Autor : PhDr. Martina Fiamová (1977)

Absolventka Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre v odboroch história, archeológia a nemecký jazyk. Od r. 2008 pracuje v Sekcii vedeckého výskumu Ústavu pamäti národa, kde sa venuje problematike holokaustu a násilnej socializácii československého poľnohospodárstva. Je spolueditorkou slovensko-anglickej publikácie Sila svedectva.

Presídľovanie vysťahovalcov z územia Oravskej priehrady na židovské poľnohospodárske majetky v okresoch Nitra a Hlohovec

     Opakované katastrofálne povodne na riekach Orava a Váh viedli už v prvej polovici 18. storočia k úvahám o stavbe údolnej hrádze, ktorá by zadržala prvý príval povrchových vôd, ale myšlienka vy budovať priehradu pod sútokom Bielej a Čiernej Oravy pri obci Ústie nad Oravou vznikla až o niečo neskôr. Najstarší projekt na výstavbu nádrže pod „Babiou Gorou“ pochádza z roku 1830, k výstavbe tohto vodného diela však nedošlo. V ďalších desaťročiach boli vypracované návrhy rôznych typov priehrady (v rokoch 1842 a 1870, najodvážnejší projekt v rokoch 1917/1918), nasledované štúdiami o stavbe priehrady z obdobia prvej Československej republiky (ČSR) v rokoch 1923 a 1933, keď bol projekt Oravskej priehrady zahrnutý do celkového vodohospodárskeho plánu rieky Váh. Generálny projekt Oravskej priehrady vypracoval v roku 1933 Krajinský úrad v Bratislave. Napriek odporúčaniam, aby bola vybudovaná zemná priehrada, Ministerstvo verejných prác v Prahe schválilo projekt betónovej priehrady, ktorý bol však po vzniku Slovenskej republiky (SR) prepracovaný. V tomto čase mala stavba priehrady zároveň poskytnúť riešenie nedostatku energetických zdrojov po prerušení dodávok uhlia z Čiech.

     Posledný projekt na vybudovanie Oravskej vodnej nádrže vypracovala švajčiarska firma Swissboring v rokoch 1940 – 1941. Jej výstavbu oficiálne otvoril 24. júla 1941 v Ústí nad Oravou minister dopravy a verejných prác Július Stano, no stavebné práce sa začali bez podrobného geologického prieskumu a definitívnej projektovej dokumentácie. Počas druhej svetovej vojny boli navyše dvakrát prerušené kvôli prechodu frontu a stagnovali aj po jeho skončení. Po vypracovaní a realizovaní nového generálneho projektu priehrady na prelome 40. a 50. rokov bola prvá turbína spustená v máji 1953, dokončovacie práce na vodnej nádrži však trvali až do roku 1954.¹

     Obyvatelia zatopeného územia požadovali od úradov 2877 ha poľnohospodárskej pôdy, ktorá by im nahradila pôvodné pozemky. Presídlenie obyvateľstva mala na starosti Presídľovacia skupina Ústie nad Oravou, ktorá začala pôsobiť na tomto území 6. júna 1940.² Úlohou skupiny bolo vypracovať odhadné elaboráty majetku presídlencov, nájsť im nové vhodné majetky a zabezpečiť priebeh ich presídlenia. Tento proces sa začal v roku 1941 a týkal sa približne 900 rodín.³

      Ministerstvo dopravy a verejných prác (MDaVP), ktoré zabezpečovalo projektovanie vodnej priehrady, začalo riešiť problém zaplaveného územia a s tým súvisiaceho presídlenia tamojšieho obyvateľstva v marci 1940, keď sa obrátilo na XI. odbor ministerstva hospodárstva (pretvorený neskôr na Štátny pozemkový úrad) so žiadosťou o vyčlenenie časti pozemkov pre tento účel z pripravovanej pozemkovej reformy.⁴ Vzhľadom na plán výstavby vodného diela nebolo možné postihnuté dediny premiestniť v oblasti údolia Oravy, do úvahy pripadalo len presídlenie na inú lokalitu, čo bolo podľa ministerstva možné iba v rámci spomínanej pozemkovej úpravy. Prvá etapa sa mala týkať Ústia a Ľavkova, na presídlenie ktorých ministerstvo požadovalo asi 1380 ha pôdy. Druhá etapa sa mala realizovať až v roku 1943, pričom by zahŕňala asi 1496ha pôdy a 280 domov.⁵ Novovytvorený Štátny pozemkový úrad (ŠPÚ) zaradil požiadavky ministerstva do svojho pracovného programu, reálne však videl možnosť poskytnúť presídlencom potrebné pozemky až v roku 1942, čo bolo pochopiteľné, keďže zákon o novej pozemkovej reforme (č. 46/40 Sl. z.) bol v tom čase v platnosti len niekoľko mesiacov. Samotné znenie zákona nedávalo ŠPÚ veľký priestor na urýchlené splnenie potrieb ministerstva, v kratšom čase mohol získať pozemky len od židovského obyvateľstva alebo revíziou československej pozemkovej reformy, čo si však už v tom čase vyžadovalo novelizáciu zmieneného zákona. Ministerstvo síce ŠPÚ ubezpečilo, že prvá etapa presídlenia sa uskutoční až v roku 1942, trvalo však na takmer okamžitom informovaní o konkrétnych pozemkoch vhodných pre Oravčanov. Opakovane naliehalo na úrad, aby svoje konanie urýchlil, čo v liste z 31. augusta 1940 zdôvodnilo nasledovne: „Táto záležitosť je veľmi súrna, poneváč vládni činitelia veľmi súria výstavbu oravskej priehrady. Táto stavba bude v krátkej dobe skutočne aj vypísaná, ale stavbu nebude možno skôr zahájiť, kým nebudeme mať definitívne rozriešené presídlenie oravských občanov.“ ⁶ V priebehu leta 1940 preto úrad ministerstvu ponúkol veľkostatky v oblasti Pustého Fedýmešu a Špačiniec (okr. Trnava).⁷

