Ostatné zatopené obce

Stručná história osád a obcí zatopenýchvodami Oravskej priehrady

(PhDr. Eva Ľuptáková)

HÁMRY (ORAVSKÉ HÁMRE)

     Táto osada ležala na najnižšie položenom mieste Oravskej kotliny uprostred bažinatých lúk - Borov v blízkosti sútoku Čiernej Oravy a potoka Jelešná voda. Založil ju roku 1614 Juraj Thurzo na základe dohody s bratmi Michalom a Gálom Hamerníkovcami, ktorá im dovoľovala postaviť železné hámre na brehu potoka Jelešná voda. Odtiaľ pochádza aj názov obce. Za to boli povinní platiť zámku 25 florénov (zlatých). V čase založenia patrili pod právomoc šoltýsa v susednej Osade. Roku 1677 sa píše, že okrem hámrov usilovali sa ziskať i ornú pôdu, preto im zemepán zvýšil poplatky, no zároveň povolil pri hámroch postaviť i mlyn. Počas protihabsburských bojov obec spustla pre nedostatok rudy. V pravom zmysle slova Hámry osadou neboli ešte ani roku 1712, keď sa tam nachádzala len jedna usadlosť, na ktorej žilo 5 rodín (asi 25 osôb).

Hámry časť - obce

    Roku 1728 boli Hámry registrované ako roľnícka osada, hámorníctvo sa tam už nespomína, lebo jedinou obživou obyvateľstva bolo roľníctvo a dobytkárstvo. Koncom 18. storočia osada mala 123 obyvateľov, ale system šoltýsov tam nebol nikdy zavedený.

Hámry - murované plátennícke domy

      V polovici 19. storočia sa obnovila ťažba železnej rudy, ktorá sa spracúvala v pražiarni, a rozvinulo sa aj plátenníctvo.

    Roku 1940 v Hámroch napočítali 57 domov a 166 obyvateľov, aj keď boli niektoré rodiny v súvislosti s budovaním priehrady už vysťahované. Napustením vody do Oravskej priehrady roku 1953 obec prestala existovať.

Hámry - murovaný dom s okienkovými výzorníkmi v štíte z 1. polovice 19. storočia

Kultúrne pamiatky:

Zvonica — murovaná, zo začiatku 19. storočia, v retardovanom barokovom ľudovom slohu.

Pekné murované domy z prvej polovice 19. storočia.

Kultúrni dejatelia:

G r i g e l y  Jozef. Narodil sa 26. februára 1760 v Hámroch. Pôsobil ako profesor a správca budínskeho gymnázia. Zomrel 31. maja 1818 v Budíne. Napísal 16 učebníc a niekoľko príležitostných básni. Mal rozhodujúci vplyv na národné uvedomenie slovenského národovca Martina Hamuljaka.

LÁVKOVO (OSADA DOLNÉHO ŠTEFANOVA)

     Osada vznikla na druhom brehu rieky Oravy oproti Ústiu. Jej pomenovanie pochádza od osobného mena Lev — Leonard (zdrobnenina Levko). Založená bola ako súčasť zemianskej osady Štefanova. Roku 1355 kráľ Ľudovít postúpil Lávkovo istému Mikulášovi, synovi Folkušovmu, a druhému Mikulášovi, synovi Jánovmu. Tí sa však tam nechceli usadiť, a preto odovzdali Lávkovo rodine Kubínyovcov, zemianskym majiteľom Štefanova od roku 1560 až do roku 1605; vtedy ho vzali do nájmu Thurzovci. Roku 1619 žilo v ňom len 5 sedliackych rodín, ale roku 1625 už 19 rodín. Osada patrila pod richtárstvo v Dolnom Štefanove. Počas kuruckých bojov sa dostala do rúk rodiny Szentiványiovcov, spríbuznenej s Kubínyovcami. Veľmi často trpela záplavami rieky Oravy, a preto počet usadených rodín sa stále menil, a tým, že na rozdiel od ostatných obcí v jej chotári nebolo lesov. Kubínyovci vlastnili osadu až do zrušenia poddanstva.

