Počas zbožných robôt (pomenovanie od slova zbožie = zrno) sa kosilo kosami s "hrabelkami"', smerom do stojatého obilia, aby sa zožaté obilie ale do polovice stojaté ľahšie "podberalo na snopek". Zložením a preložením dvoch hrstí obilia sa krutením urobilo povrieslo a ním sa "snopek" uviazal. Snopky sa stavali do "kozlíkov" (panákov) čiže do pyramídy "rasou" hore v počte 9 a prikryli sa čapkou" - väčším snopkom vo forme dáždnika. Vysoké kozlíky žita sa opásali ešte povrieslom. Na konci žatvy sa vysušené kozlíky zvážali do humna a ukladali do záčina až po samú "kalenicu" (štít). Cez leto, keď kapusta a burgyňa dostali väčšie listy, chodili ženy na Hrady "na lisťa" k dojeniu a na krm sviniam a hydine. Každá nabrala čo najväčší batoh, horko-fažko sa mohla zodvihnúť zo zeme.

 Jeseň

     V polovici septembra začínali "kopačky". Zemiaky sa kopali motykami ručne a uskladňovali sa najčastejšie v pivnici do "hrádz". Na záhonky, kde sa malo zasiať žito alebo pšenica, sa vyvážal hnoj, ktorý sa hneď zaoral. Zberom kapusty a burbundie začiatkom októbra sa končili poľne práce.

     V septembri a októbri sa už mlátilo, a to v 20-tych a 30-tych rokoch ručnou mláťačkou. Pri jej krúteni sa vymieňalo najčastejšie až 8 chlapov, 4 ženy vyhrabávali slamu a plevy. Takúto ručnú mláťačku na Žabinci mal Juraj Kavuljak Valec. Ručné mláťačky sa vymieňali za veľké mláťačky poháňané benzínovým motorom. Na Orave medzi prvými mal dve také mláťačky Anton Merešš a mlátil aj po okolitých dedinách, dokonca až v Hruštíne a Breze. Dve mláťačky, ktoré vlastnili po druhej svetovej vojne Anton Baľak a Ján Pleva Ušak, zhabal im komunistický režim.

 Zima

     Až do vynájdenia ručnej mláťačky sa mlátilo v humne cepami jednotlivo, alebo po dvoch, troch alebo až štyroch, až do Vianoc, dakedy až do Hromníc. Zrno sa čistilo pôvodne prehŕňaním drevenými lopatami pri otvorených vrátach cez celé humno. Po prvej svetovej vojne boli známe už vejačky (rajtare). Po vysušeni sa obilie dávalo v sýpkach do "šefarne" rozdelenej na toľko "štokov", koľko druhov bolo obilia. Slama sa viazala slameným povrieslom do "oklackov" a dávala sa späť do začina.

     Keď príroda spala zimným spánkom, mohol si roľník trocha oddýchnuť. Krátky deň sa musel využiť na vyvezenie hnoja, opravu náradia, pletenie košíkov, dovezenie dreva z hory, chystanie paliva. Ošetrenie a kŕmenie dobytka mu ostavalo po celý rok.

     LESY

     Popri poľnohospodárstve druhým prameňom príjmu gruntomajiteľov, predovšetkým ale urbárnej kasy, bol podiel z lesa, najmä drevo získané z urbárnej ťažby.

     Obec mala horu s rozlohou 252 hektárov na dvoch miestach chotára: Za vodou (Bielou Oravou) na vybežkoch Oravskej Magury a v Halečkovej (severná strana so spádom do Ústia). Boli to lesy prevažne smrekové, menej jedľové. Lesy spravovali urbarialisti, vlastne urbárske výbory na čele s urbárskym predsedom - prézesom. Kus prvotriedného lesa volaný Háj kúpili urbarialisti za 289 000 Kcs od Oravskeho panstva v rokoch 1923-1924.

