BÝVANIE, ODIEVANIE, STRAVOVANIE (Ľudovít Kohút)
V Ústí boli drevené a murované domy z pálenej tehly, z toho tri "štokovce" (poschodové obytné domy). Murované sa stavali najmä po veľkom ohni roku 1894 a pokrývali sa cementovou škridľou. Drevené mali strechy pokryté šindľom. Boli stavané podľa tzv. slanického typu. štít bol lomený, dolná strieška bola nižšie, hore na mieste podkužeľa bola šikmá. Pri novších domoch štíty boli už rovné. V oknách po celý rok kvitli voňavé muškáty.
Najrozšírenejší pôdorys obytného domu s hospodárskymi staviskami mal podobu veľkého L. Dlhé rameno smerovalo do ulice, na jeho konci bolo priečelie a štít domu. Smerom do dvora bola sýpka, pocien (dreváreň) alebo len drevená komora. Na kratšom ramene v hĺbke dvora bola stodola, prípadne aj maštaľ pre kone a hovädzi dobytok. Do dvora sa vchádzalo cez vysokú bránu, pre ľudi bola bránka. Z bránky sa vystupovalo na drevenú alebo murovanú pohrotku (podstenu pod odkvapom) a pred vstupom do pitvora bol vyvýšený "ganek", na ktorom sa po robote zavše posedelo a deti rady jedli.
Niektoré domy nemali brány, najmä tie, kde bývali v jednom dvore aspoň dvaja gazdovia. Títo si vždy dobre rozumeli, lebo inú možnosť nemali. Pred domami boli poväčšine malé záhradky, kde sa pestovali kvety a na hriadky sa sadila pažitka, cibuľa, zelená fazuľa na "štekoch" a zelenina do polievky. Pred záhradkami boli lavičky, na ktorých najmä v nedeľu popoludní posedávali domáci a susedia. V záhradkach a záhradach nebolo ovocných stromov, lebo tieto v zime vymrzali.
Obytný dom
Interiér domov bol jednoduchý, na svoju dobu účelne zariadený. Skladal sa obyčajne z kuchyne a dvoch izieb "predňej" a "zadňej".
Kuchyňa bola centrom života v rodine. V nej sa bývalo, spávalo a jedlo. Vchádzalo sa do nej z pitvora, kde stála "špajkasňa" alebo "šefareň" na potraviny. Na vešiaky sa odkladal pracovný odev, ku dverám pracovná obuv.
V kuchyni musel byť v prvom rade "špahret" (sporák) a veľká posteľ, ak bolo dosť miesta. špahret s kachľami musel mať dobrý ťah. Taký vedel postaviť Koňarčík z Brehu alebo Jašica-Kain na Žabinci. Staval sa z vypálenej tehly a bol zvnútra vymazaný kľovačkou. Oheň zo sporáka prechádzal do kachieľ popod "rúru" (trúbu), nad ktorou bol ešte liatinovy kotlík na teplú vodu. Ak sa po vyhasnutí ohňa malo udržať teplo, bolo treba rúru do komína "zatkať šibrou". Pec na pečenie chleba bola na spodku kachieľ a kúrilo sa v nej nakálanými polenami. Mokré šaty a bielizeň sa mohli usušiť na žŕdke nad sporákom. Na hrdielku za kachľami sa sušili mokré topánky, mokré "patyčky na podpalu", rukavice, "štrimfle" a iné.
Pozdĺž čelnej steny pod oknom od kachlieľ po stôl bola dlhá "lavka" (lavica) na posedenie, jedenie a spanie za kachľami. V stole bol zasúvací "stolník" na lyžice, misky, hrnce, neskoršie i taniere sa ukladali na policu. Na stene nad stolom alebo na tragari uprostred kuchyne visela petrolejová lampa "gajstovka", v chudobných rodinách svietili len malým kahančekom - kartušou. Na niektorej stene boli pripevnené "vyšivaňa", napr. s textom "Láska nehnevaná - nie je milovaná" alebo "Keďje núdza najvyššia - pomoc Božia najbližšia". veľká posteľ v kúte bola pre malé deti, ktoré sa v noci "rozkopávali" a v teplej kuchyni mohli spokojne spať.
