Zánik obce
S BOHOM, RODNÁ DEDINA (Ľudovít Kohút)
Dňa 2. júna 1940 prišla do Ústia Zameriavacia sekcia Ministerstva dopravy a verejných prác z Bratislavy vykonať prípravné práce pre stavbu Oravskej priehrady, a to:
1. zistiť, ktoré plochy prídu pod vodu
2. vŕtaním nájsť dobrý základ pre stavbu priehrady
3. pripraviť potrebné náležitosti pre sťahovanie obyvateľstva.
Sekcia si našla miesto na poschodí starej školy.
Postavenie sekcie
Vedúci sekcie bol Ing. Bednárik, právnik Dr. Bezek, členovia: Ing. Borovský a Ing. Parízek, administratívni pracovníci: Ladislav Mikuška, Apolónia Gallisová a Milka Žilková z Ústia, Milka Krupová z Tvrdošína, poradca za obec: Ján Bulla, úsťanský richtár. Boli to väčšinou mladí ľudia, poverení tažkou a bolestnou úlohou vysťahovania. Táto si vyžadovala nielen odborné vedomosti, ale aj srdce a porozumenie pre ľudi, ktorí mali navždy opustiť svoj rodný kraj. Najmä Ing. Bednárik vedel, kde má vystúpiť energicky a kde zas jemne. Za krátky čas si vedel získať úctu a rešpekt všetkých občanov.
Už v decembri 1940 boli pracovníci sekcie hotoví s vymeraním zaplavenej plochy. Zistili, že pri záplave do 600 metrov nadmorskej výšky zaplaví sa ostane nezaplavené:
v Ústí 1 325 ha 1 001 ha
v Slanici 589 ha 649 ha
v Osade 260 ha 314 ha
v Hámroch 11O ha 170 ha
v Ľavkove 50 ha
v Námestove 232 ha
v Bobrove 145 ha
v Dolnej Lipnici 40 ha
v Chyžnom 64 ha
v Trstenej 570 ha
Tvrdošanské lúky
pri Čiernej Orave ce!é
Spolu 3 385 ha t. j. 5 882 kat. jutár
Do zaplavenej plochy je vrátana i plocha dedín a plochy riečišťa oboch riek. Na jar 1941 sa začali stavať domky pre robotníkov a cesta do Námestova.
Dá sa presťahovať celá dedina spoločne?
Pri sťahovaní okrem finančnej úhrady bolo treba uvážiť aj psychologické momenty. Ľudia predsa opúšťali svoje rodisko, kde žili ich otcovia, dedovia a pradedovia. Opúšťali cintorín, svojich najbližších, dedinu, chotár, horu a všetko s čím zrástli a mali sa usadiť v cudzom kraji, kde na nich budú pozerať ako na votrelcov, ktorí im spod nosa uchytili pole, na ktoré si ako susedia robili nárok.
Pomôcť riešiť tento problém sa podujal aj pán farár Karol Uhlárik. V novembrovom čísle Slováka roku 1940 navrhoval podľa možnosti presídliť celú dedinu na jedno miesto, aby v novom prostredí sa Úsťania mohli navzájom podporovať brániť, tešiť a spoločne si zabezpedovať kultúrne potreby.
Za tým účelom bola zvolaná valná hramada "gruntomajiteľov", na ktorej boli zvolení šiesti delegáti s cieľom hľadať po Slovensku taký veľkostatok, na ktorom by sa mohla postaviť celá obec. V tejto delegácii boli dp. farár Karol Uhlárik, Anton Baliga, Jozef Maťuga, Ján Lipka, Jozef Kubuľak a Jozef Kavulak - Srnec. Táto delegácia odišla 24. novembra a vrátila sa 28. novembra 1940 večer. V Bratislave bola prijatá pánom ministrom hospodárstva Medrickým, ako aj ministerským radcom Dr. Kosom.
Porady v Bratislave a návšteva niektorých regiónov ukázali, že na celom Slovensku nieto vhodného veľkostatku, ktorý by stál štátu po ruke a mohol ho na tento účel obetovať. Čo ostalo z prvej pozemkovej. reformy a po zabraní veľkého územia Mad'armi, boli len zvyšky najviac ak tisíc jutrové (750 hektárové), Úsťania by však potrebovali najmenej tri tisíc jutár ornej pôdy. Štát nemôže ani pri najlepšej vôli im vyhovieť a preto napomáha dobrovoľne vysťahovanie v menších - väčších skupinách.
Do Alekšiniec?
Podľa pána farára K. Uhlárika sa ukazovala len jedna možnosť, a to presťahovať aspoň jadro obce do chotára Alekšiniec (okr. Hlohovec) na tamojšie veľkostatky (pozri katolícke noviny rok 1941 jeho článok S Bohom, rodná dedina). Čoskoro padla aj táto alternatíva, pretože Alekšince mali skoro taký istý počet obyvateľstva ako Ústie. Obec počítala 170 domov, ale rodín 230, ktoré vlastnia iba 725 jutár poľa, teda asi 3 jutra na rodinu. To bolo na živobytie málo, takže miestni obyvatelia si pomáhali prácou na štátnom a cirkevnom majetku. Ak by tieto dva majetky boli obsadené Úsťanmi, aku náhradu bolo treba dať značnému počtu poľnohospodárskych robotníkov? Úsťania, vytrhnutí zo svojho domova, nechceli sa stretnúť v novom domove s nepriateľmi.
Odlieta prvá lastovička
O vysťahovaní sa prvého občana z Ústia napísal pekný článok do katolíckych novín v apríli 1941 pán farár K. Uhlárik pod nadpisom "S bohom, rodná dedina ...". Vyberáme z neho niekoľko statí:
"Z Ústia sa už sťahujú...", ide z úst do úst po Orove, a je to tak. začalo sa to dňa 6. apríla t. r. dojímavou slávnosťou: odobierkou od prvého Úsťana, ktorého majetok odkúpil štát.