      MDaVP zvolalo ohľadom zabezpečenia pozemkov 6. novembra 1940 poradu, na základe ktorej 14. novembra zaslalo prezídium Štátneho pozemkového úradu ministerstvu zoznamy židovských majetkov s výmerou vyše 60 ha, z ktorých pre Oravčanov rezervovali 10 % pôdy.⁸ V tejto súvislosti však ministerstvo ⁹ od začiatku predpokladalo, že sa celá akcia „stretne s veľkými ťažkosťami“, pretože dotknuté rodiny mali záujem presťahovať sa na židovské pozemky len v prípade, ak budú predávané z voľnej ruky.¹⁰

     Veľká snaha vlády o urýchlenie výstavby priehrady je zrejmá aj z výsledkov jej novembrového zasadnutia v roku 1940, keď ŠPÚ prikázala, „aby hneď zaistil židovské veľkostatky s dobrou pôdou, ak možno, nie viac ako dva, celkovej rozlohy aspoň 4000 kat. jut.“ Zároveň ako termín začatia stavby uviedla už jar 1941. ¹¹

      V nasledujúcich dňoch predstavitelia ministerstva (prednosta IV. odboru Ing. Imrich Žilinčan) a ŠPÚ (predseda úradu Ing. František Ševčovič) spresnili predbežný spôsob poskytovania vhodných pozemkov pre Oravčanov.2 ŠPÚ mal dávať pôdu MDaVP k dispozícii na základe žiadostí, v ktorých by ministerstvo uviedlo požadovanú výmeru z vybratého poľnohospodárskeho majetku spolu s údajmi o čistom katastrálnom výťažku. Snahou ministerstva v tom čase bolo presťahovaťobyvateľov z Oravy predovšetkým na židovské majetky podľa vlastného výberu a to v menších skupinách alebo jednotlivo (poskytlo im pre tento účel aj spomínané zoznamy židovských majetkov s výmerou viac ako 60 ha). Ministerstvo tiež nesúhlasilo s vyčlenením len 10 % pôdy z vybratých židovských hospodárstiev pre potreby Oravčanov a žiadalo Štátny pozemkový úrad, aby od tohto ustanovenia upustil.¹²

     Predsedníctvo vlády v rámci urýchlenia vysťahovania Oravčanov „do nových vlastných dedín“ zvolalo na 11. decembra 1940 poradu so zástupcami MDaVP, ŠPÚ, ministerstva hospodárstva (odboru riaditeľstva štátnych lesov a majetkov) a ministerstva financií. Zhodli sa na zásade kompaktného presídľovania Oravčanov, ktoré by sa realizovalo len na židovských majetkoch v Nitrianskej župe (v obciach Veľký Báb, Andač, Alekšince, Kľačany, Lehota, Rišňovce, Rumanová, Šarlužky-Kajsa, Ujlak, Zbehy, Čab, Lukačovce a Ašakert), na zvyškových majetkoch Alekšince, Lehota a Rišňovce a na štátnom majetku v Alekšinciach (spolu 2647 ha).¹³ Vláde sa mala zároveň navrhnúť zmena jej novembrového uznesenia v zmysle, aby sa presídlenie realizovalo uprostred spomínaných obcí a aby sa na túto akciu využili aj zvyškové majetky a štátny majetok.¹⁴ Podrobnejšie informácie ohľadom navrhovaných pozemkov zisťovalo MD a VP, ktoré ich rozdelilo do dvoch skupín. Prvá, vhodná pre obyvateľov Ústia (prvá fáza vysťahovania), tvorila pomerne celistvý celok (1857 ha). Druhú skupinu tvorili židovské majetky vzdialené od prvej skupiny a roztrúsené v rámci širšieho regiónu, preto sa s nimi počítalo predovšetkým pre neskoršiu etapu presídlenia, a to najmä pre samostatné sťahovanie. Ministerstvo teda koncom decembra 1940 navrhlo slovenskej vláde použiť pre vysťahovanie Oravčanov v prvej etape majetky v obciach Lehota, Andač, Zbehy, Alekšince, Rišňovce a Šarlužky-Kajsa s celkovou výmerou 1857 ha (z toho židovských majetkov 647 ha) ¹⁵, čo vo februári 1941 pozmenilo a pre prvú etapu požadovalo už len pozemky v Alekšinciach, Lehote a Rišňovciach (1222 ha, z toho židovskej pôdy asi 85 ha). Väčšinu výmery tvoril štátny majetok Láhne-Alekšince (takmer 600 ha).¹⁶ Ako ukázal neskorší vývoj, ani tieto návrhy neboli konečné a presídľovanie Oravčanov podliehalo častým zmenám vyplývajúcim predo všetkým z tlaku na urýchlenie celej akcie.

