Kultúrá, zdravotníctvo, šport
KULTÚRNY ŽIVOT (Ľudovít Kohút, Ján Lacek)
Kultúrny život v Ústí bol od polovice 19. storočia vždy čulý a výlučne slovenský. Zásluhu na tom mali slovenskému národu oddaní kňazi a učitelia. Významnou mierou prispel k tomu v rokoch najväčšieho maďarizačného útlaku (1895 a neskôr) osobitne Štefan Trúchly, banský inžinier, Peter Bulla pravotár, učitelia Hutyra a Michal Branický.
V rámci hudobného a silného hasičského spolku vyvinulo sa ochotnícke divadlo.
Usporiadať divadelné predstavenie vyžadovalo hodne obetavej práce. Nebolo vhodnej miestnosti, na výstavbu javiska sa museli vypožičať dosky od gazdov. Pre prvé miesto sa poznášali stoličky z celej dediny, pre druhé miesto stačili lavice. Po predstavení bolo treba stoličky vrátiť a miestnosť vyčistiť.
Spočiatku sa hrávali divadlá v krčme u Merešša na Žabinci. No miestnosť na to bola malá. Po prvej svetovej vojne sa hrálo na dvore Kovalikových domov - vo farbiarni. Tu bolo javisko (bíňa) pod strechou, hľadisko vonku. Za nepriaznivého počasia ho prikryli nepremokavými plachtami - poňvami, požičanými od plátenníkov. Najviac sa však používala horná učebňa v starej škole. V 30-tych rokoch ďalej sa už hrávalo v sálach hostinca Petra Knapa alebo pani Johany Obtulovičovej.
Divadelní ochotníci
Ochotnícke divadlo našlo v Ústí dostatok nadšencov. V rokoch 1905 a 1906 bol v Ústí kaplánom Ján Vojtaššák. Nacvičil hru od Jána Chalupku Kocúrkovo, učil mládež spievať národné piesne, napr. Dolina, dolina, kamenný chodníček. Pre divadelných ochotníkov prvú slovenskú oponu zhotovil Félix Blažej Bulla, architekt. Jeho horúce slovenské povedomie nevedeli schladiť ani maďarské žaláre v Segedíne a Vacove.
Žiaci pod vedením učiteľa-organistu Rudolfa Merešša zahrali na Veľkú noc 1926 hru Zlaté srdce. Zopakovali ju v lete, keď bola birmovka. Na predstavení sa zúčastnil i pán biskup Ján Vojtaššák. Predstavenie sa skončilo dramaticky, keď v poslednom výstupe asi dve minuty pred koncom spadla e javisko lampa. Rozliaty petrolej začal horieť, ale ohník sa podarilo zahasiť mokrými kobercami, pričom obecenstvo zachovalo pokoj. Na konci školského roku 1927 žiaci zahrali hru Hlúpy Jano.
Veľmi obľúbené boli hry od Ferka Urbánka Kamenný chodníček, Pytliakova žena, Strídža spod hája, veselohry Pánik, Nepriateľ žien a iné. Ako herci a herečky sa dobre uplatnili Cilka Žilkova, Justína Maťugová, Knapky-Surgentky, Fero Madleňak, Emanuel Dedinský, Matúš Jaroš Hurka, Leon Lipka spod kostola a pre vážne úlohy jeho brat Ľudvik Lipka, Ján Bulla Matkovec, Jozef Kubuľak a komici Michal Pajdušák a Vendo Bulla Picík, z mladších Božka Kohútová a Margita Vretenárova.
Pod vedením obetavého a neunavného učiteľa Janka Ťapáka, rodáka z Čimhovej, rozvíjal sa kultúrny život v plnej miere. Nacvičil mnoho svetských i nabožných piesní. Z kostolných spevov boli to pašie na Kvetnú nedeľu a Veľký piatok, zbor pri božom hrobe Exsurge, pieseň Salve Mater, ďalej piesne vianočné a iné. Z jeho iniciatívy sa usporadúvali čajové večierky s veselohrou a zborovými piesňami. K Vianociam sa nacvičilo divadlo, ako napr. Vianoce v horách a Jánošík, ktorého stvárnil Karol Kohút zo Šoltýstva. Vydarila sa najmä veselohra od Jána Dafčíka Auto, kde šustra zahral František Madleňak, jeho ženu Apolónia Mereššová a agenta Ján Lacek. V dráme Kríž a sovietska hviezda tiež od Úsťana Jána Dafčíka odsúdeného kňaza na smrť výborne stvárnil Emanuel Dedinský. Po divadelných predstaveniach sa konala vždy slušná zábava.