Začiatkom apríla boli doručené peniaze Jozefovi Zubkovi za jeho majetok. Mládež a široká verejnosť pripravili slávnostnú rozlúčku, na ktorú pozvali aj predstaviteľov župy, okresu a sekcie Ministerstva verejných prác. Slávnosť sa odbavovala na Kvetnú nedeľu po litániach na dvore novej školy. Pred vkusne ozdobenou tribúnou stála uniformovaná Hlinkova mládež a veľké zástupy občanov a ľudí z blízkeho okolia.
Okolo 15. hod. vyšiel na tribúnu miestny pán starosta Ján Bulla a privítajúc prítomných požiadal Dr. Ďurdíka, radcu politickej správy ako zástupcu župana, o prejav. V hlbokom tichu niesla sa reč pána radcu, ktorý hovoril o obetiach občanov a o potrebe priehrady pre Slovenský štát.
Zarosili sa oči všetkých, keď po jeho reči zahlaholila pieseň "Hojže Bože, jak to bolí, ked sa junač roztratí.." ale nebola v nich výčitka, nebol v nich vzdor, lebo stáli tam občania, ktorí plne chápali potrebu štátu a dobre vedeli, že slovenská vláda im krivdiť nebude. Tejto spokojnosti dal výraz aj odchádzajúci Jozef Zubek, keď na otázku nasledujúceho rečníka Ing. Bednárika, vedúceho Sekcie ministerstva verejných prác: "Pán Zubek, viem, že Vám bôľno odchádzať, ale povedzte mi: "Ste spokojný s výkupom?" Tento zvolal pevným hlasom: "Som spokojný".
Ak pri reči radcu Dr. Ďurdíka sa oči zarosili, pri slovách pána Ing. Bednárika spojili sa v prúd sĺz a tieto kotúľali sa dolu tvárami veru i tvrdých mužov. Uvedomovali si totiž, že odchod Jozefa Zubka znamená začiatok rozchodu celej obce.
Pomaly, nie naraz bude z nej ubývať, bude z nej odchádzať rodina za rodinou, najprv tí, čo samostatne odchádzajú, potom tí, čo hromadne pôjdu až bude obec prázdna a z okolitých obcí prídu iní licitovať ich domky, aby ich ako stavebný materiál rozobrali. Studený vietor pofukoval, ked' školské deti spievali: "Keď sa Slovák preč do sveta odberal..." Nato prehovoril pán farár. Prešiel históriou obce a vylíčil jej súčasný stav. Nakoniec kládol Úsťanom na srdce, aby sa nikdy nespustili pána Boha a usilovne pracovali.
Zo slávnosti boli odoslané pozdravné telegramy prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi, ministerskému predsedovi Dr. Tukovi, ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi, ministrovi dopravy a verejných prác Júliusovi Stanovi a odbornému prednostovi Ing. Žlinčanovi. Slávnosť sa zakončila štátnou hymnou "Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije".
Keď pán farár nakoniec vyjadril pevné presvedčenie, že Úsťania svojim rozumom, usilovnosťou a húževnatosťou sa určite dobre presadia v nových domovoch, končí svoj článok týmto idylickým obrázkom:
"Na vrchu komína farskej budovy spokojne si sedí pani bocianová a pán bocian svojím dlhým zobákom íska si spod krídla nepohodlných nájomníkov... Ba či sa aj on dostaví pred sťahovaciu komisiu žiadať si odstupné za komín? Veď i ten príde pod vodu? Alebo si nájde náhradu na úsťanskej elektrárni? Je tojeho vec ako hlavy rodiny. Ale pravdepodobne ešte o ničom nevie, lebo DOTAZNÍK mu ešte nedoručili..."
A tým končí Pamätná kniha obce, lebo pán farár roku 1942 odchádza na faru do Bzín. Po ňom už nebolo nikoho, čo by len slovkom sa zmienil, aké osudy zažívalo Ústie do svojho zániku. Ostalo len ústne podanie.
AKO SME SA ROZPŔCHLI (Ľudovít Kohút)
Keď na začiatku nebolo možné presťahovať celú dedinu, stalo sa, ako to vyjadruje sladko-bôľna pieseň:
Každý pošiel svojou stranou hnaný žitia nevôľou,
v osamelých sa havranov zmenil kŕdeľ sokolov.
Dovtedy jednotná obec začala sa trieštiť na skupiny príbuzných rodín, prípadne na základe priateľských a susedských vzťahov, potom na samotné rodiny, dokonca aj na členov rodiny. Lebo dospelé deti sa ženili a vydávali a odchádzali z domu tam, kde sa ukazovali aké-také podmienky uplatniť sa svojou prácou, svojimi telesnými a duševnými schopnosťami. Ako sa to komu podarilo, po 50-60 rokoch skúsil každý na svojej koži.
Po vysťahovaní sa Jozefa Zubku roku 1941 do Turčianského Sv. Michala odchádzali z Ústia ďalšie rodiny.
Rok 1942
Sečovce: František Stančík, Pavol Ďubek, Anton Ďubek, Andrej Pleva, Peter Smržík
Sučany v Turci: Terézia Hyčíková
Bobrovec: Ignác Štefánik
Kláštor pod Znievom: Vendelín Koňarčík
Benice (okr. Turč Sv. Martin); Ján Kavuľak
Veľký Krtíš (majer Gyulaház, dnes Oravský dvor): Štefan Gašperák, Štefan Matuľa, Jozef Colotka, Ján Colotka, Karol Kovačík, Ján Vaganek, Martin Penksa
Kochanovce: Kanty Penksa, Ján Pakoš
Tvrdošín: Ján Belvončík
Bobrov: Matej Gazdík
Krásna Hôrka: Peter Zachemský
Alekšince: Štefan Lipka, Anton Tylka, Peter Bulla
Ľuboriečka: Štefan Fuzak, Ján Krajinčak,Viktor Žačik Gonda, Ignác Taľaga, Jozef Krajinčak
Piešťany: František Fedor s manželkou Žofiou, rod. Meseššovou
Trstená: Jozef Čanady
Bziny: dp. Karol Uhlárik, farár, kronikar obce.