     Štátny pozemkový úrad súhlasil, že ministerstvu potrebné pozemky predá na základe jeho žiadosti za náhradu podľa zákona č. 46/40 Sl.z. Ministerstvo malo potom presídlencom prideľovať poľnohospodársku pôdu len v takej výmere, ktorá podľa ŠPÚ stačila na zabezpečenie jednej rodiny (10 kat. jut. – 5,5 ha – s čistým katastrálnym výnosom 10 Ks).¹⁷ Ďalšie prídely by potom ŠPÚ predávalo jednotlivcom rovnakým spôsobom, ako iným uchádzačom o pôdu.¹⁸

      Dňa 6. marca 1941 MDaVP predložilo ŠPÚ na posúdenie elaborát o presídlení Oravčanov, podľa ktorého ministerstvo prejavilo záujem o 3107 ha pôdy, potrebných pre všetky etapy presídlenia obyvateľov obcí Ústie, Slanica, Osada, Hámry a Ľavkovo. Ministerstvo sa opäť celý proces snažilo čo najviac urýchliť a tvrdilo, že „dôležitosť úkolu a časová obmedzenosť dovoľuje pre posúdenie týchto alternatív rezervovať čas maximálne jedného mesiaca.“ ¹⁹ K presídľovaniu malo dôjsť podľa predkladaného návrhu v štyroch skupinách: prvá časť Ústia mala byť umiestnená na pozemky v katastrálnom území Alekšiniec, druhá časť Ústia a Ľavkovo do oblastí Fornoseku, Horných Vašaradíc a Horných Otrokovíc, Slanica do Merašíc a DolnýchVašaradíc a posledná skupina Osada a Hámry do oblasti Veľkých a Malých Ripnian (územie Pracovnej skupiny E).²⁰ Podrobnejšie skúmanie zo strany ŠPÚ a ministerstva však ukázalo nedostatky tohto plánu, pretože v daných oblastiach sa vhodné pozemky v požadovanej výmere nenachádzali.²¹ Navyše sa stala naliehavou otázka presídlenia obyvateľov Ľavkova, ktorí sa mali vysťahovať zo svojej obce medzi prvými (do 1. októbra 1941). Keďže umiestnenie navrhované ministerstvom nebolo reálne, našli sa pre nich vhodné poľnohospodárske majetky v regióne Trnavy.²² Možnosti výkupu židovských pozemkov vyhovujúcich presídleniu Oravčanov z Ľavkova mala v oblasti katastrálneho územia Trnavy a Serede zistiť koncom mája 1941 komisia pod vedením Petra Štecka (vedúceho Pracovnej skupiny E pri ŠPÚ).²³

     V júni podnikol P. Štecko ďalšie služobné cesty na Oravu s cieľom prediskutovať presídľovací plán priamo s občanmi postihnutých obcí, zistiť rozsah hromadného a samostatného sťahovania, preferovanie jednotlivých oblastí presídlenia zo strany tamojšieho obyvateľstva a jeho finančné možnosti. Naopak, konkrétne podmienky na židovských majetkoch zisťoval na jednotlivých hospodárstvách v regióne Pracovnej skupiny E.

     K dohode o platení prídelových cien prišlo medzi ŠPÚ a ministerstvom 27. septembra 1941.²⁴ Až v decembri však úrad ministerstvo informoval o konkrétnych prídeloch židovskej pôdy pre presídlenie obyvateľov Oravy v stredisku Výčapy-Opatovce a Alekšince (Pracovná skupina E).²⁵

     V rovnakom čase pridelil úrad MDaVP pozemky na vybudovanie potrebných obytných a hospodárskych budov pre presídlencov z Oravy v Trnave vo výmere 17,32 ha.²⁶ V nasledujúcom roku dal úrad v rámci prebiehajúcej akcie k dispozícii pozemky s výmerou 1306 ha a 1516 ha aj v strediskách Nitra a Merašice.²⁷ ŠPÚ sa však s poskytnutím potrebnej dokumentácie veľmi neponáhľal, čo spôsobovalo na ministerstve nemalú nervozitu. Napr. v prípade pridelených parciel v Nitre a Merašiciach si pozemkový úrad, resp. zodpovedná Pracovná skupina E nesplnila svoju povinnosť napriek opakovaným urgenciám ²⁸ až do roku 1945 (!), a to navzdory faktu, že MDaVP za pridelené pozemky zaplatilo ŠPÚ do decembra 1942 takmer 33 miliónov korún.²⁹

     Ministerstvo od ŠPÚ navyše žiadalo vo všetkých obciach spomínaných stredísk v okrese Hlohovec a Nitra, kde boli presídlencom vyčlenené pozemky, rezervovať všetky budovy patriace pôvodne Židom.³⁰ Požadovalo tiež urýchlené prepísanie vlastníctva pridelených bývalých židovských nehnuteľností na rezort verejných prác, aby mohli byť čo najskôr poskytnuté záujemcom z Oravy. Pokiaľ išlo o určenie kúpnej ceny, na pozemky rezervované Oravčanom sa nevzťahovalo jej 100% navýšenie, pretože ministerstvo ich v tom čase už zaplatilo.³¹

     V tejto súvislosti je potrebné povedať, že vzhľadom na výšku nákladov spojených s výstavbou náhradných hospodárstiev pre presídlených Oravčanova nedostatok stavebného materiálu, začali kompetentné orgány presadzovať presídľovanie len na nehnuteľnosti, na ktorých sa už nachádzali domové a hospodárske stavby.³² V prípade, ak takéto budovy neboli vo vlastníctve ŠPÚ, odkúpilo ministerstvo dopravy vhodné objekty od Ústredného hospodárskeho úradu.³³ Miestne úrady však snahu poskytovať Oravčanom bývalé židovské domy nepodporovali, pretože mali záujem uspokojiť v tomto smere najmä dopyt domácich uchádzačov.³⁴ V konečnom dôsledku bola jedinou skupinou umiestnenou do novovybudovaných obydlí len skupina 26 rodín z Ústia nad Oravou presťahovaná v roku 1943 do Trnavy.³⁵