     Lávkovo prestalo existovať roku 1953, po zatopení vodami Oravskej priehrady.

Ľavkovo

Mária Medvecká,  Ľavkovo 1951 - Oravská galéria 

Ľavkovo

Ľavkovo

Ľavkovo

Ľavkovo

Ľavkovo

Ľavkovo

Výstavba priehradného múru Oravskej priehrady, v pozadí Ľavkovo

Ľavkovo je zatápané vodou Oravskej priehrady

NÁMESTOVO

     Obec bola založená roku 1557 na ľavom brehu rieky Bielej Oravy. Fraňo Thurzo vydal šoltýsku listinu Ondrejovi Randovi, ktorý pochádzal z Lokce s pôvodným menom Ondrej Goláň, aby založil osadu Námestovo na základe valaského práva. Dostal zároveň právo usadiť sa tam aj s 11 sedliakmi, ktorých mená sa dodnes zachovali. Zároveň ich oslobodil od poddanských povinností na 12 rokov. Osada sa rýchlo rozrástala, už roku 1598 mala 16 sedliackych domov. Vtedy Thurzo určil hranice jej chotára. Roku 1608 Námestovo spustošili hajdúsi. Roku 1612 založil Thurzo v Námestove faru pre celú hornú Oravu aj s cirkevnou školou a stanovil dôchodok pre farára a učiteľa. Do roku 1627 obyvatelia postavili s pomocou sedliakov z okolitých dedín drevený kostol, ktorý roku 1656 rozobrali a predali do Pucova. Namiesto neho postavili roku 1659 dnešný, murovaný kostol. Na evanjelickú faru sa do Námestova dostal Štefan Boczko.

     Na faru k nemu prišiel asi roku 1671 zemplínsky zeman Gašpar Pika, ktorý sa ukrýval v dome Námestovskeho šoltýsa Romana Žiačika. Pikovi sa s pomocou Boczka a jeho troch synov podarilo na Orave zorganizovať protihabsburské povstanie a zmocniť sa zámku. Vyslané vládne vojsko ho však porazilo. Počas kuruckých bojov aj Námestovo spustlo, ale začiatkom 18. storočia badať jeho postupné vzmáhanie. V tom období sa začína rozširovať aj plátenníctvo.

     Roku 1776 Mária Terézia Námestovo povýšila na mesto, pritom však jeho poddanský pomer k zámockému panstvu nezanikol; o rok neskôr sa Námestovo stalo sídlom okresu. V tom čase tam žilo asi 800 ľudí, ale roku 1828 už skoro 1 700. V polovici 18. storočia malo Námestovo plátenníctvo na vysokej úrovni a malý pivovar.

Námestovo - Námestie slobody pred zatopením vodami Oravskej priehrady v roku 1953

     Najvyšší počet obyvateľstva bol zaznamenaný roku 1940, a to 1 804 obyvateľov. Druhá svetová vojna, najmä jej posledné dni zanechali na ňom kruté stopy. Skoro 90 % domov Nemci vypálili; v troskách domov zahynulo 78 občanov. Ich mená rodáci zvečnili na pamätnej tabuli umiestnenej na kostole. 

    Po oslobodení nastal prudký rozvoj Námestova tak v občianskej výstavbe rodinných domov, ako aj v budovaní priemyselných závodov. Do Námestova sa presťahovalo mnoho rodín zo zatopených osád a obcí. Priehrada zaplavila aj polovicu Námestova. Výstavba sa však rozvinula vo vyšších polohách. Od roku 1960, po reorganizácii štátnej správy, prestalo byť Námestovo sídlom okresu. Mestský štatút však obnovil Stredoslovenský krajský národný výbor. Dnes je Námestovo doležitým priemyselným strediskom hornej Oravy a zároveň významným turistickým centrom.