     Hájnik čiže horný gazda stanovil "kubikovaním", ktoré stromy možno vyrúbať. Kubikovanie sa robilo zmeranim priemeru stromu nad koreňom a odhadom výšky. Nazretím do "kubiktabely" sa skorigovala "drevota" o plus alebo mínus, s číslom stromu sa potom vyrazila na strome. Stanovený výrub na základe asignácie (prídelu) sa rozdelil podielnikom podľa veľkosti gruntu. Po drevo do hory sa smelo isť len v deň stanovený pre všetkých čiže keď hora bola "otvorená". Pri vchode do dediny hôrny gazda prísne kontroloval, či každý vezie drevo podľa svojej asignácie. Inač bola hora po cely rok "zapretá". Kto vyhorel, tomu urbárny výbor poskytol osobitný prídel.

     Drevo sa dalo predať buď celé alebo olúpané a popílené na jeden meter dlhé "švalíky" (klátiky) a zaviezť do Tvrdošína na železničnú stanicu a do ružomberských papierni. Drevo sa dalo aj ušetriť náhradou za borinu. Borina čiže suchá rašelina vo forme tehličiek slúžila ako kurivo. Jej výhodou bolo, že ju nebolo treba prikladať a nikdy sa z nej nekadilo. Drevo sa dalo ušetriť aj "šupkami" vrbiny i 'haluzkami" z konárov zoťatých stromov a ich ihličím "šmaninou".

 

 PLTNÍCTVO (Ján Lacek)

     Pltníctvo prinášalo do rodiny tiež peniaze. V zime sa zvážalo drevo z hory na breh Bielej i Čiernej Oravy. Tam sa zbíjali plte (v Ústí polty), ktoré pltníci splavovali do Žiliny a niekedy až do Komárna. Takými boli Anton Záhora, Peter Záchemský, Matúš Jaroš Hurka, Ján Bulla Matkovec, Jozef Zelina, Anton Baliga, Fero Micek a iní.

     Pltníčiť sa začalo v apríli, keď zišli ľady a pri veľkej vode počas povodní. Pltník dostal do ruky "frachtu", na ktorej bolo napísane jeho meno a množstvo dreva v kubíkoch. Plavil priemerne 30-35 kubických metrov dreva. Jeden z dobrých pltníkov Jozef Knap Surgent ako 60-ročný profesorovi Paulínymu pri nárečovom výskume roku 1942 povedal:

"Keď zbijaľi tu kozu, šľi jedni dolu vodom. Ostat'ni zbijalľ. Ti obišľi aj dva razi ked' maľi zasobu. Vzaľi si kabača richľikoveho ofseneho a ku temu harinka. To sa dostalo v opchod'e. Koštoval pad" grajcari šez grajcari jeden. A potom ked' prišel večer to si vipiľi. Zapiľi si, zajedľi klobasi aj porcija sa zjedla. Jag zarobiľi fajjňe, vipiľi si lepše. Ajak slapše "a ňepime, ňezarobiľi zme". Pri tom si spievali.

Pijaľi zme po dňi i po celom tiždni, ešt'e zme neboľi krčmarečke dlužni.

Krčmaru galgaňe ňepiš mi na st'ene, ale piž na deske,daj palenki ešt'e.

To poltňicke meno pekňe vichvaľeno d'e pridež na krčmu dlužno za paľeno.

 

 ŽIVNOSTI A REMESLÁ (Ľudovít Kohút, Ján Lacek, Ján Bulla)

     Popri pol'nohospodárstve vyhľadávali Úsťania aj iné zárobkové možnosti. Podľa špecifikácie najpočetnejšie boli zastúpení plátenníci.

 Plátenníctvo  (video)

    Plátenníctvo sa stalo zdrojom obživy, keď pôda nestačila. Ľan ako technická plodina sa na hornej Orave pestoval odjakživa, aby sa z neho na oravských krosnách utkalo biele plátno. Najprv sa odpredávalo plátno len po domácky spracované. Jeho výrobcovia - plátenníci ho spočiatku nosili na chrbte v pudlách, t. j. na tento cieľ upravených batohoch. Neskôr si vyrobili ľahké, ale mocné vozy, zapriahli dobre kone a plátno rozvažali po svete.