     V priebehu rokov prišlo v súvislosti s rezervovaním pozemkov pre ministerstvo za účelom presťahovania Oravčanov k mnohým zmenám či výmenám. Keďže prídel bývalých židovských nehnuteľností sa vo viacerých prípadoch výrazne predlžoval, bolo ministerstvo nútené na ŠPÚ opakovane naliehať v záujme doriešenia presídlenia.³⁶ Situáciu Oravčanov sťažoval tiež fakt, že niektoré židovské majetky určené na presídlenie obhospodaroval Fond pre správu poľnohospodárskych majetkov (FSPM). Problémy vyplývali o. i. z nedostatočnej komunikácie medzi ŠPÚ a Fondom, ako napr. v prípade pridelenia židovského hospodárstva v Andači (okres Nitra) niekoľkým rodinám z Oravy, pričom vedúci Pracovnej skupiny E vyhlásil, že rodiny môžu počítať s odovzdaním nehnuteľnosti do držby do niekoľkých dní. Fond, ktorý o tom nebol informovaný, vzniesol proti tomuto kroku námietku, pretože išlo o veľmi dôležitý majetok z hľadiska hospodárenia Miestnej správy Fondu v Alekšinciach. V roku 1943 napokon ŠPÚ hospodárstvo Oravčanom, ktorí už podnikli potrebné prípravy na presťahovanie, odmietol prideliť a bol vzhľadom na spôsobené škody Presídľovacou komisiou pre vodnú nádrž na Orave pri MDaVP požiadaný o zníženie kúpnej ceny pozemkov o 10 %.³⁷ Oravčania tiež odmietali prevziať pozemky predtým, kým z nich Fond zozbiera úrodu, pretože výška investícií, ktoré si účtoval, bola pre nich neúnosná. Fond zároveň správne upozorňoval, že na všetkých majetkoch v jeho miestnej správe (Alekšince, Výčapy-Opatovce, Salakúzy) žijú rodiny deputátnikov, ktorí sťahovaním Oravčanov stratia možnosť obživy, preto navrhoval ich prepustenie a likvidáciu správy až k 1. novembru 1944, teda ku koncu hospodárskeho roka.³⁸

      K definitívnemu rozhodnutiu o tom, ktoré pôvodne židovské majetky by mali byť odovzdané v roku 1944 MDaVP pre potreby relokácie, prišlo 22. augusta 1944 na porade predstaviteľov ŠPÚ, ministerstva a vedúcich príslušných pracovných skupín v Piešťanoch. Na rokovaní sa rozhodlo o odovzdaní nehnuteľností v Lukáčovciach, Rišňovciach, Andači, vo Výčapoch-Opatovciach a v Salakúzach,³⁹ vo Vrbovom (okres Piešťany), v Dolnej Strede (okres Trnava), Kyneku, v Horných Otrokovciach a Ivánke pri Nitre.⁴⁰ K odovzdaniu majetkov v Lukáčovciach a Rišňovciach, rovnako ako pozemkov vo Výčapoch-Opatovciach a niektorých v Salakúzach, však neprišlo ani v roku 1945.⁴¹ Jednou z hlavných príčin tohto stavu bola potreba zabezpečiť riadne hospodárenie na týchto majetkoch a neohrozovať verejné zásobovanie, čo v roku 1944 priznal aj ŠPÚ. Svoju úlohu pri neustálom predlžovaní stanovených termínov zohralo aj oneskorovanie sa výstavby vodného diela v porovnaní s pôvodným plánom. Ďalším z problémov bola nechuť obyvateľov zátopového územia sťahovať sa na náhradné majetky po židovských majiteľoch, ako to bolo napr. v prípade presídľovania Oravčanov do Trnavy. Rokovania s rodinami, ktorých domy boli položené najnižšie, tu trvali od roku 1941 až do presídlenia ťažko zostavenej skupiny na jeseň 1943, keď bolo na nové hospodárstva v meste presťahovaných 26 rodín.⁴² Oprávnenosť týchto obáv sa ukázala po skončení vojny, keď sa o svoje majetky začali v rámci reštitúcie hlásiť pôvodní majitelia. Oravčania preto v povojnových rokoch kategoricky odmietali vlastnícke dekréty a požadovali prevod vlastníckych práv do pozemkových kníh na základe kúpnopredajných dekrétov, prípadne zámenných zmlúv bez akéhokoľvek náznaku, že ide o skonfiškované majetky.⁴³

     V presídľovacej akcii po skončení druhej svetovej vojny zohralo kľúčovú úlohu rozhodnutie Zboru povereníkov z 23. apríla 1946, na základe ktorého sa všetky židovské nehnuteľnosti pridelené ešte MDaVP ponechali Povereníctvu Slovenskej národnej rady pre dopravu a verejné práce pre účely presídlenia Oravčanov. Povereníctvo potom v júni 1946 miestnym národným výborom (v oblasti Pracovnej skupiny povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy E) v Lukáčovciach, Rišňovciach, Salakúzach, vo Výčapoch-Opatovciach a Veľkých Janíkovciach oznámilo, že trvá na obsadení bývalých židovských veľkostatkov určených na presídlenie. No naopak, vzdalo sa nárokov na pridelenie nehnuteľností v katastri Horných Otrokovíc, Horných Vašaradíc, Bábu a Ivánky pri Nitre a prenechalo ich miestnym uchádzačom o pôdu.⁴⁴ V prípade majetku prideleného pred rokom 1945 ministerstvu v Andači došlo k vráteniu hospodárstva pôvodnému majiteľovi.⁴⁵