Rok 1943
Alekšince: Jozef Kohút, Ján Lipka, Ignác Gallis, Maria Stančíkova, rod. Gallisová, Ján Mokošák, Anton Bulla Picík, Vendelín Bulla Picík
Trnava Kopánka - Ústianska ulica: Jozef Kráľ, Štefan Bednarčík, Štefan Gronský, Štefan Kokoška, Maria Kolenová, rod. Mereššova, Juraj Kordiak, Jozef Skala, Ján Kružeľ, Štefan Kašťak, Jozef Micek, Ondrej Kobyľak, Štefan Kubačka, Vendelín Kráľ, Anton Kohút Kliňan, Anton Biňas, Pavol Matkovčík. Vendelín Mokošák, Jozef Matkovčík, Izidor Kružeľ, Ján Kružeľ, vdova Maria Matuľová Papaj, Šimon Matuľa, Karol Červeň. Ľudovít Sevčík, Ján Biňas, Jozef Ruľak, Jozef Mokošák, vdova Terezia Žačikova, rod Kotlárová. Jozef Kubaň. Ján Kráľ.
K tejto skupine sa Slovenský štát zachoval veľkorysým gestom, keď v Trnave na Kopánke roku 1943 postavil pre vyše uvedených Úsťanov 26 krásnych rodinných domov s hospodárskymi staviskami. V predĺžení novoposlavenej Ústianskej ulice dostala každá rodína na obrábanie tzv."záhumnicu", na ktorej si neskoršie z oboch strán deti postavili súkromné rodinné domy. Táto trnavská skupina zo všetkých Úsťanov pochodila najlepšie. Slovenský štát zabezpečil ju v plnej miere. Nepoznala strádania pri hľadaní nového domova, ako to bolo u ostatných, kde kúpený starší dom bolo treba opraviť alebo stavať nový "od gruntu". Vzhľadom na veľké stavebné náklady na jeden dom (240 000 korún slovenských) štát už nechcel dalšie stavať a vyplácal na ruku za vyvlastnený majetok.
Trnava: Ján Kubačka, Jozef Kaščak, Jozef Krupa, Michal Brna
Rok 1944
Alekšince: Justína Habiňaková
Rok 1945
Do konca roku 1944, teda ešte za trvania Slovenského štátu, sa vysťahovalo z Ústia 73 rodín. Na nové bydliská odišli spokojní s pomocou a požehnaním sťahovacej sekcie. Po druhej svetovej vojne sa situácia podstatne zmenila. Obnovená Československá republika mala starosti s odstraňovaním vojnových škôd, rozhýbaním priemyslu a s výstavbou vypálených dedín. No domy, zhorené a poškodené cez front v Ústí, už nikto neopravoval. Neostávalo iné, len sa vysťahovať.
Možnosti vysťahovania sa rozšírili o prinavrátené územia na juhu Slovenska, kde na Žitnom ostrove sťahovacia sekcia ponúkla 25 rodinám domy a polia po tzv. kolonistoch. Tento zámer sa ale celkom nepodaril, lebo po desiatich rokoch sa 24 rodín zo Žitneho ostrova odsťahovalo na osobne vyhľadané iné miesta. Prečo sa tak stalo, o ake domy a polia išlo, treba krátko začrieť do minulosti.
Prvá ČSR po vojne roku 1925 stanovila zákonom o pozemkovej reforme pre súkromného vlastníka maximálne 200 ha poľnohospodárskej pôdy. Viactisícove hektárové majetky maďarských barónov a grófov sa premenili na štátne majetky. Menšie a zvyšky z veľkých majetkov tzv. "zbyťáky" sa rozparcelovali a ponúkli roľníkom, ktorí sa nejakým spôsobom zaslúžili o vznik a podporu nového štátu. Aby sa mohli uchytit, štát subvenciami podporoval výstavbu rodinných domov. čím vznikali v blízkosti pôvodných maďarských dedín celé ulice tzv. kolónie a ich obyvatelia kolonisti.
Pani Ľudmila Vidova, rod. Maťugová, ktorej rodičia Jozef Maťuga a Justína, rod. Žilková, prišli do Hviezdoslavova a po desiatich rokoch sa presťahovali do Cífera, spomina:
"V roku 1938 po zabratí územia Maďarmi museli kolonisti svoje majetky opustiť a odísť na Slovensko. Maďarská vláda opustené usadlosti po kolonistoch preplatila za Slovákov bývalému Slovenskému štátu a za Čechov a Moravanov Českému štátu. Slovenský štát si peniaze ponechal a kolonistov ako nájomníkov umiestnil doma na majetky, arizované po židovských majiteľoch. Česká vláda tým, ktorí si majetky nechali preplatiť, tak urobila, a tí, čo odmietli, sa po druhej vojne vrátili na svoje majetky. A tak zostali usadlosti na kolóniach po tých, ktorí si nechali tieto preplatiť, neobsadené a Presídľovacia komisia ich ponúkla presídlencom z Oravskej priehrady.
Takto bolo potom v jeseni roku 1945 do kolónie Hviezdoslavov presídlenych 17 rodín, do Kvetoslavova (vzdialeneho len 1,5 km) 6 rodín, do Lehnic-kolónia (10 km od Hviezdoslavova) 2 rodiny, spolu 25 rodín. Okrem toho do Macova (12 km od Hviezdoslavova) bola presídlená 1 rodina a do obce Michal na Ostrove (vzdialenej 13 km) bolo presídlených 6 rodín. Prehľad upresňujem a v zátvorke doplňujem rok a miesto druhého sťahovania, pokiaľ sa dalo zistiť."