Ale aj v povojnovom období pokračovala ochotnícka divadelná činnosť zase len zásluhou pána rechtora Jána Ťapáka, najmä veselohry s komikmi Vendelínom Kavuljakom a Jožom Žačikom-Heleňakom či ďalšími komickými postavami Joža Kokošku a Karola Krupu. Poslednú hru ochotníckeho divadla v Ústí Milenci stvárnili Štefan Janeček a Terka Feihauerová. Priliehavu scénu na "bíni" u Obtulovičky profesionálne zhotovili stolárski majstri: Anton Kubica, Ferko Baliga a Ferko Jarina. Divadelná hra sa opakovala, prišla priehrada, Ľavkovo a Štefanovci. Bol to dobrý záver zanikajúceho Ústia.
Čulejší spoločenský život udržiavala dychová hudba, v Ústí všeobecne volaní"trubači", pod vedením Petra Kavuljaka zo Žabinca. Dychovka hrávala na všetkých cirkevných a svetských slávnostiach, majálesoch, podľa objednávky na svadbách a pohreboch. Keď zahrala banda rezký "marš" a vyparádení fajermani s ligotavými heľmami vypochodovali z kostolného vŕšku do dediny, zavládla všeobecná radosť i hrdosť na túto krásu. Z trubačov spomeňme: primáš Peter Kavuljak, krídlovka; Albert Migra, trubka; Ján Colotka, dvojkrídlovka; František Vaganek, klarinet; Jozef Colotka, kontras; Jozef a Ján Krajinčák, krídlovka a baskrídlovka; Martin Kavuljak Sahový, heligón; Jozef Kráľ, bubon; Matúš Jaroš Hurka, činely; zo starších Ján Ostroška, Jozef Gama, Jozef Točík, Ondro Trabalka Ivčin a iní.
Spolky
Po prvej svetovej vojne bol založený OROL, katolícka telovýchovná a vzdelávacia organizácia ako protiváha českého SOKOLA. Nemal dlhého trvania.
Skoro tretina úsťanských rodín bola členom Spolku sv. Vojtecha. Každá rodina dostávala svätovojtešský kalendár a dve podielové knihy s náučno-výchovným obsahom. Dobre pracovali cirkevné organizácie Jednota katolíckych žien, Ružencový spolok, SKM a pod.
Obecná knižnica sa nachádzala na Brehu u Michala Pajdušáka.
Noviny a časopisy
Ľudáci čiže prívrženci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v rokoch prvej Československej republiky a Slovenského štátu čítali noviny Slovák a Slovenska pravda. Agrárnici čítali Slovenský denník a Slovenskú politiku.
Z náboženských časopisov prichádzali do Ústia: Svätá rodina, Posol božského srdca, Hlasy z katolíckych misií, pre mládež Plameň, pre deti Priateľ dietok, pre školákov školský časopis Slniečko. Po druhej svetovej vojne sa situácia zásadne zmenila.
Rádiovňa
Rušné časy, ktoré začali vyhlásením autonómie na Slovensku 6. októbra 1938, priviedli miestnych kultúrnych činiteľov na myšlienku kúpiť rádiový prijímač. Tento mal byť majetkom školy a mal slúžiť nielen potrebám školy, ale celej verejnosti. Bol umiestnený v novej škole, v miestnosti pre ručné práce, zvanej rádiovňa. V marcových dňoch 1939 sa tu počúvali výzvy Alexandra Macha, Karola Sidora, Dr. Jozefa Tisu, ako aj vyhlásenie Slovenského štátu 14. marca 1939. Predovšetkým ale slúžilo všeobecnému vzdelávaniu, kultúrnemu rozhľadu, posilňovaniu národného sebavedomia v tažkých vojnových rokoch.
Do Ústia často prichádzalo bábkové divadlo, pojazdné kino s náučno-vzdelávacími filmami, profesori z trstenského gymnazia s prednáškami z oblasti prírodných vied, zemepisu, zdravotníctva a podobne.
ZDRAVOTNÍCKA SITUÁCIA (MUDr. František Jaroš, CSc.)
V porovnaní s inými regiónmi Slovenska mala Orava vrátane dedín z oblasti Oravskej priehrady vyššiu chorobnosť i úmrtnosť obyvateľstva. Na tejto skutočnosti sa podieľalo viac príčin, no najmä nedostatočne vybudovaná sieť zdravotníckych zariadení a životné prostredie.