Predňa (predná izba) bola parádna s "firhangami" a kvitnúcimi muškátmi v oblokoch. Slúžila na vzácne návštevy (kňazová koľada), sviatočný oddych, odkladanie šiat na nedeľu i čistú bielizeň. Na veraji dvier visela svätenička, na čelnej strane obraz sv. rodiny alebo Panny Márie s holúbkami, nad ním kríž. Nad posteľami viselo väčšie zrkadlo a na stenách zarámované fotografie rodičov zo svadby, z vojenčiny, z birmovky, malých detí, strýkov z Ameriky a pod. Na "šifonieri" s vyťahovacími zásuvkami na bielizeň stáli porcelanové sošky z púti a malý krížik do ruky. Pre navštevy slúžil kanap, v lepších rodinách divan, stôl uprostred izby so štyrma "stolkami". "Foršty"prikrývali doma utkané "pokrofce" (koberce).
Zadňa (zadná izba), pokiaľ v dome nejaká jestvovala, bola veľká a slúžila pre starých rodičov na bývanie a spanie. Ale aj pre väčšie deti. V zimných mesiacoch sa v nej "schodili" dievky pri páraní peria, predtým pri kúdeliach, gazdovia vo dne plietli košíky. Okolo stien stáli postele, väčšie kufre, "truhly" i šifonier so stojatými hodinami alebo len s budíkom. V "poharsliku" na zamykanie boli cennosti (peniaze, doklady, písma) i ozdobné poháriky.
Sýpky, komôrky a pivnice patrili k obytným priestorom. Proti ohňu boli murované a vybavené kovovými dvermi, v krajnom prípade len obité hrubším plechom. Sýpky, volané aj sypanice, slúžili na odkladanie potravinárskych výrobkov. V "štokoch - šefarňoch" s obilím sa uschovávala po vyúdení slanina, klobásky a sadlo, aby ich deti "nevykuntovali".
Do komoriek sa odkladali konské postroje, pluhy, brány, kosy, reťaze, motyky, hrable, klince a náradia na opravu pokazených vecí v dome a na dvore. Pod domom bola pivnica, kde sa uskladňovala "repa","burbundia", stála "bočka kapusty". V piesku na zimu určená zelenina musela vydržať do jari budúceho roku. V lete sa dávalo do pivnice mlieko, aby sa dobre "skyškalo".
Zadné stavy predstavovali maštaľ , humno a dreváreň.
Maštaľ (v Ústí"stajeň") bola proti ohňu väčšinou murovaná. Na "dyľoch " stál po páre hovädzi dobytok a kone, oddelené "hrádzou" od ďašieho stojiska. Do "cárku" sa prisádzalo teľa, v chlievoch sa chovali "prašky" (prasnice), nad nimi na doskách mali miesto kury. Hnoj zo stajne sa kydal cez dvere na "hnoj" (hnojisko), na ktorom v jednom rohu stal doštený záchod (ľudovo " hajzeľ ").
Dreváreň sa volala "pocieň" alebo len "cieň". slúžila na uskladnenie napíleného alebo na polená nakálaného dreva, do "šupiek" naviazanej vrbiny, na narúbanie "tresek i patyčkov na podpalu", na pílenie dreva na "krosnách" alebo na "ďadkovi", vystrúhať a vyhobľovať drobnú vec do domácnosti alebo menšie hospodárske náradie. Tu sa odkladali aj rozobraté vozy, drabiny, košiny, kolesá a borina (rašelina) na kúrenie.
Humná boli typické hospodárske stavby. Podľa humna sa priľahlé menšie parcely za humnami volali záhumnice. Humná boli jednoduché obdĺžnikové stavania na uskladnenie slamy a sena, ako aj na prípravu krmiva. Stavali sa hneď pri maštali tak, aby otvorením predných a zadných vrát dostal sa na mlatovisko voz s fúrou sena alebo zbožia a pri mlátení sa vytváral "cug" (prievan), odnášajúci prach. Vpravo od mlatoviska do výšky jedného metra bol "prielazom" čiže doskami oddelený začin. Tam sa ukladalo malohodnotné seno (kyslé z močarísk a psiarka). Na toto až do kalenice" (štítu) sa vrstvilo z poľa zvezené zbožie. Po jeho vymlátení na to iste miesto sa uložila už v "oklackoch" poviazaná slama. V začine na psiarke v nedeľu popoludní alebo "keď ľalo" chutne si pospal gazda alebo tam prenocoval "ďad" (žobrák).