     Na zdokonaľovanie kvality a krásy plátna sa stavali farbiarne a mangle. Záujem o viaceré druhy plátna vyžadoval tkať viac a rýchlejšie. A tak v druhej polovici 19. storočia prichádza do Ústia tkáč z Moravy menom Knapp.

     Už pred rokom 1719 v Ústí sa vyvinula čulá výroba plátna, takže už v roku 1728 vydal župný úrad Oravy Jurajovi Bullovi, úsťanskému šoltýsovi, plátennícku legitimáciu, s ktorou sa mohol hocikde a bez cla i mýta voľne pohybovať. Prvý mangeľ a farbiareň si zariadili v Ústí Kovalikovci roku 1775 na Stančovej rali, po nich Kohútovci roku 1836 na Šoltystve. Treti mangeľ si vybudoval Jozef Brey (potom Pray), po určitom čase prešiel do rúk Stratnera, Levemela a konečne do rúk Kovalikovej rodiny. Stál pod kostolom. Odvtedy sa tamojšie kapustnisko nazývalo "Za farbovňou".

     Roku 1849 bolo v Ústí 25 plátenníckych rodín. V priebehu prvej polovice 19. storočia sa plátenníci členili na veľkoplátenníkov - majiteľov farbiarni a mangľov, na drobných obchodníkov, závislých od veľkoplátenníkov a konečne na samostatných drobných výrobcov a obchodníkov.

     "Hrubými kupcami-plátenníkmi" boli v Ústí Kovalikovci a Kohútovci, v 20. storočí do vysťahovania Nikodém Bulla. Menšími plátenníkmi zase Ľudvík Lipka, Vendelín Orčik, Jozef Betuštiak, Karol Krupa, Anton Bulla Picík, Štefan Habiňak a jeho syn Karol Habiňak, Michal Adamča, Štefan Dafčík Vidiericky, Izidor Kružeľ, na Žabinci Ján Grigeľ a Jozef Janeček. Do Juhoslávie odišiel plátenník Ján Kohút Placek a do Rumunska Kraľ s rodinou. Obchodovali v Zadunajsku a čiastočne v Chorvátsku. Vyššie nároky zákazníkov na tenšie a jemnejšie plátno nútili doma, ale obzerať sa za fabrickými látkami v Čechách a na Morave. V snahe zatlačiť česky tovar a chrániť domácich výrobcov utvoril sa v Námestove roku 1884 Hornooravský spolok pre plátennícky obchod a priemysel čiže grémium so sídlom v Námestove, na čele ktorého stáli veľkoplátenníci - Murín z Námestova, Skyčák z Klina ap. Jeho členovia zamýšľali postaviť textilnú továreň na Orave, ale v súťaži nakoniec zvíťazilo Rybárpole pri Ružomberku, kde sa od júla 1894 začalo s výstavbou fabrického areálu.

     Roku 1911 plátennícky spolok mal 180 členov. Do roku 1826 sa tento počet znižil na 142. Najviac členov bolo z Bobrova (41), zo Štefanova (25), Osady (24), Ústia (12), Slanice, Námestova, Vavrečky, Zubrohlavy a ďalších obcí.

     Začiatkom 20. storočia obchod s plátnom začal upadať. Proti jarmočným kupcom sa sťažovali i obchodníci, rástla konkurencia, železničnej doprave sa kone už nemohli vyrovnať, prišla prvá svetová vojna a po nej sa priestor obchodovania zmenšil z veľkého Uhorska na malé Slovensko a Podkarpatskú Rus.