Zatopené dediny Ústie, Osada, Hamry, Slanica a Ľavkovo nemali dlhé roky nielen odborných, ale ani obvodných (všeobecných, praktických) lekárov. Do roku 1948 nebolo na Orave ani nemocnice. Chorých "liečili" ludoví liečitelia-bylinkari, "apatekári" a felčiari. Títo vykonávali menšie chirurgické zákroky, ako ošetrenie menších rán, trhanie zubov, naprávanie vykĺbenín a zlomenín. Tak napr. v 20. storočí chudobnejší cestovali do Liesku k bylinkárke pani Dreveňakovej. Ďalší menej majetnejší chodili do Slanice za medikom MUC K. Klinovským, a to nielen preto, lebo to mali bližšie ako k lekárom do okresných mestečiek, ale aj preto, že bol lacnejší. Za lekárom od roku 1753 museli cestovať viac ako 40 km do Dolného Kubína, kde začal ordinovať Dr. I. Gelb. Ale od roku 1905 boli lekári už bližšie, a to v Trstenej Dr. A. Freund, neskôr Dr. Stangel, Dr. J. Politzer, Dr. E. Rajna, Dr. J. Fraštacky, Dr. Miština a ďalší, v Námestove od roku 1906 Dr. K. Paszternak, neskôr Dr. Holander, Dr. Weiss, Dr. Z. Silbiger a Dr. Ammer; v Tvrdošíne od roku 1912 Dr. Z. Tandlich, neskôr Dr. E. Podivinský, v Jablonke v tom čase tiež ordinoval obvodný lekár. Boli prípady, že ťažko chorého viezli až do Krakova, kde vyhľadávali pomoc u daktorého vychýreného špecialistu.
Najbližšia nemocnica pred rokom 1948 bola v Ružomberku, ďalšia v Martine alebo v Lipt. Mikuláši. Prví odborní lekári, a to internista, chirurg, gynekológ a pediater prišli do nemocnice v Trstenej až roku 1948. Služby týchto odborných lekárov do likvidácie všetkých piatich dedín roku 1953 využívali obyvatelia len v malej miere, pretože s ich sťahovaním sa započalo už roku 1942, vynútené pokračovalo roku 1945, kedy domy zhorené počas prechodu frontu sa nesmeli opravovať a ani stavať. Prvú sanitku dodala UNRA pre Červený kríž do Námestova a Trstenej v roku 1946.
Na Orave do tých čias sa rodilo a zomieralo doma. Dojčenská úmrtnosť, ako uvádza Dr. K. Ammer, činila nad 300 promile, t. j. presahovala 30-násobok dnešnej. Pôrody doma odvádzali aj ženy bez akejkoľvek kvalifikácie. Práca obvodných lekárov bola namáhavá, lebo ťažké prípady bez sanitky museli riešiť doma, pretože chorí odmietali hospitalizáciu. Obvodný lekár musel byť internistom, chirurgom, pôrodníkom i stomatológom v jednej osobe. Hospitalizáciu odmietali pacienti nielen preto, že ju museli zaplatiť, ale aj preto, lebo sa tvrdilo, že do nemocnice sa chodí už len zomrieť. K lekárovi ťažko chorý pacient, ak bol majetnejší, sa dostal konským poťahom, chudobný len pešo, pretože nebolo sanitky, autobusov a vlaku. Často sa stávalo, že pacient zomrel skôr, ako prišiel k lekárovi.
Na Orave bol nedostatok lekárov nielen preto, že sem do chudobného kraja prichádzalo málo lekárov, ale aj preto, lebo z Oravy pochádzajúci lekári išli pracovať inde. V Ústí sa narodil Dr. J. A. Capovský roku 1740 a zomrel roku 1822 v Nitre ako mestský lekár. Až v 20. storočí máme z Ústia dvoch lekárov: starší MUDr. Milan Micek, uspešný ortopéd v nemocnici v Košiciach, nar. roku 1925. Žiaľ, zomrel roku 1987 v Košiciach. Mladši MUDr. František Jaroš, CSc., lekár a spisovateľ pracoval v Trenčíne.
Za liekmi museli občania zátopových dedín od roku 1753 cestovať až do Dolného Kubína. V Trstenej vznikla lekáreň roku 1763. V roku 1914 sa stal jej majiteľom PhMg. A. Murín, známa už ako Murínova lekáreň. V polovici 19. storočia bola už lekáreň v Námestove a roku 1908 v Jablonke. Lekárnik vyrábal magistraliter lieky, ktoré pripravoval z práškov a roztokov podľa predpisu lekára. Okrem toho vydával rôzne čaje a liečivé bylinky, najčastejšie repík alebo rumanček.
