 1903 v Žiline, kde aj zomrel 8. marca 1950.

     Ako vysokoškolák navštívil Hviezdoslava počas námestovského pobytu, ktorý mu prečítal časť Hájnikovej ženy, nachádzajúcej sa už v tlači. V tých časoch veršoval už sám Kovalik. Svoje básne uverejňoval pod pseudonymom Bohu známy, neskôr si zvolil za pseudonym meno svojej rodnej obce Ústiansky.

     Ako profesor v Žiline vstúpil do slovenskej národnej strany, čo mu prinieslo poslanecký mandát v Revolučnom národnom zhromaždení v Prahe. Do roku 1938 bol poslancom a neskôr senátorom za Slovenskú ľudovú stranu, pri obnovení ktorej stál už v roku 1918 v Žiline. Po prvej svetovej vojne bol pri založení slovenského orla a jeho predsedom. Ako vzácny hosť zúčastnil sa na posviacke novej školy v rodnom Ústí 19. júna 1938.

      Roku 1919 mu v Trnave vyšiel prvý zväzok Zobraných básni (kratšia epika) a roku 1926 epická báseň na 684 stranách Báj Tatier, upomínajúca koncepciou na Slávy dcéru od Jána Kollára. Aj ďalšie jeho zbierky vyšli v Trnave: Balady - Svet   - národ, Vidiny mieru, Pod italským nebom, Úlomky tatranských žúl, Ozveny veľkej doby. Jeho básne spestrovali noviny Slovák, Priateľ dietok, Kultúra. Najčastejšie sa ozýval pri rozličných národných slávnostiach a jubileách slovenských spisovateľov.

Mal by sa spomínať v učebniciach slovenskej literatúry!

    ThDr. Ján Kohút,  generálny vikár banskobystrickej diecézy. Narodil sa roku 1852 v Ústí na ulici Žabinec, synovec spomínaného Jozefa Kohúta. Roku 1876 bol vysvätený za kňaza. Jeho prvou kaplánkou boli Staré Hory, ale už roku 1878 bol prefektom seminára a profesorom Vysokej školy bohosloveckej v Banskej Bystrici. V tom istom roku bol promovaný za doktora teológie, roku 1890 menovaný asesorom a roku 1898 inštalovaný za banskobystrického farára. Po prevrate roku 1919 bol tipovaný za biskupa, ale vzhľadom na vysoký vek stal sa kapitulárnym a neskôr generálnym vikárom (biskupom sa stal Marián Blaha). Od roku 1921 bol kanonikom sídelnej kapituly a apoštolským protonotárom.

     Už ako bohoslovec prispieval do katolíckych novín náboženskými, sociálnymi a literárnymi článkami a ostal im verný aj ako kňaz a profesor teológie. V ťažkých časoch maďarizácie nebojácne vystupoval na obranu slovenskej reči v úvahe Potreba reči ľudu u kňazov (KN 1887, c. 21). V Osvaldovom zborníku "Tovaryšstvo" (I 1893, II 1895) uverejnil štúdiu Oravská Slanica a rozpravu Pravé historické stanovisko, v ktorých žiada od historikov, aby písali len a len pravdu.

     Katolícke noviny z 10. marca 1985 (55 rokov po smrti) hodnotia ho slovami: Horlivý kňaz, vzácny rodoľub, štedrý mecén. Nezhromažďoval poklady, takrečeno všetko rozdal a sám žil ako najskromnejší človek. Volali ho človekom "so zlatým srdcom", lebo mnoho chudobných študentov, bohoslovcov a najmä sirôt v sirotincoch mu ďakovalo za štedré podpory, len aby sa mohol tešiť z ich úspechov. Na kostol v Ústí zanechal fundáciu 10 000 Kčs a daroval omšové rúcha vo všetkých farbách.