Na "voder" (pod strechu nad mlativiskom) sa vykladalo usušené kvalitné horské seno a krmoviny, ako ďatelina, koničina, ľadničina, polovina, hrachovina a ďatelino-trávne miešanky. Toto sa dávalo kravám po otelení alebo sa rezalo so slamou na sečku.
Nad "stajeň" sa ukladalo seno z lúk, prielohov a úvratí. Na mlatovisku sa mlátilo cepami, neskoršie mláťačkou, poháňanou benzínovým motorom. V kúte stála "mašina" (sečkovica). O niektorú stenu humna bol zvonka pristavený "podišar" na plevy a úhrabky.
Studne boli dvojaké: uličné i súkromné v jednotlivých dvoroch. Na Žabinci a Dluhošom konci išli do hĺbky 3-4 metrov a boli vykladané skalami. Uličné studne na pitnú vodu boli na Žabinci pred domom Štefana Bednarčíka, Ondra Trabalku, pred Mišom Gaľom a Karolom Kokoškom. Pre bezprostrednú blízkosť Mláky voda bola červená, ale neškodná. Studne na kostolnom vŕšku, pri starej škole a na vyššie položených miestach v dedine dávali čistú pitnú vodu. Voda sa ťahala rumpálom, len dve studne boli s váhadlom: jedna na Šoltýstve a druha na Brehu.
ODEV A OBUV
Výrazného rozdielu v odievaní v Ústí nebolo. Idúc z kostola vynímala sa zo zástupu iba Ilonka Kohútova so svojou matkou, rodenou Kovalikovou zo Šoltýstva. Obe s ľahkým pudrom na tvári, ozdobene šperkami a s klobúkmi na hlave schádzali dôstojne z kostolného vŕška. Popri nich sa chceli ukázať tak trochu aj plátenníci.
Plátenníci sa na jarmokoch odievali pekne, aby prilákali kupujúcich. šaty mali zo štofu, kvalitné rajtky, bielu košeľu, ligotavé čižmy. Na hlave vždy nosili pekný nový klobúk, v zime zas čiapku z košusiny, proti chladu dlhý košuch. Na rukách mali prstene, na veste zlatú retiazku a na nej hodinky. Parádne sa obliekali aj ženy plátenníkov. Najradšej nosili aksamietové šaty i šaty s dlhými strapcami tmavočervenej, hnedej i čiernej farby. Čo bohatšie nosievali perzianové odievačky.
Odev ostatných chlapov a žien bol jednoduchý a praktický bez náznaku regionálneho kroja. Iste tu bol vplyv občianského oblečenia plátenníkov, amerikánov a susedných mestečiek Trstenej a Tvrdošína.
Nosili sa "háby" do roboty a na sviatok. Odev a obuv bolo treba "pošanovať" ako sa len dalo. Zodraté miesta robotnej odedze sa zašívali latami, topánky sa flekovali prištipkami alebo podbíjali krpčárkou, "obcesy" (podpätky) a špice na podošve sa podbíjali plieškami, aby sa rýchlo nezodrali. Sviatočné štofové háby sa nesmeli " upískať ". Bolo ich treba večer odložiť do "kasne" alebo aspoň zavesiť na "fogaš" (vešiak). Museli vydržať i roky, u starších až do smrti, ba dať sa v nich dakonca aj pochovať.
Súčasti mužského odevu
Starší chlapi nosili na tele spodnú teplú košeľu. V zime hriala, v lete chladila a pri kosení nasávala pot. Na ňu sa obliekala ľanová alebo bavlnená košeľa so zahnutým golierom. Siahala po pás, zakladala sa do "gjat" a pripevňovala remeňom do "gaľvot". Na košeľu sa obliekal v zime sveter upletený zo zrebnej ovčej vlny a "kaftanik". Mladší skôr "pruclík" (vestu).
Gaľvoty a kaftanik boli väčšinou baršonové alebo cajgové. V zime sa obliekal "zimušný" (vrchný) kabát a na hlavu sa kládla baranička alebo teplá čiapka, v lete "kaňak" (klobúk). Mládež sa obliekala už s módou. Do kostola mládenci si viazali na krk "šalik" alebo "mašľu" (rozumej viazanku).