Na vysokú chorobnosť a úmrtnosť obyvateľov okrem zdravotníctva vplýva aj životné prostredie, zahrňujúce klimatické, pracovné, sociálne a ekonomické podmienky, ako aj hygienické a bytové pomery. Horná Orava patrí k najchladnejším oblastiam Slovenska. Studené podnebie časté dažde a v Ústí k tomu ešte bažinatý chotár spôsobovali choroby z nachladnutia, ktoré v starých plesnivých domoch pri slabej výžive vyúsťovali do suchotín (tuberkulózy). Studne sa kopali v bezprostrednej blízkosti maštalí a hnoja, čím dochádzalo ku kontaminácii vody. Kontaminovanou vodou "umyté" vemená boli príčinou kontaminovaného mlieka. Kontaminovaná voda, mlieko spolu s vajíčkami, ak tieto neboli dostatočne tepelne spracované boli príčinou črevných nákaz, najmä salmonelóz, dyzentérie, brušného týfusu, cholery a iných nákaz. V epidémiach sa vyskytoval mor, a to v rokoch 1739-1740, cholera v rokoch 1831, 1855, 1865 a 1873. Epidémia dyzentérie a brušného týfusu bola v rokoch 1845-1846.
V Ústí a Osade sa vyskytoval najmä šarlach (scarlatina), ovčie kiahne (varicella). Prednosta Okresného úradu v Trstenej žiadal 8. 2. 1926 obvodného lekára MUDr. E. Rajnu, aby chodil dvakrát do týždňa liečiť chorých na šarlach do Osady. Tento lekár oznamuje Okresnému úradu v Trstenej, že v Osade začala epidémia šarlachu 3. 12. 1926 a skončila 18. 12. 1926. Ochorelo 9 detí, nikto nezomrel. V Ústí začala epidémia šarlachu 20. 11. 1926 a skončila 24. 12. 1926. Ochorelo tiež 9 detí. V tom čase ošetroval Dr. Rajna v Ústí jedného pacienta na ovčie kiahne. Správca školy R. Merešš žiadal 16. 12. 1926 z Okresného úradu lekára, pretože ochorelo 12 žiakov pravdepodobne na ovčie kiahne. K zniženej chorobnosti infekčných chorôb na hornej Orave došlo po roku 1948 a najmä po roku 1959 vďaka zavedeniu očkovania ako aj postupnou dostupnosťou antibiotík, riajmä penicilínu.
ŠPORTOVÁ ČINNOSŤ (František Bulla Matkovec)
Na počiatky tejto krásnej loptovej hry v 30. a 40. rokoch spomínajú pamätníci Janko Lacek a Fero Bulla spod kostola.
Janko Lacek: "V Ústí bol založený futbalový klub na podklade knižky FUTBAL, ktorú dostal Jozef Skala pri objednávke zvyškov textilu od firmy Leo Strass z Náchoda. Na Žabinci v Ohrade postavil futbalové bránky, zostavil dve jedenástky, a to jednu zo Žabinca a druhú z dediny. Zápas bol živelný bez väčšieho záujmu, ale po zápase bola vynikajúca tanečná zábava. Keďz Trstenej pochádzajúci František Fedor sa oženil s krčmárkou Žofiou Mereššovou a prevzal po testinej obchod s miešaným tovarom, z vlastných prostriedkov zakúpil kopačky a dresy pre novozaložený klub EŠKA RAPID ÚSTIE".
Fero Bulla: "Bielo-červené pruhované dresy kúpil, ale nevyplatil v Dubovej Jozef Kolena, syn babice Johany rod. Mereššovej na Žabinci, v torn čase kominár v Turzovke, ináč kapitán mužstva. Kopačky malilen Vendelín Mokošák a Štefan Bednarčík."
Základnú jedenástku tvorili hráči: Jozef a Viľmo Kolena (brankár), František Fedor, Štefan Bednarčík, Karol Kohút zo Žabinca, Juraj Praj, Vendelín Mokošák, Nikodém Bulla. ďalších obstarával Ferko Fedor z Trstenej: Karola Lukačika a troch bratov Štrbaňovcov, zo Zabiedova učiteľa Dudu a iných. Dopravu na zápasy vonku si hradili samotní hráči. Poskytoval ju na drabiňaku Karol Kohút. Ihrisko bolo za záhradami na Žabinci a na Slepiskách.