Hviezdoslavov: Jozef Maťuga (1956 Cífer), Štefan Madleňak (1957 Ivanka pri Nitre), Justína Habiňaková, rod. Vronková, (1956 Leopoldov), Jozef Malčak (1956 Rišňovce), Michal Krištofčák (1957 Hlohovec), Martin Kavuliak Sahovy (1956 Andač), Jozef Gama (1957 Stupava), Jozef Bulla Matkovec (1956 Červeník), Ján Matulak (1956 Nové Mesto nad Váhom), Ján Jaroš (1957 Trnava), Verona Jarošová (1957 Trnava), Jozef Adamčák (1956 Ivanka pri Dunaji), Ján Žilka (1956 Hlohovec), Vendelín Kružeľ (1956 Trnava), Matúš Jaroš Hurka (1956 Bojničky pri Hlohovci), Jozef Kubuľak (1956 Vrakuňa), Štefan Gut (1946 Alekšince).
Kvetoslavov: Jozef Pleva Kutaj (1956 Trnava), Ján Bulla Jurík (1946 Ústie nad Oravou, 1956 Trnava, 1977 Nové Ústie), Jozef Kavuliak (1956 Leopoldov), Anton Baliga (1953 Senec), František Kapuštiar (ostal tam), Jozef Kapuštiar (1953 Senec).
Lehnice - kolónia: Jozef Gut (ostal), Jozef Bulla Katreňak (ostal).
Macov: Jozef Bulla Drobňak (ostal).
Michal na Ostrove: Jozef Trabalka (1956 Hlohovec), František Gut (1956 Hlohovec), Juraj Baľak (1956 Leopoldov), Karol Zubek (ostal), Ondrej Machaj (1956 Plavecký Štvrtok), Jozef Keniž (1956 Trnava).
Čo sa týka usadlostí po kolonistoch, tieto boli až snáď na jeden prípad z pálenej tehly, čo bola aj jedna z príčin, prečo presídlenci ponuku Presídľovacej komisie prijali. Horšie to bolo s pozemkami, ktoré na oko vyzerali dobre, ale v skutočnosti katastrofálne, pretože kataster obce Hviezdoslavov čo do bonity pôdy je jeden z najhorších na Žitnom ostrove. V roku 1949 museli aj presídlenci vstúpiť do JRD v nádeji, že gazdovanie pôjde lepšie. No sklamali sa, pretože družstvu sa nedarilo a nakoniec pozemky prevzal štátny majetok a vyrovnal stratu. Narastala snaha dostať sa, vyslobodiť sa z Hviezdoslavova.
Skutocnosť, že majetky po kolonistoch neboli prevedené na presídlencov z Oravy, títo ostro požadovali preplatenie majetkov zanechaných pod Oravskou priehradou. Stojí za zmienku, čo všetko sa odhralo, kým štát súhlasil s náhradou podľa požiadaviek presídlencov. V prvom rade bola zaslaná žiadosť na prezidentskú kanceláriu, podpísaná všetkými Hviezdoslavovákmi, pretože nikto nechcel s nimi rokovať. Po mnohých vyjednávačkách, ktoré trvali viac ako rok, boli nároky presídlencov vysporiadané podľa ich predstáv. Ostatní z Kvetoslavova, prípadne z iných kolónií, len využili podmienky vybojované Hviezdoslavákmi a vysporiadali sa s Vodohospodárskym rozvojom ináividuálne.
Počas pobytu na Žitnom ostrove medziľudské vzťahy boli na dobrej úrovni. Hrávali sa tu divadlá, organizovali kultúrne a športové podujatia, pritom sa nepozeralo, či je to presídlenec z Oravy alebo starý kolonista. Nakoniec tieto vzťahy vyústili aj do manželskych zväzkov, ako napr. Karol Gama, syn po Jozefovi Gamovi, sa oženil s dcérou kolonistu a vybavil si pridelenie voľného domu po Štefanovi Madleňakovi. Ján a Štefan Jaroš, synovia po Jánovi Jarošovi, sa priženili do rodín kolonistov a zostali vo Hviezdoslavove.
Rišňovce: Jozef Močol
Tvrdošín: Žofia Slobodová
Rok 1946
Levoča: Anton Merešš
Oravský Podzámok: Ján Ťapák, organista - učiteľ
Rok 1947
Alekšince: Anton Kolena st., Anton Kolena ml., Michal Kohút Gaľa, Peter Kavuliak, Vendelín Kubáň
Bratislava - Rača: Jozef Hižnaj
Šoporňa: Jozef Sevčovič
Trnava - Oravné: Juraj Praj, Štefan Fuzak, Rudolf Adamča, Alojz Kičin, Jozef Lebeda, Karol Mika, Štefan Močol, Ján Fuzak. Odišli vo sviatok Všetkých svätých. Dostali role, ale museli sa nasťahovať do zničených domov po bírešoch. Mali tam len jednu studňu, z ktorej ťahali vodu "gepľom" poháňaným koňmi. Hotový paradox v porovnaní s krásnymi domami na Kopánke od Slovenskeho štátu.