     Na jeho pohrebe 8. marca 1930 povedal Andrej Hlinka: K súhvezdiu Bernoláka, Radlinského, Jozefa Kohúta sa pridáva Dr. Ján Kohút, aby dostal odmenu večnú. (Slovák 9. 3. 1930). 

    Andrej Kavuljak, inžinier, lesný radca, námestník riaditeľa pri Oravskom panstve, historik Oravy.

Andrej Kavuljak

     Narodil sa 5. decembra 1885 v Ústí. Do gymnázia chodil v Trstenej a Banskej Bystrici. Lesné inžinierstvo vyštudoval v Banskej Štiavnici.  Pôsobil ako lesný radca v Oravskom Podzámku. Zomrel 30. maja 1952 v Dolnom Kubíne.

     Bol dobrým znalcom hospodárskych a sociálnych dejín Oravy. Ako uznávaný historik Oravy venoval jej niekoľko prác: Hrad Orava (1927), Valasi na Slovensku (1933), Orava v 18. storočí (1935),  Starobylé drevené kostoly v Orave (1935). Dôležitým súhrnným zdrojom poznatkov je najmä jeho Historický miestopis Oravy (vyšiel posmrtne v SAV v Bratislave roku 1955). Autor sa zameral predovšetkým na hospodársko - sídelný vývoj oravských osád, a teda aj Ústia. Treba povedať, že doteraz sa o Orave nenapísalo lepšie dielo.

   Bol začas aj redaktorom tyždenníka Orava. Ako profesor Vysokej školy lesníckej v Košiciach bol spoluautorom vysokoškolských učebníc z dejín lesníctva na Slovensku.

     Osobitný životný osud a zástoj v slovenskej politike i školstve mal Ján Dafčík ako dramatik, pedagóg, publicista a ľudácky verejný činiteľ.

Ján Dafčík

     Narodil sa v Ústí na Žabinci 25. sept. 1896. Pochádzal zo starej plátenníckej rodiny. Po 4 triedach gymnázia v Trstenej pokračoval na učiteľskom ústave v Turčianskych Tepliciach. Ako učiteľ organista pôsobil v rokoch 1919 - 1922 v Ústí, potom v Žabokrekoch, na meštianskej škole v Tvrdošíne, bol riaditeľom meštianky v Handlovej a riaditeľom slovensko - nemeckej meštianky v Bratislave. Vyučoval slovenský jazyk, zemepis a dejepis. Vykonával aj funkciu školského inšpektora a od roku 1939 pracoval ako sekčný šéf kultúrno - propagačného oddelenia Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave.

     Keďsa vrátil z bojísk prvej svetovej vojny, pridelili ho roku 1919 k 1. pluku slovenskej slobody, s ktorým bojoval proti armáde komunistickej maďarskej republiky. V dvadsiatych rokoch sa Dafčík zapojil do práce v prospech HSĽS (Hlinkovej slovenskej ľudovej strany). Bol náčelníkom katolíckeho skautingu a redigoval jeho tlačený orgán Skaut a skautka. Po vyhlásení autonómie Slovenska (6. októbra 1938 v Žiline) spolupracoval pri zakladaní Hlinkovej mládeže a stal sa jej zborovým veliteľom. Pravidelne prispieval do ľudáckej tlače a periodík Spolku sv. Vojtecha. Okrem toho bol spolupracovníkom časopisu Orava a spoluredaktorom mesačníka Slovenská škola.

     Vo svojej literárnej produkcii je autorom Oravských prostonárodných povestí (1933) a Oravských rozprávok (1935). ktoré sám zozbieral. Pripravil na vydanie podnetnú príručku Poľné hospodárstvo.

     Inou oblasťou Dafčíkových aktivít boli učebnice. Je tvorcom 16 učebníc a príručiek pre školskú mládež i dospelých. Z prozaickej tvorby spomenieme dvojdielny román Na smrť odsúdenci, zobrazujúci zážitky z čias 1. svetovej vojny.