Na nohy sa obúvali "baganče" z hrubej kože. Krpce po prvej vojne nebolo vidieť. Do blata a do hnoja sa nosili nepremokavé gumáky. Aby neodrali nohu a zabezpečovali teplo, okrúcali sa nohy onuckami alebo sa natiahli teplé "štrimfle". Vo sviatok sa nosili boxove šnúrovacie topánky. Platennici a kto na to mal, obuvali si pekné lesklé čižmy.
Súčasti ženského odevu
Ženy nosili na tele ľanové košele a spodky, na tom spodník. Na noc obliekali reklík, nočný kabátik na uväzovanie pod hrdlom. Staršíe ženy obliekali si hore "jupku" (ľahký kabátec), dolu sukňu. Táto bola zo štofu jednofarebná, buď čierna alebo tmavozelená. Staré ženy nosili sukne až po členky. Neskoršie sa šili kratšie - trištvrťové. Mladšie mali na sebe celé šaty až po kolená, dievčatá sukňu a blúzku. Keď sa išlo do obchodu, na úrad alebo poštu prepásala sa pekná vypigľovaná (vyhladená) "fertuška".
Kožúštek v zime bola košušinová vestička s vlnenou lemovkou okolo rukávov, kešení (vreciek) a zapínania. Popri ňom sa nosil krátky teplý prešívaný kabátik. V zime miesto "zimušného" kabáta aj krátky kožuch z barana, kúpený na jarmoku od dobrého kožušníka. Staré ženy sa zaodievali do čiernych, mladšie do bielych alebo kavových odievačiek (vlniakov).
V zimnom oblečemí - rok 1943
Vysoké topánky predstavovali sviatočnú obuv z jemnej čiernej kože so šnúrovacím zapínaním a nízkym opätkom. Pekne čižmičky a "kopytká" (kapce) na zimu ušité na mieru z hrubého čierneho valaškého súkna svedčili o dievke z lepšej rodiny.
V lete do poľa sa nosili ľahké šnúrovacie tenisky, sandálky, papučky, ale väčšinou sa chodilo boso od jari do Všechsvätých, pravda, ak bolo sucho a teplo. Ľudia sa obúvali len v nedeľu do kostola, na svadby, tancovačky, pohreb a ďaleké cesty. Do Trstenej cez Halečkovu sa chodilo vždy boso, hoci na slnku sa vypekalo dosť hadov.
Ústie nad Oravou 1930. Vo sviatočnom oblečení
Hanka Močolová, Anton Močol, Mária Kavuliaková rod. Mokošáková
Účes a pokrývka hlavy
Slobodné dievčatá mali vlasy spletené do vrkoča, ktorý bol zakončený mašľou. Nad vrkočom bola zapnutá ozdobná spona alebo krátky ozdobný hrebenček. Okolo krku nosili biele alebo červenožlté granátky. Vydaté ženy zapletali vlasy "do kontu" a upevnovali "hornodľami" (vlásenkami). Všetký nosili na hlave šatky (delinky na leto, šafolky na zimu). ženy si ich viazali pod bradu. Pri práci, napr. so senom, v žatve, pri praní, "mazaní" izieb a iných prácach si tieto šatky viazali vzadu.
Do spoločnosti a do kostola sa uviazala biela, sivá, kávová alebo čierna šafolka. Čepce sa v Ústí nenosili.
Súčasti detského odevu
Malé dievčatká nosili kabanky, väčšie kabane. Chlapci košielky a trištvrťové (pod kolená siahajúce) nohavice. S vlasmi u dievčat bolo viac roboty, keď si ich zapletali do vrkočov s neodmysliteľnou mašľou (stužkou). Kedže práškov nebolo, matere ískali (hľadali hnidy a bili všenaky) v hustých vlasoch, chlapcov ostrihali dohola.
Malých chlapcov obliekali do celých nohavičiek od krku až po kolená so zapínaním na chrbte, ale s rázporom na zadku na vybavenie telesnej potreby. A tak sa pri nadávaní staršieho mladšiemu hovorilo: "Čo chceš, ty ďadu, ďes' bol, keď som už ja bol chlap a tebe z riťi ešte košieľka trčala."
ČO ÚSŤANIA JEDÁVALI
Nad jedálnym lístkom Úsťanov krútila hlavou roku 1929 nová učiteľka Melánia Polčíková, keď dala štvrtákom napísať školskú úlohu "Naše jedlá". Sadla si za stôl, že si jednu hodinu oddýchne. No neprešlo vari ani päť minút a žiaci začali odovzdávať hotovú úlohu. Pri oprave nevychádzala z údivu nad rovnakým textom: "Na ráno jedávame repu s mlekom, na obed repu s kapustou a na večeru repu s kapustnicou."