Trnava Kopánka: Ondrej Kobyľak
Tvrdošín: Karol Fuzak
Rok 1948
Alekšince: Štefan Jendrašťák, Johana Kubicová
Rok 1949
Alekšince: František Micek, Jozef Skokan, Ján Pleva Kutaj
Kľačany: Juraj Kavuliak Valec
Rišňovce: Juraj Targoš
Trnava: František Jakubík
Rok 1950
Hlohovec: Jozef Bišťak
Trnava Oravné: Štefan Gama, Maria Žačiková
Rok 1951
Lipova (Ondrochov): Anton Kokoška Stolár, Mária Točíková rod. Žuffová
Trnava: Jozef Zelina, Vendelín Kavuliak
Veľký Biel: Anton Lacek, Karol Kokoška
Žilina: Matej Adamec , notár
Rok 1952
Alekšince: Ján Ostroška, Anton Habiňak, pekár
Andač: František Murín
Bab: Anton Krajinčak
Hlohovec: Štefan Sopinský
Kľačany: Ján Sojka
Námestovo: Anton Bulla Lokčan, Vendelín Kordiak, Anton Kordiak, Peter Knap
Považská Bystrica: Anton Biňas
Rišňovce: Juraj Bulla Matkovec, Anton Protuz
Rumanová: Felix Vaganek
Siladice: Ján Gronsky
Sučany: Apolónia Mikušková, Johana Bullová Fiškaľka
Trnava: Albert Migra
Tvrdošín: Michal Jarina, Michal Gronsky, Michal Praj, Ján Pleva Ušak, Rudolf Brna, František Brna
Zbehy: Ján Knap Lepčak
Rok 1953
Alekšince: Jozef Knap Surgent, syn Štefan Knap
Bratislava: František Bulla spod kostola
Dolný Kubín: Jozef Obrimčak
Hlohovec: Terezia Dafčíková, rod. Roháčová, Jozef Dragoš, Vendelín Roháč. Jozef Malec. Anton Košťal, František Dafčík Javorek
Leopoldov: Ján Grigeľ
Lipová (Ondrochov): Johana Bullová Kostolník, syn František Bulla
Rišňovce: Ján Bulla Jurík zo Žabinca, Ladislav Mariaš, Jozef Kavuliak Bobrík
Štefanov: Ján Gonda Žačik, Jozef Pokusa
Trnava: Vendelín Vretenár
Tvrdošín: Katarína Bučková, rod. Kavuliaková, Johana Kohútová, vdova po Viktorovi Obtulovičovi, Juraj Adamča Šulek
Žilina: Vendelín Orčík
Nové Ústie
V Novom Ústí bolo postavených 40 rodinných domov pre tých, ktorí boli ochotní zostať na rodnej hrude. Po úplnom vysťahovaní starého Ústia roku 1953 len 18 rodín či prechodne alebo natrvalo prejavilo záujem o presťahovanie sa do novopostavenej ko!ónie. Boli to väčšinou mladé rodiny, ktorých otcovia boli zamestnaní na priehrade, ale aj staré gazdovské rodiny s výhľadom obrábať polia, ktoré sa nedostali pod zátopu. Keďže životné podmienky založením JRD boli neznesiteľné, radšej sa všetci majetkoprávne vyrovnali so Sťahovacou sekciou a po niekoľkých rokoch odišli.
Boli to: Ján Bulla richtár, Jozef Baľak (slobodný, zomrel v NÚ), Peter Baľak (Sučany), Emil Brna (1958 Hlohovec), Juraj Brna (1958 Hlohovec), Emanuel Dedinský (Tvrdošín), Štefan Fuzak (Hlohovec), Jozef Gama (1956 Leopoldov), František Gama (ostal v NÚ), Jozef Grimek (1954 Leopoldov), Ján Kavuliak Bobrík (1954 Trnava), Cyril Krupa (1958 Námestovo), Karol Krupa (1958 Námestovo), Anton Kubica (Námestovo), Ľudovít Medvecký (1952 Hlohovec), Ján Mika (1957 Leopoldov), František Mokošák Cherubín (1955 Hlohovec), Jozef Točík (1959 Hlohovec), Anton Záhora (zomrel V NÚ).
SUMMASUMMARUM
Podľa Presídľovacej sekcie bolo z Ústia vysťahovaných okolo 300 rodín. Ak berieme do úvahy 230 skutočne obývaných domov, vyjde z toho, že v niektorých domoch bola okrem základnej rodiny jedna mladá, prípadne aj dve mladé rodiny.
Najviac rodín až 64 % pritiahol bývalý Západoslovenský kraj. Teda asi dve tretiny prilákala ich sem okolo železničnej trate Trnava - Nitra úrodna zem, mesta (priemysel a školy), Slováci a katolíci s ich vyrovnanou povahou. Rodnej Orave ostalo verných približne 20%. Stredoslovenský kraj okrem Oravy si vybralo 14% a najmenej 2% sa pobralo na východné Slovensko. Zas niečo odišlo do Čiech a na Moravu.
Úsťanov možno nájsť až v 59 lokalitách našej vlasti, a to najviac v Trnave 49 rodín, potom v Alekšinciach 26 rodín, Tvrdošíne 21, Hlohovci 17, Rišňovciach 10, Leopoldove 8, na Veľkom Krtíši - Oravský dvor 7, v Žiline 6, Námestove 6, Sečovciach 5, Ľuboriečke 5, Trstenej 5 atď.
Z RODINNÝCH MEDAILÓNIKOV ( Ján Bulla, Ladislav Bulla)
Sledovať osudy vysťahovaných rodín, ich deti a detných deti po polstoročí znamená zostaviť stovky rodinných portrétov. Ale ktože by ich vedel napísať? Veď každý žije svoj vlastný život, má odohrať svoju rolu, pozná dobre len sám seba. No na druhej strane každý z nás vyrástol v určitom prostredí, obklopený doma rodičovskou láskou, v obci porozumením a dobroprajnosťou širšej rodiny, susedov, priateľov a blízkych známych, ktorých mal rád, obdivoval a podľa nich formoval svoj charakter. Takéto spomienky zostávajú a nedajú pokoj, kým ich nezachytíme v stručných medailónikoch, venovaných aspoň piatim rodinám ako spomienku a vďaku.