     Spolok hornooravských plátenníkov čiže grémium sa naposledy zišlo roku 1937 za predsedníctva Úsťana Vendelína Adamču, hlavnej postavy románovej kroniky Plátennícka pieseň od Antona Habovštiaka.

     Obchodovanie po svete malo aj svoje dobré stránky v tom, že plátenníci spoznávali iný spôsob života, čo sa potom odrazilo aj na vzdelanostnej úrovni a v úsilí zmeniť doterajší spôsob života. Časť príjmov popri budovaní nových zariadení venovali na zvýšenie vzdelania svojich detí. A tak práve z hornej Oravy a najmä z týchto plátenníckych rodín pochádzalo mnoho národných buditeľov, kňazov, učiteľov, vedcov, úradníkov i veľkoplátenník Ferko Skyčák poslanec uhorského snemu.

     Namáhavé a s veľkými ťažkosťami spojené cesty plátenníkov po bývalom Uhorsku, Balkáne a inde v zahraničí opísal básnik Ján Kovalik Ústanský v zbierke básni Báj Tatier.

Ťažký sa voz, hľa hor Balkánom vlečie,

cesta ver strmá, až pot z koní tečie.

Chlapi ho tisnú - pot stojí na lici.

Pozndš tých ľudi? To sú plátenníci.

V Carhrade pyšnom veľký jarmok stojí,

tisíce ludí po uliciach brodí-

v ponvovom šiatre počut vravu známu,

pri svojej reči i reč Mohameda Iámu...

     No výstižnejšie, dnes už ako historický dokument, podal radosti a strasti našich plátenníkov z rozpravania Venda Adamču Anton Habovštiak, rodák z Krivej na Orave, známy spisovatel' v románe Plátennícka pieseň. Za takéto zviditeľnenie Ústia patrí mu naša úprimná vd'aka, že zatopené Ústie predsa ďalej žije v povedomí národa. 

 

Plátennícky šiator Jána Kohúta Placeka v roku 1890 v Nagy Kanizse.Za pultom predajca (gazda), manželka a pomocník (legéň), sprava mladší pomocník (psik)

 

 

 

Báj Tatier

(čast' prvá - úryvok) Napísal v rokoch 1891-1893 Jan Kovalík - Úsťanský

 

Ťažký sa voz, hľa, hore Šturcom vlečie,

cesta ver strmá, až pot z koní tečie;

kolesá veľké, hrubé na nich ráfy

(rozkruší skalu, keď na ň natrafí)

a predsa ztenknú, sotva že rok minie

(na tvrdej ceste i železo hynie);

ku správe voza buk dal svoje rebrá...

v ňom tovar drahý, hodný mnoho striebra,

v ňom tovar jemný, látky milé deve

(chlubiť sa bude v novučkom odeve)

plátenko biele, biele sťa sneh padlý,

na kúpu zvábi ženy, keď ho zhliadly,

tu vajskor, benčák, oxforty, orgony,

svetlina, habos, zefíry, kartony,

barchety, cajgy, rozličné kalmuky,

šifony pre tie najumnejšie ruky,

i tlačeniny, po nichžz kvitnú kvety,

šatky, rozberú na raz ich vo svety!

Umné to stroje hrkotom natkaly,

by oko devy ligotom lákaly;

varštaty v domkoch dedinôk hrkocú,

bavlny, ľanu niti v nich sa mocú,

veselá loďka s pásmami prelieta,

šír plátna hladko, rovnako sa splieta.

Najdú sa ľanu hybkého tkaniny

v chatrných domkoch slovenskej dediny,

v Zuberci skrytom, v komorách Podbiela,

úslnia palom kde plátenko bielia -

dolu v Veľkej-Vsi, hore na Lipnici

a soľným skladom chýrnej raz Slanici,

na Štepanove, v Nižnej, Krásnejhôrke,

moc kusov v Liesku nejednej komôrke,

 

 

   Cementárstvo a kamenárstvo

     Toto podnikanie bolo dosť výnosné hlavne na Žabinci. Orientovalo sa na výrobu betónových škridlíc, rúr, tvárnic a náhrobných kameňov. Prosperitu tohto podnikania najmä po častých ohňoch ovplyvnila Čierna a Biela Orava, ktoré nanosili dosť čisteho riečného piesku, a potreba ohňovzdornej strešnej krytiny - škridieľ ako aj rúr pri hĺbení studní a stavbe mostíkov.