Na futbal v 40. a 50. rokoch si viac spomína Janko Bulla, v torn čase gymnazista a vysokoškolák, so svojím strýkom s vyššie menovanym Františkom: "Po druhej svetovej vojne nebolo ani lopty, takže nadšenci vkladali do koženého obalu prasačie mechúry. Postupne sa sformovalo dosť silné mužstvo, i keď nádejné talenty sťahovaním odchádzali. Z dorastajúcej generácie sa mužstvo omladzovalo domácimi hráčmi, ako Milan Micek (neskoršie lekár v Košiciach), uznávaný futbalista, ktorý hrával za Trstenú a dokonca aj v Novom Targu, traja Bullovci: Jožo Nikodemov, Fero spod kostola, Fero Bulla Kostolník, ďalej Jožo a Fero Gronský, Števko Gama, Janko Knap, Fero Krupa z Lazu a mnohi iní. Už sa hrávalo na ihrisku Za farbiarňou."
Doma v Ústí sa hrávali len priatelské zápasy a Úsťania nikdy neprehrali. Pomerne stabilnému kádru sa venoval celým srdcom prednosta pošty pán Emil Mažári. Presadzoval moderne poňatie hry -fair-play a utočnú taktiku. Vybavil aj prvý autobusový zájazd do Námestova", kde Ústie vyhralo 4:1.
Stále sa omladzujuce družstvo hrávalo dynamický futbal. V päťdesiatych rokoch mohlo kombinovať hráčov do mužstva až z 29 chlapcov a mládencov, z toho troch do brány, štyroch do obrany, sedem do zálohy a pätnásť do útoku. Najobávanejším strelcom bol Janko Feilhauer a ako jediný center stále figuroval Janko Bulla, ktorý i ako vysokoškolák cestoval z Bratislavy domov a hrával i za Bobrov.
Za vrchol výkonnosti a údivu Úsťanov ako aj "panof" z Priehrady bol nezabudnuteľný zápas opäť s FC Námestovo v pomere 8:1. Najdramatickejšíi zápas sa odohral s Priehradou, keď úsťanskí futbalisti porazili mužstvo posilnené futbalistami-brigádnikmi: Tónom Malatinským a Špačkom v pomere 8:5. Odveta sa, žiaľ, nekonala. Za pár rokov sa s futbalom ako aj so športom a vôbec s celým životom v Ústí skončilo.
Viac zábavou ako športom boli kolky. V Ústí boli dve kolkárne: vo dvore za hostincom Petra Knapa a v záhrade u Obtulovičky. Hrávalo sa v nedeľu popoludní o ma!é sumy. Pri stavaní kolkov prišli na svoje chlapci, keď za jednu hodinu dostali korunu ako "pinku". Hráči, väčšinou mládenci, si počas hry dopriali "zahryzku" (10 dekov klobásky za korunu, štvrťku chleba za 50 halierov a malé pivo za 70 halierov). Raz v nedeľu cez omšu hráli mládenci tak vášnivo, že pán farár Tomáš Vojtaššák spoza Knapovej ľadovne ich odfotografoval, pretože runtujúce gule v bubne ho rušili v kázni.
Šachovú hru priniesol do Ústia z Taškentu (hlavné mesto Uzbekistanu) Martin Kubáň, ktorý tarn bol v zajatí v čase prvej svetovej vojny. V hostinci Janka Knapa volanom "kultúrny dom" naučil túto hru svojho súpera Jozefa Baľaka a ten zas ďalších.
Z úsťanských šachistov od svojich študentských čias sa vypracoval na majstra šachu svetovej úrovne RNDr. Ján Bulla, CSc. Na XXII. majstrovstvách Európy podľa nemeckého časopisu FERN-SEHSCHACH Nr. 7/93 bol štvrtý, je víťazom III. Čsl. pohára, za čo dostal titul Majster športu. Na Majstrovstvách republiky bol druhý a získal titul Zaslúžilý majster športu. Potom hral na XVII. semifinále Majstrovstiev sveta, kde skončil ako tretí a získal titul Majster športu. V septembri 1995 na Kongrese svetového korešpondenčného šachu v nórskom Bjoviku bol mu priznaný titul Medzinárodný majster. Okrem toho ako 50-ročný roku 1981 zabehol Košický maratón za tri hodiny.