     Najrozsiahlejšiu časť jeho diela predstavujú divadelné hry. V Dafčíkovej dramatickej tvorbe nechýbajú pašiové hry. oslava výročí, roľnícke motívy ako aj komediálne celky. V priebehu rokov 1929 - 1941 mu vyšli divadelné hry: Nepriateľ žien, Za slobodu národa, Agenti, Falošný agent, Auto, Daň z obratu. Kríza. Punčová torta. Čo je tvoje, je aj moje, Viťazstvo lásky, Sedliak a fiškáľ. Nevedomý, Noemov koráb a Sprostredkovateľ sňatkov ostali v rukopise.

     Na jar 1945 opustil Ján Dafčík Slovensko. Po vyše troch rokoch pobytu v Rakúsku usadil sa roku 1949 definitívne v Argentíne . V knihe poviedok Bača, máme porobenô v jedinej exilovej publikácii spomína: "V Amerike každý musí robiť. Chlebová otázka je tu tá prvá. Diplomy, papiere z domu, to stojí za fajku močky. Obchodovať bez peňazí sa nedá. Len talent nestačí".

      V argentínskom exile sa Dafčík uplatnil ako maliar a reštaurátor umeleckých diel. Maľovanie bolo jeho veľkým koníčkom už na Slovensku. Vtedy však nemohol tušiť že sa ním raz bude živiť. Pre úsťanský kostol namaľoval obraz Cyrila a Metoda.

     V emigrácii bol členom sidorovskej slovenskej národnej rady v zahraničí (SNRZ). Spolupracoval s bývalým správcom Matice slovenskej, znamenitým spisovateľom Jozefom Cígerom Hronským. Na jeho pohrebe predniesol Dafčík precítenú smútočnú reč, v ktorej zhodnotil život a dielo nášho veľkého literáta. Spoločne so svojim oravským krajanom básnikom Rudolfom Dilongom z Trstenej začali vydávať v Buenos Aires časopis Mladosť. K spolupráci sa im podarilo prizvať popredných reprezentantov exilového života (M. Jusková, J. Okáľ, J. Mešťančík, K. Čulen, R. Kalenčík, J. E. Bor a iní). Prispieval aj do iných krajanských periodík, ako Slovenská obrana, Slovák v Amerike, Jednota, Juhoamerický Slovák, Slovenská republika, Naša Zem, Slobodné Slovensko.

     I ked' literárne dielo Jána Dafčíka  nedosahuje vrcholky slovenskej literatúry, jeho bohatá publikačná, pedagogická a organizačná činnosť zanechala vo svojej dobe hlbokú stopu. Ján Dafčík zomrel 1. novembra 1967 v Buenos Aires.

(Podľa Petra Cabadaja v slovenských národných novinách, číslo 16, 6 (1994). 

   P. Anton Bulla narodil sa roku 1843 v Ústí a zomrel roku 1873 v Dolnom Kubíne. Pôsobil ako adjunkt slúžnovského úradu v Dolnom Kubíne. Bol horlivým divadelným ochotníkom, no predovšetkým organizátorom divadelného ochotníckeho družstva  Lýra  v Dolnom Kubíne v 70-tych rokoch minulého storočia. Písal divadelné veselohry. často prispieval do slovenských novín. Usilovne zbieral a uverejňoval slovenské ľudové piesne. 

  Blažej Bulla bol vynikajúci architekt. narodil sa 19. mája 1853 v Ústí a zomrel 1. novembra 1919 v Martine. Stal sa známym aj ako skladateľ a zberateľ ľudových piesni. Okrem toho písal divadelné hry.

Blažej Bulla

     Juraj Bulla, vedúci sudca v Dolnom Kubíne je pôvodcom básne Žalmy tatranského Slovana, Bra­tislava, Bratislava.