     Prvý známy cementár ešte za monarchie bol Jozef Stančík na Žabinci. Po prvej svetovej vojne opäť Anton Merešš, ktorý podľa dopytu dal zarobiť mládencom zo Žabinca (15 Kčs na deň). Už v menšej miere podnikal Štefan Gašperák, Ivan Kolena-Mereškin, Vendelín Kordiak, v dedine Jozef Točík, Le­on Lipka (roku 1936 sa presťahoval do Janíkoviec pri Nitre), Anton Baľak a Anton Ďubek.

     Kováči, v Ústí volaní kuzňari, s podkúvaním koní pod prístreškom a veselým zvonením nákovy dokazovali, že dedina žije v zime i v lete. Tri z piatich kuzní stáli pri vode, lebo za horúca natiahnutý ráf na koleso bolo treba okamžite "zahartovať' vo vode. Tak robili Colotkovci v Bobrovci, Anton Kolena v mláke pri drevenom moste a Michal Kristofčák (pred ním Paško) v Čiernej Orave. Colotkovci a Kolena boli špecialisti na plátennícke vozy. Na Brehu "kuznarčli" Jozef Zubek a Ján Kavuliak Bobrík. Z minulosti sa spomínal veľký kováč Matej Bulla Čmeľ na Šoltystve, ktorý opravoval aj hodiny na veži.

     Kolári. Leon Masnica na Žabinci bol špecialista na bričky a kočiare. Košťal a Štefan Gút zhotovovali z dreva vozy a drabiny, jarmá a iné poľnohospodárske náradie.

    Stolári boli dvaja bratia Anton a Albín Biňas, Peter Kavuliak, Jozef Kubuliak, z mladších Anton Kubica, František Baliga, František Jarina a Leonard Biňas.

   Kachle a sporáky (v Ústí špahrety) vedeli vymurovať Vendelín Koňarčík a Jašica-Kain.

     Úsťanov odievali krajčíri Ján Lukáčik, Jan Lipka, Pavol Matkovčík, bratia Vendelín, Jozef a Fran­tišek Mokošák, Vendelín Kolena, Anton Kordiak a Matej Dafčík a uznávaný majster krajčír Jozef Grigeľ v Žiline. Z mladších Rudolf Biňas, Karol Krupa, Ján Madleňak, Anton Brna, Michal Jarina, Jo­zef Záhora, v Trnave bratia Prajovci (Štefan, František a Karol), Janko Kraľ, Ján a František Fuzákovci. Vyhľadávaný bol kožušník Jozef Keníž.

     Obuvníci opravovali čižmy, topánky, kopytká (kapce), baganče a krpce, ako Fratišek Jakubík, Jo­zef Dafčík a Jozef Kašťák Šarišan. Osobitne uznávaný odborník na parádne čižmy bol Ľudovít Medvecký a majster Jozef Pánik zhotovoval obuv na objednávku.

     Mäsiari boli po prvej vojne dvaja: Viktor Obtulovič (zároveň aj krčmár) a Viliam Balko. Po Balkovi prevzal živnosť Jozef Čanady, manžel vdovy Terézie Balkovej, rodenej Lukáčikovej. Neskoršie bol mäsiarom Karol Merešš a posledným Janko Jelenčík.