     Do konca druhej svetovej vojny sa podarilo celkovo presídliť a vyplatiť iba 110 rodín ⁴⁶ z plánovaného zátopového územia. Vojnové udalosti i neúspechy pri stavbe zmenili očakávania ľudí v súvislosti s reálnym ukončením stavby. Súdržnosť tamojšej komunity sa výrazne narušila výzvou, podľa ktorej sa mali finančne zvýhodňovať tí obyvatelia, ktorí odídu skôr a nebudú „vyčkávať“. Veľká časť osôb však zostávala vo svojich domovoch, neraz poškodených vojnou. Situáciu ešte nepresídlených obyvateľov sťažovali i zákazy poľnohospodárskych prác či pochovávania kvôli obave z kontaminovania vodnej nádrže (z roku 1952).⁴⁷ Po vojne riešil otázku presídlenia Štátny pozemkový úrad, ktorý umiestňoval Oravčanov na nehnuteľnosti po odsunutých Nemcoch, neskôr aj Maďaroch v lokalitách Sv. Michal, Most na Ostrove, Hviezdoslavovo, Fakov, Selice a Štúrovo.⁴⁸ Časť presídlencov smerovala aj do českého pohraničia na majetky po sudetských Nemcoch. V povojnovom období bolo na skonfiškované majetky celkovo presídlených ešte 167 rodín.⁴⁹

     Do 26. apríla 1948 sa podarilo z Oravčanmi požadovaného množstva poľnohospodárskej pôdy (2877 ha) získať len 402,8 ha. Na toto neadekvátne riešenie poukazovali Oravčania s odôvodnením, že „vzhľadom na to, že sme stále pred odchodom, čo ale trvá už 7 rokov, máme naše hospodárstva zničené. V zatopiť sa majúcom územíje zákaz stavať domy a akékoľvek iné stavby, zatiaľ čo naše vlastné domy by potrebovaly nákladné opravy alebo prestavby. Ďalej ani obhospodárovanie našich pozemkov nie je také, aké by malo byť za normálnych pomerov, lebo len vtedy si každý roľník môže plánovať hospodárenie na viacej rokov dopredu.“ Oravčania ale často odmietali ponúkané lokality, chceli bývať iba v rýdzo slovenskom prostredí a najradšej spolu. Žiadali preto, aby im kompetentné úrady zabezpečili potrebnú pôdu v okresoch Trnava, Hlohovec, Nitra a Zlaté Moravce.⁵⁰

     Keďže vo februári 1949 zostávalo v oblasti priehrady ešte 349 rodín, bola v októbri 1949 vytvorená komisia, ktorej úlohou bolo dokončiť presídlenie Oravčanov do konca roku 1952, na jeseň 1953 však bolo v zátopovom území stále ešte 140 rodín. Presídľovacia komisia preto musela pokračovať vo svojej práci až do roku 1957.⁵¹

1 GAREK, M.: Vysťahovalci z územia Oravskej priehrady v Trnave. In: SOKOLOVIČ, P.: Trnava v rokoch 1939 – 1989. Bratislava 2012, strana (s.) 88 – 89. MEDZIHRADSKÝ, V.: Orava. Turistický sprievodca. Bratislava 1982, s. 19 – 22. PETER, P. a kol.: Stavebníctvo na Slovensku. Vodohospodárske stavby. Bratislava 1991, s. 64. 50 rokov prevádzky vodnej elektrárne a vodného diela Orava (bez autora). XXI. storočie, ročník (roč.) 6, 2003, číslo (č.) 2, s. 26 – 27.

2 Pod týmto názvom pôsobila do októbra 1950, keď jej činnosť prešla pod Krajský národný výbor v Žiline.

3 GAREK, M.: Vysťahovalci z územia Oravskej priehrady v Trnave, s. 89 – 90.

4 Podľa údajov ministerstva sa počítalo so zaplavením asi 3740 ha plochy a 470 usadlostí, pričom výkup či zámena pozemkov mali odštartovať až v roku 1942. Slovenský národný archív Bratislava (SNA), fond (f.) Pracovná skupina E pri Štátnom pozemkovom úrade (PS E pri ŠPÚ), škatuľa (šk.) 160, 4733/40.

5 Tamže, 9669/40, 12 427/40.

6 Tamže, 16 327/40.

7 ŠPÚ o zámeroch ministerstva obratom informoval Štátne obvodné úradovne pre pozemkovú reformu v Bratislave, Zvolene a Spišskej Novej Vsi. Tamže.

8 GAREK, M.: Vysťahovalci z územia Oravskej priehrady v Trnave, s. 90. SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, 23 722/40.

9 V rámci ministerstva dopravy a verejných prác (MDaVP) spadalo presídľovanie Oravčanov do kompetencie IV. odboru rezortu verejných prác.

10 SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, 664/40 prez.

11 Išlo o zabezpečenie pozemkov pre obyvateľov Ústia. Predsedníctvo vlády však v tejto súvislosti uvádzalo už 500 domov a 2877 ha pozemkov, ktoré by mali byť v tejto obci zaplavené. Tamže, 25 293/40.