    Ján Kavulák, titulárny kanonik, farár v Berzence za Dunajom, bol štedrým podporovateľom miestnej školy v Ústí. Dal asi 3 700 zlatých na rôzne fundácie školy a chudobného úsťanského ľudu.

      Rudolf Merešš, učiteľ, školský inšpektor. Narodil sa v Ústí roku 1891. V rokoch 1909 - 1921 bol učiteľom a organistom v Čimhovej, v rokoch 1922 - 1927 správca školy v Ústí, potom učiteľ ústavu hluchonemých v Komárne, školský inšpektor v Snine a od roku 1934 v Prešove. Počas prvej ČSR patril medzi propagátorov činnej školy v pedagogických časopisoch. Od roku 1932 vykonával dozor nad zvláštnymi odbornými školami pre hluchone­mých, slepých a mrzáčikov na Slovensku. Zomrel v Trenčianskych Tepliciach roku 1973. 

     Doc. PhDr. Miroslav Kropilák, DrSc. (*  17. august 1918, Ústie nad Oravou  –  † 9. apríl 1995 Bratislava ) bol slovenský historik a vysokoškolský pedagóg.

     Štefan Kohút (1911 - 1997). Keby žil, rozhodne by protestoval: "Nepíšte nič o mne, konal som len svoju povinnosť." No bez vynášania jeho záslužnej činnosti ako učiteľa a osvetového pracovníka podávame jeho charakterovú snímku skôr s poukazom na to, v akom duchu sa formovala v 30-tych a 40-tych rokoch mladá slovenská inteligencia, ako si uvedomovala svoju úlohu všetkými silami pris­pievať kultúrnemu a duchovnému rozvoju svojho národa. Zároveň nech je to akoby historicky závazný dokument o 40 rokov trvajúcej komunistickej totalite, kedy tisícky veriacich a národu oddaných učiteľov trpko znášali svoje ponižovanie a v stovkách prípadov ich priame prenasledovanie.

     Po štyroch rokoch gymnázia v Trstenej maturoval roku 1930 na Rim.kat. učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. Ako učiteľ - organista účinkoval dva roky v Tajove, potom osem rokov na ľudovej a neskoršie už ako odborný učiteľ na meštianskej škole v Prievidzi. Aby pomohol rodičom, zo skromného učiteľského platu tu podržal na gymnáziu aj o devät rokov mladšieho brata Ľudovíta. Popri učiteľskej práci rozvíjal mnohostrannú osvetovú činnosť. Bol dirigentom dvoch spevokolov: matičného v meste a cirkevného v kostole piaristov. Prednáškou o krásach slovenskej piesne vítal v Prievidzi prvého slovenského operného speváka Štefana Hozu, bol pri zakladaní a zdarnom pôsobení katolíckeho skautingu, do novín Slovák a slovenský hlas písal časové reportáže, do časopisu slovenský učiteľ pedagogicko - didaktické články. Všetko v duchu hesla rozvíjajúcej sa slovenskej kresťanskej inteligencie Za Boha život, za národ slobodu!

    Roku 1940 prišiel do Bratislavy za riaditeľa meštianskej školy na Tehelnom poli. Hned' sa zapísal ako mimoriadný poslucháč na Prírodovedeckú fakultu slovenskej univerzity, kde si nadobudol kvalifikáciu stredoškolského profesora s aprobáciou chémia a prírodopis. Po vojne učil na I. štátnom gymnáziu a 25 rokov na Chemickej priemyselnej škole potravinárskej. Bol rovnako prísny tak na seba, ako aj na žiakov, keď viackrát opakoval: "Každý to už pochopil? Lebo na pracovisku sa budú aj na to pýtať: Kto ťa to učil, keď nevieš?"