Strava v Ústí ako všade pozostávala v prvom rade z dorobených naturálií. Na prvom mieste to bola repa (zemiaky), potom žitná a jačmenná múka na chlieb, ale aj ovsená na kabače. Ďalej to bola kapusta, mlieko, maslo, syr (tvaroh) a vajcia. Mäso pochádzalo z domácej hydiny, omastok zo zakáľačky, masla a "skôrok" z vykŕmených husí. Samotné jedlá boli zo zapražaných polievok s pridaním jačmenných krúpov (geršňa), ryže, zemiakov, hrachu, fazule, trhaných halušiek, "šmantlavej" (polievka z čerstvej kapusty) a k tomu ešte prívarkov, ako kyslá repa, griska, ryskaša, fazuľa na kyslo a podobne.
Repa čiže zemiaky, švábka, bandurky, krumple je druhý slovenský chlieb. Tým viac pre Oravu, kde sa dobre urodí v porovnaní s inými plodinami. Bola denne na jedálnom lístku, ako bolo vyššie uvedené. Robili sa z nej repné halušky (s maslom alebo prevareným sladkým mliekom), dala sa upiecť v rúre ako repná baba, repňak ako kabač upečený na "špahrete", ako placky, dala sa uvariť ako kyslá repa na smotane, zapražaná a iné. Repa chutila od skorých zemiakov - viedenky (vravelo sa: na Jakuba repa hrubá) až po "dônovok" (apríl-máj).
Chlieb. Rastlinna bielkovina je neodmysliteľnou súčasťou výživy ľudského organizmu. Bolo to vidieť v prvej svetovej vojne a po nej, keď nedostatok múky sa dokladal repou (škrobom) deti pýtali jeden od druhého: Daj mi aspoň raz zahryznúť z teho chleba alebo kabača! Teda chlieb náš kažodenný zo žitnej (ražnej) a jačmennej múky s pridaním varených zemiakov sa s úctou chránil. Pekával sa doma v peci alebo "rure" . Pred prvým odkrojením sa urobil kríž na jeho spodnej strane. Koláče sa piekli len na veľké sviatky (Vianoce a Veľkú noc), svadby alebo pri krste novonarodeniatka. veľká radosť zavládla v rodine, keďpo otelení kravy sa upiekol koláč z mledziva (colostrum).
Z múčnych jedál sa varila "zamrvianka" (mrvenica na mlieku), griska (krupica), kuľaša z jačmennej alebo kukuričnej múky ako aj brija so sladkým mliekom.
Kapusta bola zdroj vitamínu. Bolo jej dosť natlačenej v bočke v každej rodine. Jedávala sa s repou, lepšie chutila, ak sa okrem zápražky do nej vložil kúsok údeného mäsa, alebo bola aspoň sadlom "omastená".
Mlieko, maslo, syr (tvaroh) dávali dobre ošetrované a kŕmené kravičky pinzgavského plemena. Nebolo dňa bez mlieka, či už sladkého, kyslého alebo zmúteného priamo z kerničky (zbonky) - cmaru. Maslo a smotana slúžili ako omastok skoro do každého jedla. Tvaroh (v Ústí volaný syr) zmiešaný s maslom, k tomu chlieb a v dinerke (konvičke) kyslé mlieko vystačili, aby človek mohol kopať celý deň. Maslo sa dalo predať a kúpiť zaň iné potraviny.
Vajcia či už uvarené alebo upražené ako "vaješnica" (omeleta) sa jedávali v ťažkej práci. Pre rýchlosť ich prípravy s kúskom masla vedeli si ich upražiť aj deti, keď sa ponáhľali do školy. Ináč sa odkladali "vajčiarovi" na predaj alebo v obchode sa za ne kupoval ocot, cukor, cigória, gajst (petrolej), bič, kolomaž, pre školákov škripta (písanka), kľajbas (ceruzka) a iné domáce potreby. Pre porovnanie uvedieme ich cenovú reláciu: za korunu bolo v 30-tych a 40-tych rokoch 5 vajec, teda 20 halierov (šesták) jedno a za jednu korunu bolo u pekára tiež 5 rožkov.