1. Rodina Jozefa Plevu zo Šoltýstva
Dávame jej prednosť, lebo z tejto viacdetnej skromnej rodiny po sto rokoch vzišiel z Ústia v tretej generácií kňaz Vendelín Pleva.
Manželom Jozef Pleva a Mária, rod. Bullová, narodilo sa 8 detí. Blížňatá (dvojičky Ľudvík a Mária) niekoľko dní po narodení zomreli s odstupom dvoch dní. Pochovali ich v jednej truhličke o "menšom keľčiku" v krutej zime r. 1942. So žijúcimi šiestimi detmi po vyhorení počas prechodu frontu vysťahovali sa roku 1945 na Žitný ostrov do dnešného Hviezdoslavova. Priaznivé podmienky prvej žatvy zúžitkovali na vysoký "kontingent" dva vagóny obilia, ale iba prvý rok. Keďže noví hostitelia "na Maďaroch" vyhlásili ich za kulakov, rodina sa presťahovala do Trnavy a šesť dorastajúcich deti sa rozletelo po celej ČSR: Hanka Skrývalová do Vsetína (má tri deti), Marta Hricová (1 syn) Trnava, Fero (1 dcéra) Bočiar Východoslovenské železiarne, Margita Hašková (2) Bratislava, Jozef (3 deti) Planá pri Prahe a Vendelín (2 deti) Trnava. Všetky rodiny žijú príkladne, vzájomne sa navštevujú aj po smrti svojich rodičov. Ich otec zomrel roku 1991, ale dožil sa kňazskej vysviacky svojho vnuka Vendelína v Rožňave. Zomrel v predvečer slávnostných primícií, keď ešte zočil zďaleka príchod synov Fera, Jozefa a Vendelína s manželkou Ruženkou, rodičov novokňaza. Túto smutnú udalosť nedali vedieť primiciantovi ako aj 600 hosťom v Trnave. Mama, zaopatrená sviatosťami, ich opustila v roku 1993.
Rodičia žili príkladne vo a dožili sa krásnej diamantovej svadby. Pokora a skromnosť sprevádza všetky potomstvá tejto úsťanskej rodiny nielen v starostlivosti o svoje ďalšie ratolesti. Vnuk Vendelín Pleva dokázal v priebehu jedného roka postaviť krásnu faru v Margecanoch.
2. Druhý medai!ónik ako vďaku za záchranu kostolného inventára právom prisudzujeme rodine Jána Kavuliaka Bobríka z Brehu.
Otec kováč, dobrý majster a gazda, nadovšetko bystrý človek, rozvážny v úsudkoch, vytrvalý vo svojich predsavzatiach, vyjadroval svoju životnú filozófiu POMALY ĎALEJ ZÁJDEŠ! Jeho pracovný deň (hlavne sobota) vrcholil dávno po večernom PATER NOSTER a krátko predtým, ako hlásnik odspieval Už uderila dvanásta hodina. Matka Mária, rod. Mokošákova, priniesla na svet 9 pekných a zdravých detí.
Dorastajúce deti stihli všetko možné povyvádzať, menej otcovi dúchať do mechov. Jedno letné nedeľné ráno otec spozoroval nápadné "ručné práce" svojich vynaliezavých synčekov, keď svoj veľmi starostlivo zhotovený drabiňak sa cez noc skladal len z oja a voza. Pretože vedeli, že každý voz musi mať aj pavúz, tak oje jednoducho odpílili. Otec odmenil "umeleckých remeselníkov" odpásaným remeňom s "melodickým nápevom" a ráznym švihom: Vstávajte šoféri ...!!
Otec Kavuliak bol všestranného zamerania. Robil holiča nielen svojim synom, ale aj hornému Brehu. Jeho obľúbená a zákazníkmi objednávaná frizúra bola chlapská móda "na kvačku". Z úcty k hynúcemu Ústiu starostlivo rozmontoval veľký organ, ktorý aj kompletne namontoval v Trstenej. Bol aj hlavným strojcom dočasnej "vjaže " pri Lipňakovom potoku, kam najskor priviezli zo starého Ústia našu "cilingarku" a sochu sv. Jána.
Keď sa presťahoval na Nové Ústie "pokrokoví poľnohospodári" išli po ňom. že nechce vstúpiť do novozaloženého JRD. A tu začína rodinná tragédia, ako ju opísala najstaršia z deviatich detí Evka, vydatá Bednarčíková, na základe rozprávania svojej 89 ročnej mamy, brata Jánka a svojich osobných zážitkov.
"Môj otec bol zvláštny človek. Mal rád poriadok, spravodlivú a čistú prácu. Chcel zostať v Novom Ústí s tým, že si neskoršie postaví dom na Danici, o niečo vyššie od vlastného domu na Brehu, kde bude na nezaplavených poliach samostatne hospodáriť. Nám deťom, najmä starším, sa to nepáčilo, radšej boli by sme išli do mesta kvôli robote a školám. No veľmi sme rešpektovali otca.