     Obchodníci zásobovali ľudí potravinami, domácimi a školskými potrebami. Na Žabinci to bol Jo­zef Merešš (po ňom Ferko Fedor), v dedine Jozef Mika, Ján Kružeľ, Ľudovít Bulla a krátko po prvej svetovej vojne Michal Pajdušák. Jarmočným obchodovaním sa zaoberali Jozef Čanady a jeho manželka Terézia, rod. Lukáčiková. Na jarmoky chodili menším nákladných autom, on predával klobásy, ona lacnú mužsku konfekciu. Tu treba spomenuť aj protizákonný spôsob obchodovania - pašovanie. Pašovali sa najmä kone, ktoré prevádzali občania z Poľska a hnali ich od Hámrov cez Bor na Žabinec na dohodnuté miesta. Malo to sociálne dôvody, lebo z Poľska sa prenášala aj múka, soľ, slanina a sacharín, tzv. "poľské cukríky". Odtiaľ ako protihodnota išli od nás topánky "baťovky", tabak a pod.

     Pekárov nebolo veľmi treba, lebo chlieb sa piekol doma v rúre (trúbe) alebo v peci. V 40-tych rokoch začal piecť v kovalilkovskej kúrii (majiteľ Ján Grigeľ) pekár Maslančík, za ním Ján Gebura a nakoniec Anton Habiňak. V tom čase dovážali chlieb do Ústia až z poľskeho Živca.

    Krčmári boli štyria: na Žabinci Žofia Mereššová, neskoršie vydatá Fedorová, v dedine Viktor Ob­tulovič, po jeho predčasnej smrti jeho manželka Johana, neskoršie vydatá za Karola Kohúta zo Šoltýstva. Ďalej to bol Peter Knap a pa jeho smrti manželka Mária a jej syn Janko Knap. Mládencom slúžila malá krčmička u Jozefa Miku.

     Mlynári. Kedysi malo Ústie až tri mlyny. Posledný zanikol r.1884, kedy veľká voda Čiernej Oravy zobrala jaz (odrazenú vodu) v Jamách. Bol to obecný mlyn a stal pri moste Čiernej Oravy. Zostala po ňom len zarastená priekopa v Jamách a Za farbovňou.

     Vodou z Čiernej Oravy bol poháňaný aj mlyn na Slepiskách. Náhon v dĺžke dvoch kilometrov sa ťahal spod Osady cez Tvrdošínske lúky, za čo museli Usťania dať Tvrdošínčanom kus hory Halečkovej po Zakľuč cestou do Tvrdošína. Aj tento zobrala voda.

     Tretí mlyn bol za Bielou Oravou na Mlyniskách. Bol poháňaný vodou z Hájového potoka. Tento než zanikol vo veľkej povodni. Úsťania museli potom chodiť mlieť (i na noc) do Hámrov, kde na Jelešni stáli dva mlyny Olesík a Košťal. Chodilo sa do mlyna aj do Slanice, Štefanova, zriedka už do Trstenej alebo do Zubrohlavy, kde už boli valcové mlyny.

     Univerzálne užitočný a ochotný hocikomu a kedykoľvek pomôcť bol v Ústí známy Albert Migra zo Stančovej Rale presťahovaný do Trnavy, kde pracoval do dôchodku vo Výskumnom ústave kukurice. Ako ľudový liečiteľ naprával "viklubeňini" a zlomeniny, opravil hodiny, očkoval nielen stromky, ale aj štepil proti chorobám domáce zvieratá. Bol zároveň spoľahlivým miškárom.

     Práve tak čestný, spravodlivý a pracovitý človek bol už spomenutý, všade vyhľadávaný kachliar Vendelín Koňarčík. Nebolo veci, ktorú by nevedel opraviť okrem elektriky. Za 10 halierov poplátal hrniec, za 1-2 koruny opravil hodiny, porichtoval staré rozhegané lavice a kanapy, pozbíjal presiakajúce bočky, šafle a putne, ušil nové kapce, opravil rozbité topánky - to všetko mnoho raz za Pan Boh zaplať! Takéto šľachetné skutky praktizoval aj v Kláštore pod Znievom, kam sa presťahoval v poradí ako tretí občan.