Kultúrni dejatelia:

H a m u l j a k Martin. Narodil sa 19. aprila 1789 v Oravskej Jasenici. Po štúdiach sa stal sekretárom oravského panstva. Od roku 1811 bol juratorom na bratislavskom sneme, pracoval v úrade kráľovskej rady v Budíne. Starobu prežil v Námestove, kde 31. marca 1859 zomrel; pochovaný je na miestnom cintoríne. Bol veľkým národovcom. Roku 1834 s Jánom Kollárom založil v Pešti Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej a vydával almanach Zora. Hamuljak mal takú úctu v národe, že Ján Hollý mu venoval svoj epos Cyrilo-Metodiádu.

V e s e lo v s k ý Karol, MUDr. Narodil sa roku 1818 v Námestove; pochádzal zo šoltýskej rodiny v obci Oravské Veselé. Po dokončení štúdií sa stal lekárom oravského panstva a od roku 1861 stoličným lekárom Oravskej župy. Ovládal niekoľko cudzích rečí; precestoval Uhorsko, Nemecko a Taliansko. Založil na Slovensku najstaršiu meteorologicku stanicu v Oravskom Podzámku a jej meteorologické dáta spracoval od roku 1849. Napísal niekoľko diel a článkov aj o lekárstve v latinčine, maďarčine a nemčine. Písal o ňom i Štúr v Slovenských národných novinách, že si vrúcne váži jeho národnosť.

O r s z a g h - H v i e z d o s l a v Pavol. Ako advokát pôsobil v Námestove dvadsať rokov (v rokoch 1879-1899). Tam napísal svoje najkrajšie diela, medzi nimi aj Hájnikovú ženu.

OSADA

     Osada bola založená na ľavom brehu Čiernej Oravy uprostred Oravskej kotliny v Boroch. Prvý raz sa spomína roku 1609 ako obec, ktorá sa len zakladá. Roku 1616 Thurzo ocenil námahu ústianskeho šoltýsa Jakuba a udelil mu šoltýske pravo. Od tých čias sa začal nazývať Stankovský a osada po ňom. Názov Osada sa začal používať okolo roku 1659, názov Závada je od šoltýsa Martina Zavadského. V druhej polovici 17. storočia bola obec poznačená vojnami, požiarmi a morom. Po upokojení pomerov dochádzalo k opätovnému zaľudňovaniu. Začiatkom 18. storočia sa tu usadila skupina troch remeselníkov — hrnčiarov; vtedy mala obec 210 obyvateľov. Obyvateľstvo pestovalo vo veľkom množstve ľan, z ktorého sa vyrábali nite na predaj, a obchodovalo s dobytkom. Postupne sa tam rozvinulo, podobne ako v susedných obciach, aj plátenníctvo. Plátno predávali koncom 18. storočia na Dolnej zemi.

 V období druhej svetovej vojny bola obec Osada vypálená nemeckými vojakmi.

Cirkevne patrila Osada najskôr k Trstenej a potom k Ústiu

Obyvatelia sa zväčša venovali poľnohospodárstvu a hrnčiarstvu. Pestovali ľan, z ktorého vyrábali nite. Postupne sa rozvíjalo plátenníctvo a obchod s dobytkom.

Osada - drevené domy s rovnými štítmi a jednym oknom do ulice

    Počas druhej svetovej vojny Nemci obec vypálili. Roku 1953 pred zatopením vodami Oravskej priehrady mala asi 600 obyvateľov.

Kultúrne pamiatky:

D v a  d o m y postavené v ľudovom biedermeieri so štukovou výzdobou ako pamiatka na rozkvet plátenníctva.

K o s t o l  postavený v rokoch 1920 — 1924.

Osada - kostol postavený v roku 1920

SLANICA

     Obec ležala pri sútoku Polhoranky a Bielej Oravy. Pomenovanie dostala od pôvodného názvu riečky Polhoranky, ktorá sa počas vzniku osady nazývala Slanica, pretože vyvierala zo slaných prameňov na Slanej vode pod Babou horou.