Keď sme už boli prinútení usídliť sa v Novom Ústí, vedenie obce muselo pomýšľať na založenie družstva. A tak sme sa všetci (aj tí najmenší súrodenci) podielali na rôznych prácach v JRD, ako bolo hrabanie sena, pasenie dobytka atď. Družstvo však zle hospodárilo, takže sa ťažko žilo. Môj otec dosť videl do kariet tamojšieho vedenia, a tak mu vyslovil nedôveru a na protest sa zamestnal ako kováč na Pozemných stavbách v Novom Ústí. Začalo sa nám dariť, lebo otec zarobil a bolo na živobytie pre početnú rodinu. Mama a my ostatní sme naďalej pracovali v družstve. To ale nestačilo a tak súdruhovia rozhodli, že otca vyvezú na nemecké majetky do Turčeka ako výstrahu pre ostatných. Po upovedomení z okresu prišla som jedného dňa nejak koncom leta 1954 z roboty domov a vidím nákladné auto s vojakmi ako váľajú môjho otca po zemi, chcú ho poviazať a naložiť na auto. V tom niekto skríkol: "Kavuľačka zutekala a išla sa s deťmi do priehrady utopiť". V tom som chytila pod krk tajného, ktorý s nimi prišiel, a môj otec sa vojakom nejako vyšmykol a ušiel taký, ako bol oblečený a pováľaný po blate do Prahy na ministerstvo. Odtiaľ ho poslali do Bratislavy, kde všetko porozprával, ako bol v Prahe a požiadal zároveň o vyplatenie majetku. Cestou sa zastavil u maminho brata Venda Mokošáka poprosil ho o dočasné ubytovanie, čo sa aj stalo. Moja mama sa z toho všetkého nervove zrútila a dlho sa nemohla z toho dostať. Aj mňa už 19-ročnú pracujúcu na priehrade, zavolali jedného večera páni či súdruhovia z okresu (medzi nimi bol aj môj riaditeľ z meštianskej školy v Tvrdošíne), aby som prinútila otca podpísať prihlášku do družstva, pretože on im prehlásil, že nič nepodpíše, ale rodina bude v družstve pracovať".
Po presťahovani sa do Trnavy na vlastné trovy začal Ján Kavuliak na Kopánke stavať rodinný dom na pozemku, ktorý kúpil od švagra Venda Mokošáka. Odškodné za majetok bolo zablokované od roku 1952 v štátnej sporiteľni v Trstenej vo vyške 361 503 Kčs, čo po menovej reforme r. 1953 v pomere 1:5 predstavovalo 72 300,53 Kčs. S týmito peniazmi sa bez povolenia nesmelo hýbať. Až v roku 1953 po rôznych peripetiách boli peniaze poukázané do štatnej banky v Trnave. Tu sa mohli vyzdvihovať na predkladané účtenky za materiál na stavbu rodinného domu.
Rokmi sa vačšina deti rozrástla v Trnave v rodinných domoch v poradí, ako prišli na svet: Evka, Janko, Jožo, Milan, Katka, Marienka (žije na Morave), Ferko, Vierka a Martin.
Medzi prvými učastníkmi prvého stretnutia krajanov 14. júla 1990 v "suchej nádrži" sme mohli zočiť viacerých potomkov tejto rodiny. Osobitne treba vyzdvihnúť vystúpenie Evky, ktorá s dojatím úprimných sĺz ocenila túto udalosť a poďakovala za usporiadanie takéhoto podujatia. Vtedy sme ľutovali, že ich tato sa nemohol zúčastniť na tomto stretnutí. Zdravého, schopného a vitálneho nášho rodáka už dávno skosila všade číhajúca "zubatá", keď ho nezodpovedný šofér zrazil pri športovej hale v Bratislave.
3. Vari najtragickejším osudom bola stíhaná rodina Karola Fuzaka zo Stančovej rale tiež s ôsmimi deťmi.
Dodnes nie je objasnené záhadné zmiznutie syna Antona na Silvestra pred 27 rokmi. Naprázdno vyšlo pátranie Interpolu, policajných zborov, škôl a organizácií v širokom okolí hladiny priehrady. Na šokujúcu stratu syna najviac doplatila jeho mama Maria, rod. Kraľová, ako aj otec, ktorý v dôsledku tejto tragickej udalosti tiež smutne odišiel z tohto sveta. Obaja odpočívajú na úsťanskom cminteri. Boli ušetrení aspoň ešte od väčšej tragédie rodiny najmladšej dcéry Marty Gajdošovej, ktorá v smrteľnom zápase o záchranu svojich dvoch detí 21 ročného syna a 18 ročnej dcéry zahynula s nimi vo vlnách nášho "oravského mora" 25. augusta 1985.
Matka Marta, dobrá plavkyňa, a dve deti pošli sa na novom motorovom člne "povoziť". No osud im nedoprial vrátiť sa do domu v Novom Ústí. Darmo zachraňovala mama dcéru i syna až do vysilenia, do úplne dotrhaných pľúc. Ju a dcéru našli nasledujúci deň pri Hámroch, syna nebezpečné vody vydali o niekoľko dní. A tak dve generácie odpočívajú pod peknými pomníkmi, ale v hroziacich hroboch medzi vchodom a kaplicou na úsťanskom cminteri.
Táto ťarcha krutého osudu ale nezlomila vôľu a statočnosť žijúcich deti. Chvala Bohu, všetky sa zaradili medzi pracovitých krajanov našej rodnej Oravy ako vyznamní a uznávaní odborníci na priehrade. Osobitne to potvrdzuje syn Karol ako popredný vrtár, betonár, strojník, žijúci so svojou manželkou Valériou, rodom Brnovou z Brehu od môstka, ako najlepší zamestnanec na priehrade. Ďalej je to jeho brat Leonard, vrtár a strojník v Lipovci. Štefan krajčír žije v Tapešove, Paulina v Bytči, Milan v Tvrdošíne, Rudo v Trstenej, Ferko v Michalovciach a už spomenutá Marta, ktorá odpočíva na cintoríne v starom Ústí.
Považujem si za milú povinnosť na tomto mieste vyzdvihnúť prácu a peňazné príspevky,manželov Fuzakovcov (Karola a Valiky) so synom Paľom na výstavbe Pastoračného centra. pánboh zaplať!
4. Rodinu Františka Mokošáka Cherubína zo Šoltýstva treba spomenúť najmä s ohľadom na osobitne výtvarný talent syna Janka. Aj ona dúfala, že neopustí svoj rodný chotár. No neľútostný postoj chvastajúceho sa "blahobytného a spravodlivého systému" v päťdesiatych rokoch neumožnil jej usadiť sa pri sľubovanom majetkoprávnom "vysporiadaní" v Novom Ústí.