     Jeho prácu ako osvedčeného pedagóga - chemika, hoci nestranníka, si povšimlo aj Povereníctvo skolstva a zaradilo ho do zboru odborníkov pre komplexné hodnotenie výučby na gymnáziach a stredných školách na Slovensku. No stalo sa po istom čase aj to, že za všetkú vzorne odvedenú prácu ten istý režim sa mu "poďakoval" dva roky trvajúcim vyhodením zo školy. Bol to ťažký úder pre šesťčlennú rodinu, kde matka nebola zamestnaná. Prečo? Pri svetonázorových previerkach roku 1959 v duchu rodinnej tradície podľa dvoch dobrodincov - kňazov vyznal sa ako veriaci katolík.

     I ked' Boh dá trpieť, no zhynúť neda! Pri rodinnom stretnutí 85. narodenín s plačom a trasúcimi rukami rozvinul ozdobný diplom zo dňa 10. 4. 1996: "Pozrite len, čo som dostal zo Spišskej kapituly z príležitosti 175. výročia založenia rím. kat. učiteľského ústavu, Tu dvaja podpísaní biskupi Mons. doc. ThDr. František Tondra a Mons. Andrej Imrich, pomocný biskup, mi vyslovujú poďakovanie za reprezentáciu ústavu a životné postoje v kresťanskom duchu pri znášaní krívd, nedôvery a zaznávania. Zároveň žehnajú ma a ďakujú za aktívnu účasť pri zveľaďovaní slov. kultúrneho dedičstva. Veľmi, veľmi sa tomu teším a ďakujem z celého srdca aj  ja".

     30. 1. 1997 sa tento skromný, slabý a unavený robotník "na národa roli dedičnej" pobral ticho na večnosť.

     Takto so zomretými úsťanskými rodákmi odchádzalo do hrobu aj kus slovenskej a katolíckej histórie.

    Z významných osobností popredné miesto zaujíma MUDr. František Jaroš, CSc., lekár, vedecký pracovník. Narodil sa 11. 2. 1935 v Osade nad Oravou, kde býval do roku 1941, kedy sa jeho matka vdova Verona Jarošová s troma deťmi (Jozef, Viktor, František) vydala za Jána Jaroša do Ústia na Šoltýstve. Po vojne roku 1945 rodina sa vysťahovala na Žitný ostrov do Hviezdoslavova. Lekársku fakultu vyštudoval v rokoch 1953 - 1959 v Bratislave a ako lekár nastúpil do Trenčína na inter­né oddelenie. V roku 1972 sa stal primárom oddelenia pracovneho lekárstva, neskôr okresným odborníkom. Pracuje ako krajský odborník pracovného lekárstva v Trenčíne.

     Popri odbornej lekárskej práci sa venuje vedeckému výskumu, hlavne v oblasti vnútorného lekár­stva. Po obhajení kandidátskej práce Vplyv organického prachu na dýchacie cesty u pracujúcich v textilnom priemysle roku 1989 sa stal kandidátom lekárskych vied. Napísal 80 vedeckých prác, ktoré publikoval na Slovensku, v Česku, Rusku, Nemecku a Anglicku. Vydal 3 knihy, ktoré boli ocenené Slovenskou lekárskou spoločnosťou ako najlepšie knihy na Slovensku za roky 1982, 1988 a 1995. Kniha, ktorú vydal v Bratislave roku 1982, sa volá Texikológia chemických látok používaných v poľnohospodárstve. Druhá kniha Praktická texikológia vyšla v Martine roku 1988. Práve tak v Martine vydavateľstvo Osveta roku 1995 vydalo tretiu knihu s názvom Choroby dýchacích orgánov a organický prach. V roku 1996 mu Slovenská lekárska spoločnosť v Bratislave udelila najvyššie vyznamenanie "Zlatú medailu za zásluhy a rozvoj slovenskej lekárskej spoločnosti".