    Slanicu, podobne ako susednú osadu Zubrohlavu, založili okolo roku 1560 bratia z rodiny Kludovcov, pochadzajúci z Kňažej, a situovali ju na okraji Borov pozdľž starej obchodnej cesty v Oravskej kotline. Rozvíjala sa veľmi pomaly a roku 1619 mala len 8 rodín, ale o pät rokov už 25 rodín. Roku 1677 sa v daňových súpisoch spomína Matej Brnula inak Slanický, praotec Antona Bernoláka, ktorý dostal roku 1681 od kraľa Leopolda erb a zemiansky armáles pre seba a svojich synov za pomoc cisárovi v období protihabsburského povstania roku 1672.

     V Slanici bola mýtna stanica, ku ktorej patrilo aj filiálne mýto v Oravskej Polhore. Počas kuruckých bojov Slanica spustla. Začiatkom 18. storočia sa zotavila z vojnových rán a už roku 1715 žilo v nej 63 roľníckych rodín.

    V 18. storočí sa intenzívne začína rozvíjať plátenníctvo. Skoro všetci obyvatelia v tom čase žili z tkania plátna, ktoré predávali v stoliciach a krajinách monarchie, zaoberali sa však aj roľníctvom a chovom dobytka. Koncom 19. storočia plátenníctvo upadlo.

    Najvyšší počet obyvateľstva dosiahla Slanica okolo roku 1870, a to 1 068 ľudí. Postupne však počet klesal, najmä pre vysťahovalectvo.

     V období druhej svetovej vojny bola dedina veľmi poškodená. Prestala existovať roku 1953 po zatopení vodami Oravskej priehrady.

Slanica - bývalá ľudová škola

Kultúrne pamiatky:

K o s t o l postavený v rokoch 1766-1769 ako kaplnka. Roku 1843 bol rozšíreny v lodi a zároveň bola pristavaná tzv. zámočnícka kaplnka. Vtedy vznikla aj dnešná dvojvežová biedermeierovská fasáda. Dnes je majetkom Oravskej galerie v Dolnom Kubíne a slúži ako výstavná sieň.

Slanica - kostol postavený v rokoch 1766 - 1768, teraz expozícia ľudovej plastiky Slanický ostov umenia

P l á t e n n í c k e  d r e v e n é  d o m y  slanického typu z 18.a 19.storočia. Tento typ domov sa vyznačoval sedlovou strechou a štítom s dvojitou lomenicou.

P o m n í k  A n t o n a  B e r n o l á k a  prenesený do priestoru pri kostole na Slanickom ostrove.

P l á t e n n í c k e  m u r o v a n é  d o m y  s rokokovo-biedermeierovskou fasádou zo začiatku 19. storočia.

Slanica - murovaný dom s rokokovo-biedermeierovskou fasádou a štukovou ozdobou zo zač. 19. storočia

Kultúrni dejatelia:

B e r n o l á k  A n t o n.  Narodil sa 3. oktobra 1762 v Slanici, v prostredí, ktoré mu umožňovalo duchovný rast. Pochádzal z plátenníckej rodiny. Po štúdiach v Námestove, Ružomberku a Bratislave učinkoval ako kaplán v Čeklísi (Bernolákovo) a od roku 1797 ako farár v Nových Zámkoch až do svojej smrti 15. januara 1813.

Anton Bernolák, prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny

Slanica - rodný dom A. Bernoláka - dobová kresba

Slanica -rodný dom A. Bernoláka 

A. Bernolák ako prvý uzákonnil spisovnú slovenčinu. Za jej základ vybral jazyk kultúrneho prostredia okolo Trnavskej univerzity. Bol aj dobrým organizátorom slovenského národného života. Jeho príčinením založili roku 1792 Slovenské učené tovarišstvo (spolu s Jurajom Fándlym), ktorého hlavným poslaním bolo vydávanie kníh v slovenskej reči.

Slanica - kaplnka pri ceste do Námestova

Slanica - kalnka pri ceste do Ústia

Slanica - drevené domy spojené typickou drevenou zastrešenou bránou

Slanica - pred zatopením vodami Oravskej priehrady roku 1953

Slanica - pohľad na kostol a kalváriu pred zatopením vodami Oravskej priehrady

Slanica - vstup do obce pred zatopením