Cukor bol veľmi drahý. 6 Kčs jedno kilo v čase, keď v ťažkej cementárskej práci sa dalo zarobiť za deň 15-20 korún. Preto sa sladilo pašovanými "poľskými cukríkmi" - sacharínom (umelým sladidlom bez kalorickej hodnoty).
Zo strukovin sa varila fazuľa na kyslo i sladko a hrach. V lete chutila zelená (struková), pripravená na smotane a šalátová omáčka.
Kukuričná kuľaša. Osobitné miesto v jedálnom lístku zaujímala kukuričná "kuľaša" (kaša). Táto sa jedávala najmä v čase "dônovku" - teda od konca maja do "prebúdzania prvej repy" (Na Jakuba repa hrubá). Dônovok bolo obdobie, keď "štoky" na obilie (sypárne) boli už prázdne a repy v pivnici bolo málo. Zrnovú kukuricu objednával v 30-tych rokoch najmä pán farár Kaučiarik z Galanty, keď po kázni vyhlásil: Kto ma záujem o kukuricu, nech sa po "večierni" (popoludňajších litániach) prihlási v škole. Táto sa z vagóna v Tvrdošíne doviezla do školy a tam sa rozdeľovala podľa prihlásenia. Už krásne žltučké zrnko rozžuté v ústach chutilo, lebo kukurica má až 3 % tuku a 60 % škrobu. Keď sa zomlela na kamenných mlynoch, chutila ako kaša výborne s maslom alebo s mliekom a dodala toľko energie, že o nej mohol kosec kosiť hoci celý deň.
Všetký úsťanské jedlá boli zdravé a veľmi chutné. Ak niekedy nedokázali nasýtiť zdravý organizmus, "dotískalo sa" chlebom alebo kabačom.
Mäso sa dalo kúpiť u Čanadyho na Žabinci alebo Merešša v starej škole, nakoniec u Jelenčíka. Kupovalo sa len na nedeľu do polievky. "Na borg" sa nedávalo. Lacnejšie za 5 Kčs sa dalo kúpiť, keď sa niekomu krava zdula a bolo ju treba rýchlo na humne zarezať. Ináč sa zarezala kura alebo zajac či do polievky alebo na kyslo. Na Lužbetku (úsťanský odpust sv. Alžbety) a k vianočným sviatkom sa vykŕmila ovsenými šuľkami, opečenými na teplom špahrete hus. "Skôrky" z nej sa odložili na omas-tenie repy a mäso sa uvarilo na polievku.
Zakáľačka. Sviňa sa zakáľala raz do roka obyčajne pred veľkou nocou. Kŕmila sa zemiakmi a jačmenným šrotom. Ak mala čosi vyše metráka, vravelo sa o tom v celej dedine. Boli klobásky, hurky (plnené uvarenou ryžou a krvou), slaninka, šunka, "prešburšt" (tlačenka) a chutné "obarky". Chrbtina sa rozsekala po jednom kile a roznášala sa po rodinách a susedoch či už ako dar alebo na revanš. Klobásky, slaninu, šunku a sadlo bolo treba schovať pred deťmi, aby ich "nevykuntovali" a ostali do veľkej noci, kedy sa žiadalo dačo lepšie zjesť, ako aj počas jarných prác, prípadne na pohostenie vzácnej navštevy.
Čo Úsťanom, najmä deťom, chýbalo, bolo ovocie. V dedine až na výnimky nebolo ovocných stromov, lebo každú zimu vymŕzali. V zime potrebu vitaminu C pokrývala kyslá kapusta a nejaký uschovaný kapustný hlub. Nečudo, keď v lete záhonky jačmeňa a ovsa boli potlačené deťmi, hľadajúce ľadník a hrach. Na lúkach zbierali štiav, v hore "zajačiu ďatelinku" (šťaveľ), na hrade "kvak" a hlub, v záhradke mrkvu. A keď tiahol dedinou na voze "hrušťar" odkiaľsi od Prievidze (Račice, Vestenice) volajúc: Hrušky, jablká, slivky!, deťom išli oči vyskočiť: Mama, aspoň jedno "jabučko". Chlapci - huncúti, keď nebolo nikoho doma, nabrali do slamenice ovsa pre kone, za čo dostali plnú túženého ovocia.