12 Tamže, 26 303/40.

13 DaVP pre potreby prvej etapy presídlenia vznieslo požiadavku na 2877 ha a postavenie asi 600 domov.

14 SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, 28 346/40.

15 Pre druhú etapu presídlenia, do ktorej spadali obce Slanica, Osada, Hámry a Ľavkovo sa mali podľa tohto návrhu rezervovať židovské majetky v Bučanoch (veľkostatok M. Wosstera, 601 ha) a v Borovciach (veľkostatok M. Fould Springera, 422 ha; hospodárstva A. H. Kornfeldovej, 19 ha; M. Kornfelda, 65 ha a M. Kornfeldovej, 107 ha). Ministerstvo predsedníctvu vlády tiež navrhlo prikázať ŠPÚ, aby tieto majetky zaistil pre Oravčanov a urobil všetky potrebné opatrenia. ŠPÚ síce zásadne nesúhlasil s parceláciou pozemkov M. Fould Springera a Kornfelda, čo však ministerstvo nemienilo akceptovať a v prípade potreby sa mienilo obráťiť o pomoc na „príslušných vládnych činiteľov“. Výhrady k návrhu MDaVP malo aj ministerstvo hospodárstva, a to predovšetkým pokiaľ išlo o veľkostatok v Bučanoch, určený pre druhú etapu presídlenia. „Veľkostatok Bučany polohou a výnosnosťou pôdy je jeden z tých najlepších poľnohospodárskych objektov na Slovensku. Hospodárske budovy a príslušné pomocné objekty […] sú tak vybudované, že dajú sa racionálne využiť len pri celistvosti celého objektu. Rozdrobením tohto poľnohospodárskeho objektu nielen že by tieto pomocné objekty museli zlikvidovať, ale výnosnosť celého objektu by podstatne klesla. Preto odporúčam tento veľkostatok zachrániť v celku tak, ako je dnes, vykúpiť ho od terajšieho majiteľa so všetkým príslušenstvom a dať ho do spravovania podniku Štátne lesy a majetky.“ Tamže, 30 684/40, 3873/41.

16 Tamže, 3187/41.

17 Korún slovenských.

18 Lesy, pastviny a pozemky pre obecný intravilán malo prideliť do spoločného vlastníctva presídlencov MDaVP. Tamže, 30 684/40.

19 Pôvodné plány hovorili o vybudovaní celej Oravskej priehrady a spustení do prevádzky v rokoch 1943 – 1944. Podľa vypracovaného plánu ešte z roku 1940 mali byť v prvej fáze premiestnení obyvatelia Ústia nad Oravou a Ľavkova, pričom so sťahovaním tejto etapy sa malo začať už v roku 1941. Následne malo prebiehať vysťahovanie Slanice v roku 1942, neskôr by prišli na rad ďalšie etapy zahŕňajúce Námestovo, Hámre a Osadu. GAREK, M.: Vysťahovalci z územia Oravskej priehrady v Trnave, s. 90. SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, 5005/41.

20 Alternatívne ministerstvo navrhlo pre umiestnenie niektorých obcí tieto katastrálne územia: Veľký a Malý Báb (502 ha) pre menšiu časť Ústia, Novú Ves, Kočovce a Beckovskú Viesku (220 ha) pre obce Hámry a Ľavkovo, Dvorníky (676 ha) pre Osadu a Hámry, Rakovice (750 ha) pre menšiu časť Ústia a Ľavkovo alebo Osadu a Hámry a Veľké Kostoľany (650 ha) pre Osadu a Hámry. SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, 3873/41.

21 V prípade Alekšiniec bolo napr. k dispozícii len 86 ha židovskej pôdy a 276 ha pôdy politických zbohatlíkov oproti požiadavke ministerstva na 921 ha. Dôležitú úlohu zohrával i fakt, že umiestnením Oravčanov do zamýšľaných oblastí by sa výrazne zmenšila výmera prídelov pre miestnych uchádzačov. Zástupcovia pracovnej skupiny nakoniec navrhli, aby ŠPÚ zostal pri svojom pôvodnom návrhu prideliť Oravčanom pôdu po celej republike na rôznych židovských majetkoch, kam by boli umiestňovaní v menších skupinách po 10 – 15 rodín. Oravčania však boli ochotní pristúpiť na takéto riešenie len v prípade, ak by ŠPÚ povolil odkúpiť pozemky priamo od židovských vlastníkov, „nakoľko vidia v tom určitú výhodu, že nebudú viazaní podmienkami Štátneho pozemkového úradu, ktoré by rezultovali z prídelu.“ SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, Vodná nádrž na Orave – presídlenie Oravčanov.