Rodina bolestne prežívala bezohľadné búranie duchovného stánku nášho úsťanského kostola, fary a rímskokatolíckej školy, dokonca aj vlastného dreveneho domu. Pred záplavou všestranne pomáhala "odtiahnúť z vežičky kostola "cilingarku", organ a sochu sv. Jána, čo by "mocni s vedeckým svetonázorom" boli rýchlo zlikvidovali. Vďaka za to! Napokon sa rodina musela vysťahovať do Hlohovca, kde po mnohých tažkostiach si postavila pekný rodinný dom.
Je pozoruhodné, že z tejto peknej kresťanskej rodiny vzišiel popri bratovi Ferkovi (býva v Nesluši) umelecký talent maliar a rezbár Janko. Viacerými maľbami zvečnil rodnú obec. Obdivuhodný je aj jeho ďalší skvost: ručne vyrezávaný veľký betlehem, ktorý na ploche 2,5mx1m zdobí po celý rok stenu malej obývačky v rodinnom dome na Jarmočnej 21 v Hlohovci. V porovnaní so Slovenským betlehemom v Rajeckej Lesnej - Frívalde je to asi jedna tretina.
Vd'aka Ti, Janko, i za aktivitu pri budovaní Pastorančného centra. Vaša výprava z Hlohovca a Leopoldova pri posviacke Pastoračného centra 26. novembra 1995 bola najväčšou ozdobou a najsilnejším zážitkom.
5. Nemôžem nespomenuť ešte jednu rodinu, ktorá bývala krížom cez cestu oproti nám pod farou a s ktorou je spojený kus mojej mladosti.
Svák Tomčík z Dluhošeho konca, pokojný gazda (bez detí, a takých rodín v Ústi nebolo), nemal páru v chove koňa a psa. Jeho žena zase nemala konkurentku v kŕmení svíň. Nielen, že ich vedela potľapkať, ale sa s nimi aj rozprávala.
Chlap Pavol nechodil do krčmy (nevedel čítať a písať), ale "šecko" vedel. Aj to, že keď v zime večer "paru videť", tak to do rána bude mráz, že klince "pukali" a tak seď doma na riti, lebo ti "grabaky" (palce) odmrznú. Keď kobyla bola uviazaná o "zabradľa" Petrovej krčmy (bezprostredného suseda), vedel, že tam pije ešte konský kupec Beľvončík. A zas, keď Nemci ustupovali, vravel, že "Ivan ide Fricovi po krku". Čo ho ale najviac zronilo, bolo, že sa z "foršpontu" do frontovej línie musel vrátiť bez koňa, a to peši zo "šancov" (zákopov) až od Chyžného. Ale najviac bol pyšný, keď chlapci, z nich hlavne Viľmo Knap, sa ho na všetko pýtali a on vždy vedel odpovedať. Vedel po nemecky, rusky i mad'arsky: Nemec - šváb, Rus -Ivan, daj - davaj, kradni - beri, ženu - žonku, palenku - votku, hodinky - časi, kišasonki? To zas Viľno si šplhnul, že su to učiteľky Poľčičky.
Delostreleckú paľbu a front prežili manželia Tomčíkovci ani nie v pivnici (tu nemali), ale v stajni. Pes ostal verný svojej búde, svak Pavol v "cárku", kde smútil za koňom, a tetka Johanka v "chleve", kde sa len modlila a škrabala za uši svoju svinku. Po Veľkom piatku, keď konečne Rusi po hrôzostrašnej noci, pekelnej Sodome-Gomore v Osade, dobyli aj naše Ústie, svák Tomčík len so súcitom opakoval svoje varovné výstrahy evakuovanému pánovi Gazdíkovi z Hámrov v Knapovej pivnici: "Skovajte šecko pred Ivanom, hlavne babi a časi (hodinky)." A pán Gazdík potom plakal, keď očakávanému a vítanému osloboditeľovi na otázku "Skoľka časov?" vytiahol z pruclíka zlaté vreckové hodinky s púzdrom, ktoré naradostnený soldat s vintovkou schmatol cap-ca-rap! Plakal ešte viac, lebo hodinky boli darom od otca, čo ťažko robil v majne (uhoľhej bani) v ďalekej Amerike.
Pretože Viľmo vždy vedel pochváliť sváka Tomčíka v pravý čas a sa ho aj opýtať, ako to robil, že "babi brali po ňom", za poslucháčske posiedky dostával i s Karolkom, richtárovyrn synom, od sváka po šestaku. Ja zas, jeho starší brat, som mal väčšie porozumenie u tetky Johanky. Tá za dobré miništrovanie dala aj korunu a na odpust Lužbetku aj "piatku", za čo som nakúpil dobošiek a marcipánov aj pre ostatných súrodencov, že ušlo sa aj Lencovi Mikovi a Krištofčakom. Cez vojnu tetka obdarúvala nielen mliekom, ale aj "odpustovým" Zemľakové chúďatá ukrajinskej utečeneckej 7-člennej rodiny.
Nuž taký pokojný i bohabojný život prežili naši rázovití Tomčíkovci. Dožili ho usporiadane v Tvrdošíne, v dobrej opatere vzácnych susedov v jednom dvore Jozefa Kolenu z Ľavkova a manželky Marky Brnovej z Brehu.
Sváku Tomčíku! Zažil som Vašu poslednú rozlúčku na vlastné oči, ktorú dôstojne zariadili spomínaní Kolenovci. Od odchodu z Ústia som Vás videl len jediný raz. Boli ste naozaj pekný a parádne oblečený. Hneď som Vás spoznal v truhle ako zivého, aj Váš "kaňak". Smutno nám bolo ešte viac, keď Vaša žena Mareska z Podviľka Vás ako vdova oplakávala "Pavle, co sama ja bede robič dopiro, ja pujde do Poľskej ku šiastre ".