      Okrem uvedených na stredných. prípadne na vysokých školách študovali a svoje povolanie na prislušných pracoviskách si statočne plnili a plnia:

Duchovní:

Karol Točík, dekan v Turzovke

Jozef Lipka. farár vo Veľkých Ripňanoch

Karol Pajdušák v USA

Jozef Timčák v USA

Jozef Krupa.  syn Karola Krupu z Lazu v Šamoríne a Bernolákove

    Mons. ThLic. Vendelín Pleva. syn Vendelína Plevu zo Šoltýstva v Margecanoch, Starej Turej, Bohdanovciach nad Trnavou od roku 2003 riaditeľ Spolku svätého Vojtecha v Trnave 

 Mons. ThLic. Vendelín Pleva 

učitelia:

I. Na vysokých školách

      Prof. Ing. Jozef Lipka, DrSc. Na slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Prednášal v Egypte a Dánsku.

Prof. Ing. Jozef Lipka, DrSc.

    Doc. PhDr. Janka Pekarovičová, PhD., rod. Adamčáková, z Brehu a rodiny presťahovanej do Krásnej Hôrky. Na Univerzite Komenského v Bratislave. Prednáša slovenský a nemecký jazyk aj v NSR a Rakúsku.

Doc PhDr. Janka Pekarovičová, PhD.

        Prof. Ing. Jozef Bulla, DrSc., (syn Nikodému Bullu, učiteľa, presťahovaného do Ondrášovej). Na výskumnom ústave živočíšnej výroby a ako vedúci Katedry špeciálnej zootechniky Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre.

Prof. Ing. Jozef Bulla, DrSc.

   Mgr. Jozef Stančík, odborný asistent, Pedagogická fakulta v Nitre.

    Mgr. Ľudovít Kohút, odborný asistent Katedry jazykov Vysokej školy poľnohospodárskej v Nit­re. Vydal učebnicu poľnohospodárskej nemčiny Landwirtschaftliches Deutsch a redigoval školský časopis Poľnohospodár.

Mgr. Ľudovít Kohút

  Mgr . Ľudovít Medvecký, Pedagogická fakulta Bratislava

   RNDr. Ján Bulla, CSc., Univerzita Komenského, vedecký pracovník výskumného inštitútu URBION v Bratislave. Pracoval ako hlavný projektant na výskumnych urbanistických projektoch stredoeurópskych štátov a tri roky na generálnom projekte Alžíra v Alžírsku.

II. Na stredných školách ako stredoškolskí profesori

  Jozef Kovalik na gymnáziu v Prešove. Prepustený maďarskou vládou pre slavianofilstvo, potom poštár v Ústí. V 70-tych rokoch 19 stor. študoval v Prahe na KU. Napisal a vydal Porovnávaciu gramatiku jazykov slovanských národov.

Jozef Lukáčik na gymnáziách v Lučenci, Prešove a Gelnici.

Vendelín Kavuljak, Stredná ekonomická škola v Dolnom Kubíne.

Paulína Malcová, gymnázium v Hlohovci.

Ing. Ľubomír Bulla. elektrotechnická priem. škola   Tvrdošín,

Leonard Kavuljak, gymnázium v Bánovciach nad Bebravou.

III. Na základných školách

Karol Točík, školský inšpektor, Kysuce, Nové Zámky, Prievidza, Trenčín.

Jozef Lacek, Osada, Hladovka, Štefanovo, Ružomberok.

Jozef Micek, Šúrovce, potom dôstojník slov. armady.

Anton Žilka, Alekšince, Ludanice.

Terézia Hižnaiová rod. Bullová, Ústie, Rača.

Nikodém Bulla, Ústie, Liptovský Mikuláš Ondrášová.

Jozef Bulla, dôstojník slov. armády, Nitra, Bratislava

Karol Trabalka, Hlohovec.

Anna Ševčovičová, rod. Kohútová, Vinohrady nad Váhom.

Božena Mičeková, rod. Kohútová, Lietavská Lúčka, Žilina.

Maria Paneková, rod. Bullová, Gbeľany, Žilina.