22 Tamže.

23 Tamže, 9218/41-I/E.

24 Tamže, E1030/43.

25 V stredisku Výčapy-Opatovce išlo o 672 ha v katastrálnych územiach Výčapy-Opatovce, Salakúzy, Mechenice a Bádice. V stredisku Alekšince bolo pridelených 319 ha v katastroch Alekšiniec, Lukáčoviec, Rišňoviec a Andača. S prídelmi súhlasili aj miestne organizácie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), Hlinkovej gardy (HG) a zástupcovia jednotlivých obcí. Spoločná hodnota pridelených pozemkov bola predbežne určená na 8 897 313 Ks. Vlastnícke právo ministerstva malo byť vložené do pozemkovej knihy až po uskutočnení nevyhnutných technickoprávnych úkonov. ŠPÚ uvedenú sumu nakoniec 29. 12. 1941 spresnil na 8 897 100 Ks. MDaVP potom v januári 1942 v rámci prvej splátky zaslalo úradu 2 290 000 Ks. Ďalšie milióny zaplalo ministerstvo za pridelené majetky v decembri 1942 (išlo o 30 600 000 Ks za nehnuteľnos v strediskách Alekšince, Výčapy-Opatovce, Merašice a Nitra). Spomínané pozemky mali byť odovzdané ministerstvu „do držby a úžitku“ na jeseň 1943. Iný nedatovaný dokument informuje o rezervovaní prídelov pre Oravčanov v stredisku Alekšince v celkovej výmere 1374,3 ha (z toho židovskej pôdy 321,7 ha; pôdy politických zbohatlíkov 209 ha; pôdy štátneho majetku Láhne 599 ha a cirkevného majetku 245 ha). Dokument spomína i rezervovaných 198,5 ha v katastrálnom území Plaveckého Sv. Mikuláša (okres Malacky). SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, 213/41, E199/41, E23/42, E24/42, E15/43, Rezervovaná pôda v stredisku Alekšince a Plav. Sv. Mikuláš pre Oravčanov a pre miestny prídel.

26 Ku konkrétnej dohode medzi záujemcami z Oravy o umiestnenie do Trnavy a Ministerstvom dopravy a verejných prác došlo 16. 11. 1941. Na základe toho vypracoval civilný geometer v Trnave geometrický plán a výkaz plôch, v ktorom bolo definitívne určené, ktorý pozemok komu pripadne. Podľa majetkového statusu záujemcov mali byť vybudované štyri druhy hospodárskych stavieb. Presídľovacia komisia IV. odboru rezortu verejných prác MDaVP nakoniec zriadila s účinnosťou od 1. júna 1942 Štátnu stavebnú správu pre stavbu gazdovských usadlostí presídlených Oravčanov v Trnave, do pôsobnosti ktorej spadalo vybavovanie všetkých stavebných a potrebných záležitosti súvisiacich so stavbou gazdovstiev. GAREK, M.: Vysťahovalci z územia Oravskej priehrady v Trnave, s. 90 – 91.

27 SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, E507/43.

28 V liste ministerstva ŠPÚ zo 6. 7. 1943 sa uvádza: „Ak budem musieť vzhľadom na stavbu priehrady na Orave […] vzniklé a všetky očakávania presahujúce zdržania v presídlení Oravcov odôvodniť, vyzneje táto nepriaznivo a v neprospech Štátneho pozemkového úradu, ktorý bude musieť za toto zdržanie plne zodpovedať.“ Pracovná skupina nakoniec dostala čas spracovať tieto nehnuteľnosti do roku 1944, keď ich mala odovzdať ministerstvu, k čomu ale nedošlo. Tamže, E507/43, 545/43.

29 Podľa splátkového výkazu ŠPÚ z decembra 1942 si úrad účtoval za nehnuteľnosti v stredisku Alekšince vo výmere 273,1 ha (katastre Alekšince, Lukáčovce, Rišňovce, Andač a Lehota) 2 436 703 Ks, za stredisko Výčapy-Opatovce v rozsahu 832,86 ha (katastre Výčapy-Opatovce, Salakúzy, Bádice a Mechenice) sumu 8 629 307 Ks, za stredisko Merašice vo výmere 1460 ha (katastre Merašice, Dolné a Horné Otrokovce, Fornosek a Dolné a Horné Vašaradice) 13 140 000 Ks a za stredisko Nitra (katastre Veľké Janíkovce, Ivánka pri Nitre, Horná Kráľová, Nitra a Kynek) vo výmere 1302 ha 16 926 000 Ks. Spolu išlo o sumu 41 132 010 Ks. SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, E963/42.

30 V stredisku Nitra a v Lehote si ministerstvo vytipovalo domy pre celkovo 128 oravských rodín, v stredisku Merašice pre 121 rodín, v stredisku Výčapy-Opatovce pre 51 a v obci Zbehy pre 6 rodín presídlencov. Viaceré z budov však patrili Ústrednému hospodárskemu úradu, od ktorého ich plánovalo ministerstvo získať pre Oravčanov. Vzhľadom na skutočnosť, že v mnohých domoch žili dlhé roky v podnájme osoby bez finančných prostriedkov a bez možnosti získať náhradné ubytovanie, ministerstvo počítalo s komplikáciami pri zabezpečovaní nových domovov pre presídlencov. Tamže, Zápisnica z 3. až 7. 5. 1943 v úradných miestnostiach pracovnej skupiny E v Nitre vo veci presídlenia Oravčanov do strediska Nitra, Merašice, Výčapy-Opatovce pri použití bývalých židovských domov.

31 Tamže, E366/43, 545/43.

32 GAREK, M.: Vysťahovalci z územia Oravskej priehrady v Trnave, s. 93. SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, Zápisnica z 3. až 7. 5. 1943 v úradných miestnostiach pracovnej skupiny E v Nitre vo veci presídlenia Oravčanov do strediska Nitra, Merašice, Výčapy-Opatovce pri použití bývalých židovských domov.

33 Ústredný hospodársky úrad mohol scudziť všetky bývalé židovské nehnuteľnosti, ktoré by MDaVP potrebovalo pre presídlencov, na základe rozhodnutia vlády z 15. 10. 1943. SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, E210/44.

34 SNA, f. PS C pri ŠPÚ, šk. 99, C1546/44.

35 M. Garek vo svojej štúdii uvádza, že rozpočet z februára 1944 vyčíslil náklady na presťahovanie a vyvlastnenie Oravčanov smerujúcich do Trnavy na celkovú sumu 15 772 000 Ks, z čoho najvýznamnejšiu položku tvorila výstavba 26 domov s príslušenstvom (13 000 000 Ks), nasledovaná nákupom pôdy pre osídlencov (2 000 000 Ks). Typické gazdovstvo, ktoré dostali tieto rodiny, pozostávalo z obytného domu s dvoma izbami, kuchyňou, špajzou, predsieňou, pivnicou a pôjdom a z hospodárskych stavieb. Každé gazdovstvo malo mať i vlastnú studňu a ohradu. GAREK, M.: Vysťahovalci z územia Oravskej priehrady v Trnave, s. 93.

36 SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, E1110/43, E550/43.

37 Tamže, XXIX 642/44-1.

38 Podobné argumenty platili aj pre nehnuteľnosti v Andači, Rišňovciach a Lukáčovciach. Rovnaká situácia sa však týkala pozemkov rezervovaných pre Oravčanov aj v obvode iných pracovných skupín ŠPÚ. SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, Zápisnica z 21. 2. 1944 na FSPM v Piešťanoch, Zápisnica napísaná na Obvodnom notárskom úrade v Lukáčovciach dňa 28. 3. 1944. SNA, f. PS C pri ŠPÚ, šk. 99, C1787/44.

39 Tieto nehnuteľnosti malo ministerstvo síce v septembri 1944 prevziať, no do 1. októbra 1945 boli nakoniec ponechané v árende FSPM. Príčinou tohto kroku bola skutočnosť, že Oravčanov v roku 1944 nebolo možné na spomínané pozemky presídliť. Zároveň sa na tieto majetky nenašiel žiadny záujemca o prenájom na dobu kratšiu ako 6 rokov. V prípade Salakúz bol problém i v tom, že bývalý Fuchsov majetok vlastnila Židovka – americká štátna občianka, podľa ministerstva zahraničných vecí však ŠPÚ nemal odpredávať židovské majetky amerických občanov. Obyvatelia Ľavkova, ktorí sa mali presťahovať do Salakúz, následne vyhlásili, že sa chcú presídliť spoločne na jedno miesto, aj keď to znamenalo oddialenie sťahovania o jeden rok. SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, E624/44, Zápisnica Presídľovacej komisie v Ústi zo 16. 8. 1944.

40 Tamže, Zápisnica z 22. 8. 1944 napísaná na Štátnom pozemkovom úrade v Piešťanoch, Zápisnica z 29. 8. 1944 napísaná na Štátnom pozemkovom úrade PS E v Nitre.

41 Dokázateľne prišlo k prevzatiu niektorých majetkov Oravčanmi v Alekšinciach v októbri 1942, na jeseň 1943, v marci a v júli 1944.

42 GAREK, M.: Vysťahovalci z územia Oravskej priehrady v Trnave, s. 93.

43 Tamže, s. 94.

44 V oblasti Horných Vašaradíc si povereníctvo ponechalo pre Oravčanov aj veľkostatok K. Feltschera a spol. s výmerou viac ako 200 ha, ktorý ministerstvo dopravy už počas Slovenskej republiky zaplatilo, rozdelilo a pridelilo Oravčanom, ktorí sa naň ale nemohli presťahovať v dôsledku vojnových udalostí. Z rovnakých dôvodov si ponechalo aj židovské veľkostatky vo Fornoseku, v Ivánke pri Nitre, Hornej Kráľovej, Dolných Vašaradiciach, Dolných Otrokovciach, Bádiciach, Mecheniciach, Merašiciach, Andači, vo Výčapoch-Opatovciach, v Lukáčovciach, Rišňovciach, Kyneku a v Nitre.

45 Pracovná skupina E mala v povojnovom období na starosti aj okres Topoľčany, ktorý pôvodne patril do pracovnej skupiny N. Z obcí tohto okresu boli pozemky pre Oravčanov vyčlenené v Malých a Veľkých Dvoranoch, Horných Obdokovciach, Preseľanoch, Horných Štitároch a Hrušovanoch, kde bol židovský majetok ešte počas Slovenskej republiky vyplatený, rozdelený aj pridelený Oravčanom, ktorí sa naň ale nemohli presťahovať v dôsledku vojnových udalostí. SNA, f. PS E pri ŠPÚ, šk. 160, 5/1187/46, 5/1186/46, 5/731/46.

46 E. Naništová uvádza počet 113 rodín z plánovaných 900. NANIŠTOVÁ, E.: Psychosociálne aspekty nútenej geografickej relokácie: vysťahovalci z regiónu Oravskej priehrady po 40. rokoch. Kandidátska dizertačná práca. Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 1996, s. 38. GAREK, M.: Vysťahovalci z územia Oravskej priehrady v Trnave, s. 94.

47 NANIŠTOVÁ, E.: Psychosociálne aspekty nútenej geografickej relokácie, s. 35.

48 GAREK, M.: Vysťahovalci z územia Oravskej priehrady v Trnave, s. 94.

49 NANIŠTOVÁ, E.: Psychosociálne aspekty nútenej geografickej relokácie, s. 38

50 GAREK, M.: Vysťahovalci z územia Oravskej priehrady v Trnave, s. 94.

51 NANIŠTOVÁ, E.: Psychosociálne aspekty nútenej geografickej relokácie, s. 38.